Pálffyho palác je pri tejto príležitosti z roka na rok plnší. Aj kameramanov a fotografov je tu čoraz viac. Prestíž Ceny Dominika Tatarku rastie. Ondrej Dostál z Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika víta prítomných, „ľahko-vážny“ Požoň sentimentál (vážnu hudbu hrajú s ľahkosťou, ľahkú s plnou vážnosťou) zahrá Zeljenkovo Posedenie v Daxe, a predseda poroty Peter Zajac oznámi tohoročného držiteľa ceny. Je ním Kornel Földvári. Dlhý potlesk. Veľmi dlhý.
V roku 1994 sa Martin Bútora, Martin M. Šimečka a Peter Zajac rozhodli iniciovať každoročné ocenenie, ktoré by nebolo len podenkovým vyznamenaním poplatným dobe, hovoriacim oveľa viac o tom, kto je out a kto in, než o kvalite umeleckého diela či občianskej statočnosti umelca. Patrónom takejto ceny nemohol byť nikto iný než Dominik Tatarka. Nielen na slovenské pomery mimoriadny spisovateľ, ktorého dielo a život (jedno v druhom dokonale odrazené) boli dôkazom toho, že vzrušujúci život v pravde bol aj v priestore medzi Tatrami a Dunajom možný. Pre všetkých možný, pre niektorých nevyhnutný.
.trinásť rokov s Tatarkom
Prvým nositeľom Ceny Dominika Tatarku (za rok 1994) bol literárny kritik Milan Hamada. Boli ešte len dva roky po rozpade Československa, „mladému štátu“ vládol Mečiar so Slotom a Ľuptákom. Tatarkova cena bola jedným zo symbolických (o to však silnejších) pokusov o udržanie slobodného ohňa v daždivom a veternom období. Krásna zvráskavená Dominikova tvár dávala silu a nádej: život v pravde nepatrí len do pekného počasia. A brala ilúzie: napriek stále živej spomienke na lásku sľubujúce a oddanosť slobode masovo vyznávajúce námestia je túžba po slobode záležitosťou (často osamelého) jednotlivca a jeho „obce“. „Prečo sa tak rýchlo stratila túžba človeka, národa a ľudského spoločenstva po živote a pravde, po živote vo vzájomnom porozumení: Amali sme vôbec takú túžbu? Neboli to iba ľahkomyseľne vyslovené heslá poletujúce nad exaltovaným davom?“ pýta sa vo svojej tatarkovskej eseji Milan Hamada.
Cenu Dominika Tatarku udeľuje porota v zložení Daniel Fischer, Ján Králik, Dana Kršáková, Vladimír Petrík, Martin Porubjak, Martin M. Šimečka a Peter Zajac. Garantom ceny je Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika. Každý ocenený dostáva finančný dar (sponzorom posledného ročníka bol Fedor Gál) a dielo súčasného slovenského výtvarníka (Kornela Földváriho obdaroval Marián Mudroch). Aktuálny ocenený má dve povinnosti: na slávnostnom odovzdávaní ceny predniesť „tatarkovskú esej“ a na jeden rok sa stať členom poroty. „Tatarkovské eseje“ sa za trinásť rokov stali udalosťou. Sú zároveň literárnym autogramom autora, poklonou Dominikovi Tatarkovi a aktuálnou správou o krajine (všetky eseje si možno prečítať na stránke KI tu). Prestíž Tatarkovej ceny rastie vďaka jej držiteľom. Milan Hamada, Ivan Kadlečík, Pavel Vilikovský, Ivan Štrpka, Pavel Hrúz, Ľubomír Lipták, Dušan Dušek, Peter Smolík, Ján Johanides, Katalin Vadkerti, Rudolf Fila, Stanislav Rakús, Tomáš Janovic a Kornel Földvári tvoria vybranú spoločnosť. Vybranú nie vďaka celebritnému potenciálu (ten väčšine z nich, pravdupovediac, beznádejne chýba) či diváckej obľúbenosti (priemerný divák pravdepodobne ani netuší, že existujú), ale vďaka kvalite ich diela a poctivosti ich postojov. „Spisovateľ v súčasnosti ani u nás, ani vo svete si nechce osobovať úlohu proroka, spasiteľa alebo kazateľa. Bol by smiešny. Nuž ale v snahe uskromniť sa, na nikoho nenaraziť, zrieka sa svojho vlastného poslania,“ napísal v roku 1963 Dominik Tatarka. Nositelia jeho ceny sa ho nezriekli.
.cena „znevažovateľovi“
„Humor, dámy a páni, má dva plusy. Jednou rukou nám rozdáva radosť a druhou rukou triafa klinec po hlavičke. Áno, humor nás vtipne, veď ako ináč, upozorňuje na naše mínusy, a také niečo sa pod Tatrami neodpúšťa. Slovenčina je presná: čo nie je vážne, to znevažuje! Som veľmi rád, že dnešného Tatarku dostáva jeden z našich najbrilantnejších znevažovateľov, Kornel Földvári,“ povedal v laudáciu na aktuálneho držiteľa Tatarkovej ceny jej minuloročný laureát Tomáš Janovic. Földvári dostal „Tatarku 2006“ za knižku Okarikatúre, ktorá vyšla minulý rok vo vydavateľstve L.C.A. Ak porota v minulosti ocenila závažné diela spisovateľov, básnikov či historikov, tohtoročné ocenenie dostal človek celoživotne známy svojím humorom a záujmom o „pokleslé žánre“, akými sú westerny, detektívky – či karikatúry. Kornel Földvári v dobrých aj zlých časoch písal a rozprával o tom, čo smrteľne vážni intelektuáli považovali za umelecky nehodnotný okraj, s humorom, nadhľadom a s veľkou láskou. „Humor je sebaobranný reflex, záchranná brzda na pokraji zúfalstva a zmaru. Umožňuje človeku i spoločnosti nebrať sa priveľmi vážne, šibeničným vtipom neutralizovať vlastné utrpenie na únosnú mieru a uvidieť nedôstojnú reálnu podobu svojich bratov. Irónia je jedinou zbraňou slabých,“ povedal Kornel Földvári na začiatku svojej tatarkovskej eseje. Ak Cene Dominika Tatarku bolo v minulosti možné niečo vyčítať, tak hádam len prílišnú vážnosť či nedostatok humoru. Už ocenením presného, úsporného a smutnovtipného Tomáša Janovica minulý rok túto „tradíciu vážnosti“ narušilo. Cena pre „znevažovateľa“ Földváriho v tomto šťastnom narúšaní pokračuje.
.bez Tatarku
Cena D. Tatarku je významná ešte z jedného dôvodu. Keby tejto ceny nebolo, jeden z najlepších slovenských spisovateľov by z našej kultúrnej scény nadobro zmizol. Nie problémy s verejnoprávnosťou či polemiky okolo financovania umeleckých aktivít – najväčší škandál v slovenskej kultúre súvisí s Tatarkom: okrem Písačiek pre milovanú Lutéciu, ktoré vydalo české (!) vydavateľstvo Labyrint, Tatarkove knihy v kníhkupectvách nenájdete. Vďaka spisovateľovej rodine, ktorá má na ich vydávanie práva, ani 18 rokov po jeho smrti nie je vydané (a ani sa na vydanie nepripravuje) Tatarkovo súborné dielo a k dispozícii nie sú ani aktuálne vydania Démona súhlasu, Prútených kresiel či Panny zázračnice. Počas normalizácie bol Tatarka zakázaným spisovateľom. V súčasnosti sa pomaly stáva spisovateľom zabudnutým. Ale možno aj to je na niečo dobré: keď jedného dňa nič netušiaci mladý človek zoberie z kníhkupeckého pultu do rúk Prútené kreslá a začne čítať krásne rozprávanie Bartolomeja Slzičku, bude veľmi prekvapený. Znie to dnes síce ako naivné blúznenie, ale skôr či neskôr sa to stane: Dominik Tatarka bude znovu objavený.
Autor je redaktor týždenníka .týždeň.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 12/2007 dňa 19. marca 2007.
Viac o udeľovaní Ceny Dominka Tatarku za rok 2006 nájdete na stránkach KI tu.
