Ak žijete vo Francúzsku (alebo v Bruseli), určite ste už počuli francúzskeho politika zdôrazňovať potrebu brániť „la spécificité française”. Bližší pohľad odhaľuje, že táto „francúzska cesta“ nie je nič viac než „tretia cesta“ k ekonomickej a sociálnej politike. Teda cesta podobná, a v mnohých aspektoch i identická k tej socialistickej. Cesta do slepej uličky.
To, že francúzskej ekonomike sa nedarí, je zrejmé. Nezamestnanosť je vysoká (7,8% za rok 2007), takmer 3 milióny ľudí by chcelo pracovať, no práce niet. Rast HDP je pomalý (1,7% v roku 2005, 2,2% v roku 2006 a menej ako 2% v roku 2007) a tak sa, v kedysi bohatej krajine, dnes HDP na obyvateľa blíži k priemeru krajín OECD.
Vyhliadky do budúcnosti nie sú ružové. Francúzsko má jeden z najrýchlejšie rastúcich štátnych dlhov (14% príjmov štátu sa používa na platenie úrokov z dlhu) a požičané peniaze sa nepoužívajú na investície. Čo je horšie, Francúzsko ponecháva svoj priebežný dôchodkový systém takmer nedotknutý, takže daňovníci sa budú musieť v najbližších desaťročiach značne posnažiť.
Identifikovať príčinu tejto stagnácie nebolo nikdy ľahké. Celkom iste za ňu však nemožno viniť myšlienky slobodného trhu. Nehľadiac na politické spektrum, francúzski politici (a občania) opovrhujú trhovým systémom a, ak už tu musí byť, snažia sa ho regulovať akýmkoľvek možným spôsobom. Už som spomenul, že Francúzsko má penzijný systém kompletne riadený štátom. Vzdelávací systém s 1,2 miliónom štátnych zamestnancov je ďalšou ilustráciou „francúzskej cesty“. Tento systém patrí medzi tie najcentralizovanejšie na svete. A hoci sa nedávno poskytla väčšia autonómia univerzitám, tá nezahŕňa možnosť vyberať si študentov či školné. Okrem dôchodkového a školského systému štát zasahuje i do ďalších oblastí a dôsledky sú vždy nemenné. V dobe, keď sme schopní kráčať po Mesiaci, vo Francúzsku je stále nedostatok bytov. Bytová kríza je dôsledkom dlhotrvajúcej túžby regulovať v mestách územný rozvoj a prenájmy. Ďalším problémom, ktorý trápi súčasnú vládu, je vysoká cena základných produktov (napr. potravín). Videné z pohľadu tak politikov ako i spotrebiteľov, na vine sú obchodníci, ktorí zvyšujú ceny, aby si zvýšili zisky na úkor spotrebiteľov. Pravdou však je, že tento nárast spôsobuje regulácia obmedzujúca výstavbu nových nákupných centier – teda obmedzovanie konkurencie. A pre lepšie vykreslenie rozmerov zasahovania štátu do ekonomického a sociálneho života si pripomeňme, že Francúzsko je druhé spomedzi krajín OECD v rozsahu verejných výdavkov (54% HDP), hneď po Švédsku (56%).
Celé roky si francúzski občania mysleli, že trh – to znamená sloboda – je len ďalšou možnosťou, a že vláda môže rozhodnúť o obmedzení tejto slobody prostredníctvom regulácie tak, ako uzná za vhodné. Dnes sú tí istí občania v pasci. Zvykli si spoliehať sa na vládu a každá z jej chýb vedie k novým demonštráciám volajúcim po väčších vládnych zásahoch, a teda k ďalším chybám. Podstata tejto zhubnej dynamiky (tak dobre popísanej Misesom) spočíva v tom, čo Hayek označil ako „predstieranie znalostí,“ čiže túžbu regulovať výsledky interakcií spojenú s vierou v to, že sme schopní tak činiť. Takéto sklony k usporiadaniu spoločnosti nie sú prekvapujúce vo Francúzsku, ktoré vždy bolo vysoko centralizované a pestovalo si uctievanie inžinierov. Sociálne inžinierstvo je ďalším popisom „tretej cesty“.
Zaujímavé je, že mladí vo Francúzsku sa zdajú byť vedomí si skutočnosti, že ich krajina je na šikmej ploche nesúc so sebou väčšiu kolektivizáciu a nižší rast. V nedávnom prieskume (L’Express 2948 z 3.1.2008), v ktorom sa pýtali ľudí z rôznych krajín vo veku od 16 do 29 rokov, sa ukázalo, že vo Francúzsku iba 27% z nich verí, že majú pred sebou lepšiu budúcnosť (v porovnaní so 60% v Dánsku) a iba 26% verí, že dostanú dobrú prácu (v porovnaní so 60% v USA). Taktiež, rekordne nízkych 20% mladých si myslí, že globalizácia prináša nové možnosti a rekordne nízkych 11% tvrdí, že sú pripravení platiť dane pre staršie generácie. Tretia cesta neprináša sociálny mier, ale sociálny rozklad!
Ako vrátiť spoločnosť v takom zlom stave späť na správnu cestu? Lepšia znalosť ekonomických javov by určite pomohla. Paradoxne, Francúzsko je krajinou veľkých učiteľov, ktorí by dokázali otvoriť oči našim súčasníkom, ak by tí chceli. Jeden z nich, Frédéric Bastiat, hovorí: „Nevedomosť obklopuje človeka v jeho kolíske; a ten tak usmerňuje svoje činy podľa ich prvých dôsledkov, a to, vo svojej detskosti, len tých, ktoré sú viditeľné. Až po dlhšom čase sa naučí brať do úvahy i tie ďalšie, ktoré nie je vidieť. Učia ho to pritom dvaja rozdielni učitelia: skúsenosť a predvídavosť. Skúsenosť učí účinne, no kruto. Učí nás všetkým dôsledkom činov tým, že ich pociťujeme, a ak sa sami popálime, nemôžeme sa nenaučiť, že oheň páli. Preferoval by som, pokiaľ je to len možné, nahradiť tohto hrubého učiteľa tým miernejším – predvídavosťou.“
Ako Bastiat, aj my by sme chceli, aby občania Francúzska otvorili oči a boli vnímaví k nevýhodám regulácie namiesto kráčania po osudnej trase „tretej cesty“. No ak ostanú hluchí k učeniu Bastiata, dúfajme, že aspoň ostatné krajiny povedie francúzska skúsenosť k voľbe múdrejších postupov. To znamená k zotrvaniu na princípoch slobodného trhu a osobnej zodpovednosti a k odmietnutiu zverenia všetkého štátu. Vrátane svojej duše.
Autor je profesorom ekonómie na Université Paul Cézanne Aix-Marseille.
Článok je skrátenou podobou prednášky, ktorá odznela v rámci cyklu CEQLS v Bratislave dňa 17. marca 2008. Viac informácií o prednáške nájdete tu.
Preložil Ľuboš Mikuška.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 03/2008.
