Niektoré texty sú ako matriošky. V najväčšej sa ukrýva menšia, v menšej ešte menšia a v tej najmenšia. Podobne to býva aj pri textoch. Sú texty, sú texty o textoch a sú texty o textoch, ktoré sú o textoch.
Takýmto textom je aj program Dňa otvorených dverí v Národnej rade Slovenskej republiky pri príležitosti Dňa Ústavy SR 1. septembra 2007.
Je textom o odhalení tabule na budove SNR na Župnom námestí, o sprievodných akciách a propagačných materiáloch a textom o texte na odhalenej tabuli, zloženom z troch textov, ktorá je najmä textom o dvoch textoch, o Deklarácii za zvrchovanosť Slovenskej republiky a o Ústave Slovenskej republiky.
Zanechajme však pred vrátami vznešenosti márnosť slovného hračičkárenia a poďme k veci. Z programu zistíme, že Deň Ústavy SR mal bohatý kultúrny program: šermiarsku rozprávku pre deti, prezentáciu Kamenný svedok s naskicovanou vizualizáciou podoby Hradu po rekonštrukcii a večerný koncert Zlaté husle na hrade. Rovnako z neho vyčítame, že sa čapovala kofola, vystúpili detské a kultúrne súbory, že súčasťou sprievodných akcií boli atrakcie a animácie pre deti, nafukovací hrad, maľovanie na tvár, súťaž v maľovaní a cena Deň s predsedom NR SR počas prvej septembrovej schôdze.
Okrem toho sa dozvieme, že v priestoroch budovy umiestnili výstavu fotografií od I. volebného obdobia po súčasnosť, mapujúcu najvýznamnejšie historické okamihy, že v Kongresovej sále budovy NR SR na Župnom námestí bol vystavený originál Ústavy SR spolu s panelom historických fotografií z jej prijatia a slávnostného podpisu, že sa rozdávali letáky k Dňu otvorených dverí, kalendárik na rok 2008, perá, balóniky pre deti a cukríky. A v programe si môžeme prečítať aj trojtext na odhalenej tabuli:
V tejto budove prijali poslanci Slovenskej národnej rady dva historické dokumenty: 17. júla 1992 Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky a 1. septembra 1992 Ústavu Slovenskej republiky. „Pre nás je právo nad všetkými právami, to je naša zvrchovanosť! Pre nás je ústava nad všetky ústavy, to je Ústava Slovenskej republiky. Amen!“ Vladimír Mináč 1992 Kto za pravdu horí, v svätej obeti, Kto za ľudstva práva život posvätí. Kto nad krivdou biednych slzu vyroní: Tomu moja pieseň slávou zazvoní! Prvá časť textu zodpovedá žánru pamätných tabúľ, na ktoré sa do kameňa vyrývali významné fakty, určené pre potomkov. Druhú a tretiu časť textu tvoria texty o textoch. Jeden velebí über alles texty Deklarácie o zvrchovanosti a Ústavy Slovenskej republiky, druhý bol napísaný na večnú slávu šľachetných, horiacich za pravdu, posväcujúcich život za práva ľudstva. Tie dva texty mi pripomínajú príbeh, ktorý kedysi nad nápisom na starom sumerskom stĺpe, zvestujúcim, že v pondelok prišli do práce všetci, v utorok tiež, ale v stredu sa ulial akýsi Amenhotar, lakonicky okomentoval môj mentor František Miko: „Vidíte, do dejín sa dostal len ten, čo neprišiel do práce.“ Ani na našu tabuľu sa nedostalo meno Karola Kuzmányho, autora hymnickej piesne Sláva šľachetným z roku 1848, ale meno komunistu a ateistu Vladimíra Mináča (amen!), ktorý pokladal veľké dejiny štátov za príbehy zlodejov a lúpeží a pre nás Slovákov vyhradil v kolónke história malé dejiny práce. Ten text na tabuli mi však pripomenul aj celé pohnuté dejiny budovy: do roku 1782, dokiaľ bola trinitárskym kláštorom, časy vojenskej nemocnice, Župného domu, Krajinského zastupiteľstva, Slovenského snemu, Slovenskej národnej rady a pre mňa najmä čas zlomového novembra 1989, keď sa na námestiach rodila sloboda a v budove Slovenskej národnej rady parlamentná demokracia. Na pamätnej tabuli ide však v prvom rade o dva texty – o Deklaráciu za zvrchovanosť a najmä o Ústavu Slovenskej republiky. Nechcime vyrývať do základného textu právneho štátu, a preto len pre kronikársku úplnosť zaznamenajme, že toto znenie ústavy už muselo prejsť jednou generálnou opravou, a že je dostatok dobrých ústavných právnikov, ktorí sú presvedčení, že by sme potrebovali celkom nový text ústavy. Nechcime ani v slávnostnej chvíli, keď sa hrude dmú a po líci kanie slza, rozhodovať, či je tabuľa väčšmi svedectvom hrdosti alebo pýchy. Povedzme si len, že ide o ďalšie víťazstvo plamennej romantickej túžby vpísať sa do dejín nad blikajúcou realistickou pravdou.
Autor je literárny vedec a prezident KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 36/2007 dňa 3. septembra 2007.
