Cesta do pekla býva dláždená dobrými úmyslami. V prípade navrhovanej novely Zákonníka práce by takýmto dobrým úmyslom mala byť snaha zlepšiť postavenie zamestnancov, či, ak by sme použili terminológiu blízku súčasnému vedeniu rezortu práce, sociálnych vecí a rodiny, zlepšiť situáciu širokých vrstiev pracujúcich. Veď ťažko možno predpokladať, žeby niekto s plným vedomím a zámerne navrhoval niečo, čo zhorší podnikateľské prostredie, poškodí ekonomiku, obmedzí ľudí, ktorí si chcú svoju situáciu zlepšiť vlastným úsilím, a sťaží hľadanie práce tým, ktorí si ju hľadajú najťažšie. A predsa toto všetko by boli dôsledky prijatia novely Zákonníka práce v navrhovanej podobe. Treba však uznať, že niektorí zamestnanci by zo schválenia novely naozaj výrazne profitovali – konkrétne tí, ktorí sú organizovaní v odboroch a zároveň v nich zastávajú nejaké funkcie.
Základným problémom navrhovanej novely je znižovanie pružnosti trhu práce a zasahovanie do slobody zmluvných vzťahov medzi zamestnávateľmi a zamestnancami, dobrovoľnú dohodu ktorých sa štát snaží nahrádzať reguláciou prostredníctvom legislatívy. Tento motív je prítomný vo väčšine problematických ustanovení novely.
Zákonník práce okrem pracovného pomeru na plný pracovný úväzok na dobu neurčitú pozná aj iné formy – pracovný pomer na dobu určitú, či pracovný pomer na kratší pracovný čas. Tieto formy majú svoj význam pre práce, ktoré nie je pre zamestnávateľa vhodné zabezpečovať pracovným vzťahom na dobu neurčitú alebo na plný pracovný čas. Z toho dôvodu sú v zákone upravené odlišne – zväčša voľnejšie. Navrhovaná novela Zákonníka práce sa snaží túto väčšiu voľnosť obmedziť a priblížiť úpravu týchto foriem normálnemu pracovnému pomeru. Dôsledkom, s veľkou pravdepodobnosťou, bude, že tieto formy zamestnávania sa stanú menej atraktívne a budú menej využívané ako doteraz. A doplatia na to tí, ktorí sa nemôžu, nevedia alebo nechcú zamestnať v normálnom pracovnom pomere.
Pružnosť trhu práce zníži aj navrhované ustanovenie, podľa ktorého bude zamestnávateľ pri rozväzovaní pracovného pomeru povinný poskytnúť zamestnancovi nielen výpovednú dobu, ale zároveň aj odstupné. Za týmto návrhom sa skrýva marxistické videnie sveta a neschopnosť pochopiť, že podnikatelia neprepúšťajú svojich zamestnancov len tak pre nič za nič, ale činia tak v situácii, keď na to majú vážny dôvod.
Ministerka Viera Tomanová to v jednej internetovej diskusii vysvetlila nechápajúcemu zamestnávateľovi celkom príznačne: „Zamestnanci, ktorí vám spoluvytvárajú zisk a podieľajú sa na tvorbe nadhodnoty, nemôžu niesť v celom rozsahu riziko vášho podnikania. Toto nesie vždy len a len podnikateľ.“ Pre tých, čo už zabudli alebo už nezažili komunistické školy, pripomeňme, že vytváranú nadhodnotu si podľa marxistických teórií prisvojujú kapitalisti, ktorí tak vykorisťujú svojich zamestnancov – proletárov. Je teda logické, že prepustení zamestnanci majú byť odškodnení a ich zamestnávatelia potrestaní. To, že čím zložitejšie a nákladnejšie je rozväzovanie pracovného pomeru, tým viac zamestnávatelia zvažujú vytváranie nových pracovných miest, však v marxistických učebniciach nepísali, preto by sme zohľadnenie tohto aspektu v navrhovanej novele Zákonníka práce hľadali márne. Zvýšená ochrana súčasných zamestnancov pred prepúšťaním sťaží získanie práce súčasným nezamestnaným, predovšetkým dlhodobo nezamestnaným s nízkou alebo žiadnou kvalifikáciou.
Ostrú kritiku si vyslúžil zámer ministerstva prinútiť ľudí pracujúcich ako živnostníci, aby sa stali zamestnancami, ak vykonávajú činnosti, ktoré iní robia ako zamestnanci. Aj tu chce štát ľuďom „dobre“ viac ako oni sami a dokonca proti ich vôli. Zamestnanci majú totiž väčšie „sociálne istoty“ ako živnostníci. Žeby niekto mohol pred „sociálnymi istotami“ uprednostniť väčšiu voľnosť alebo vyšší príjem, je pre autorov novely zjavne nepochopiteľné. Rovnaká „logika“ je aj za snahou ešte viac obmedziť možný rozsah nadčasovej práce. Veď je predsa jasné, že pre nikoho nemôže byť dôležitejšie zvýšiť si svoj príjem dlhšou prácou ako neprekročiť maximálny rozsah pracovného času stanovený kýmsi na ministerstve v Bratislave (alebo priamo v Bruseli).
Kým pre podnikateľov novela prináša vyššie náklady a pre normálnych zamestnancov i zamestnávateľov komplikovanejšiu legislatívu a viac obmedzení v práci, profitovať z nej budú odborárski funkcionári, ktorým rozširuje ich privilégiá a možnosti zasahovať do činnosti podnikov. Samozrejme, na úkor vlastníkov podnikov, ale za predvolebnú podporu pre stranu pani ministerky sa predsa treba nejako revanšovať.
Nikto netvrdí, že Zákonník práce je v súčasnej podobe dokonalý a netreba ho meniť. Tie správne zmeny by však mali ísť presne opačným smerom, ako dnes navrhuje ministerstvo. Zákonník práce by mal vymedzovať len základný rámec pre dohodu medzi zamestnávateľmi a zamestnancami, nie ich vzťahy dopodrobna regulovať a zväzovať. Čakať čosi také od rezortu vedeného ministerkou, ktorá myšlienkovo zaspala v čase marxistickej nadhodnoty, by však bolo značne nadhodnotené.
Autor je riaditeľ KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 4/2007.
