Mám to šťastie, či nešťastie, že patrím ku generácii (generáciám) ktoré zažili socializmus. Teda presnejšie komunistickú diktatúru. Lebo režim ktorý tu vládol od roku 1948 do roku 1989 nebol ničím iným ako diktatúrou.
Nešťastie preto, že som si prvých 23 rokov svojho života nemohol užívať slobodu, ktorú si užívajú dnešní mladí. Šťastie preto, lebo viem, čo to znamená žiť v neslobodnej spoločnosti, v neslobodnom štáte.
A o to viac si svoju slobodu vážim. A vážim si ľudí, ktorí sa nebáli pre slobodu svoju aj svojich spoluobčanov aj niečo urobiť, za čo im od diktátorského režimu hrozila úplná strata slobody. A ešte viac si vážim ľudí, ktorí sa pre občianske slobody rozhodli riskovať aj svoj život. Napríklad formou protestnej hladovky. Takým človekom bol aj kubánsky disident Orlando Zapata Tamayo. Bol. Zomrel 23. februára 2010 po viac ako 80 dňoch protestnej hladovky.
Kuba je od nás vzdialená niekoľko tisíc kilometrov, napriek tomu sa ma jeho smrť dotkla. Pripomenula mi totiž, že sloboda nie je zďaleka taká samozrejmá vec, ako sa nám tu v strednej Európe, 20 rokov po páde komunistických režimov zdá.
Nebol som „za socíku“ žiadny disident. O to väčší morálny dlh pociťujem voči všetkých disidentom vo všetkých diktatúrach na celom svete. Obzvlášť v tých komunistických, akou je aj Kuba. Odtiaľto zo Slovenska sa toho pre slobodu, pre disidentov a väzňov svedomia na Kube veľa urobiť nedá. Ale niečo sa predsa dá. Napríklad dať diplomatickým zástupcom diktatúry bratov Castrovcov na Slovensku najavo, že vieme, čo sa v ich krajine deje a nepáči sa nám to. A tak sa v deň, keď na Kube pochovali Orlanda Zapatu Tamaya uskutočnilo pred kubánskym veľvyslanectvom malé pietne zhromaždenie.
Nebolo nás veľa. Žiadna „masovka“. Nie viac ako dvadsať ľudí. Ale aj tak z nás mali kubánski diplomati strach. Až taký strach, že slovenských policajtov, ktorí strážia budovu veľvyslanectva dokonca požiadali, aby nám zabránili hodiť im čokoľvek do poštovej schránky. Našťastie žijeme v krajine v ktorej platí, že čo nie je občanovi zákonom zakázané, je povolené. A žiadny zákon slobodným občanom slobodnej krajiny nezakazuje hádzať do verejne prístupných poštových schránok poštu. To si uvedomil aj prítomný slovenský ochrankár.
A tak sme pred vchodom do kubánskeho veľvyslanectva nielen zapálili sviečky na pamiatku Orlanda Zapatu Tamaya, ale do schránky hodili aj fotku zosnulého disidenta. Aby kubánski vládcovia vedeli, že svet sa pozerá. A že božie mlyny melú pomaly ale iste. Ako sa pred dvadsiatimi rokmi presvedčili aj komunistickí diktátori v krajinách strednej a východnej Európy.
Niekomu sa takáto akcia môže zdať bezvýznamná, ale kubánsky diplomat pozorujúci (a možno aj filmujúci) naše malé zhromaždenie spoza žalúzií musel byť z toľkej slobody vydesený. Viva Cuba Libre!
Pôvodne uverejnené na stránkach internetového magazínu Z druhej strany dňa 1. marca 2010.
