Málo politík podnecuje také vášne ako zdravotná starostlivosť. Neexistuje nič osobnejšie ako zdravie a zriedkakedy sa cítime zraniteľnejší ako v chorobe či po úraze, kedy sa nám pripomína naša smrteľnosť. S nárastom sociálneho štátu vláda prevzala zdravotníctvo, aby reagovala na najzákladnejšie potreby človeka – zdravie a odďaľovanie smrti. Tvorcovia politiky si však musia položiť otázku, či je účasť vlády na zdravotnej starostlivosti výlučne „benígna“.
Na svete sú rôzne systémy zdravotnej starostlivosti, počnúc tými vysoko centralizovanými riadenými štátom, ako je Národná zdravotná služba (NHS) v Spojenom kráľovstve, cez zmiešané systémy sociálneho a zdravotného poistenia v Európe a rôzne systémy súkromného poistenia v štátoch USA až po model individuálnych účtov zdravotného sporenia v Singapure.
Dôležité je definovať spôsob, akým sa meria ich úspešnosť. Za kľúčové ukazovatele považujem mieru prežitia po diagnóze a náklady. Mnohých bude šokovať, že za relevantný faktor považujem i náklady. Väčšina krajín by mohla dosiahnuť ohromnú úroveň zdravotnej starostlivosti, ak by na ňu minula 50% HDP, ale to nie je reálne. Celoštátne výdavky na zdravotnú starostlivosť sa pohybujú od 4% v Singapure do 16% v USA. Veľká časť Európy míňa 8 až 9 %.
Miera prežitia po diagnóze
Dalo by sa namietať, že očakávaná dĺžka života či spokojnosť pacienta sú lepšie ukazovatele. To je však omyl. Očakávaná dĺžka života je skôr odrazom životného štýlu, no prvotnou úlohou zdravotníctva nie je prevencia. Očakávaná dĺžka života v USA je napríklad o jeden rok kratšia ako v Spojenom kráľovstve. Avšak, keď z bilancie odpočítate úmrtia spôsobené motorovými vozidlami či zastrelením, v USA je očakávaná dĺžka života naopak o rok dlhšia. Berúc do úvahy faktory ako fajčenie či obezita, je zrejmé, že očakávaná dĺžka života je zlým parametrom na meranie účinnosti zdravotného systému. Spokojnosť pacienta je príliš subjektívna – väčšina ľudí z rozvojových krajín by bola potešená starostlivosťou na úrovni tých najhorších nemocníc v Európe.
Medzi zástancami štátom riadených zdravotných systémov je žiaľ málo takých, ktorí vidia ďalej ako za hranice USA, keď zvažujú trhovo konformnú zdravotnú starostlivosť. Iste, USA majú jednu z najvyšších mier prežitia rakoviny na svete. Odpoveď hlavného chirurga NHS, čo by urobil, keby mu diagnostikovali rakovinu, bola: „Odletel by som do New Yorku”. Je však mýtom, že vláda USA sa nestará o najchudobnejšie vrstvy spoločnosti. Na zdravotnú starostlivosť míňa na obyvateľa viac ako ktorýkoľvek veľký európsky štát s výnimkou Nemecka.
Náklady a Singapurský model
Kým z pohľadu prvého kritéria USA zabodovali, pri druhom riadne zlyhávajú. Priame náklady zdravotníctva USA vo výške 16% HDP vyvolali súčasnú politickú diskusiu a hľadanie hospodárnejšieho riešenia. Veľkú časť nákladov amerického systému spôsobuje jeho preregulovanosť a moc lekárskych odborov nad poskytovateľmi. Väčšina nákladov odráža chybný model poistenia, ktorý podporuje plytvanie.
Zriedkakedy sa venuje pozornosť systému v Singapure. Ten sa môže pochváliť zdravotnou starostlivosťou rovnakou alebo lepšou ako v mnohých európskych krajinách, avšak míňa na ňu iba 4% HDP. Singapur má systém individuálnych účtov zdravotného sporenia, ktorý dáva skutočné rozhodovacie právomoci do rúk lekárov a pacientov. Namiesto štátom financovanej schémy alebo schémy založenej na poistení, Singapurčania si sporia peniaze na účtoch určených na osobnú zdravotnú starostlivosť. V kombinácii s nízkonákladovým poistným krytím vážnych chorôb si výdavky na zdravotnú starostlivosť riadi každý jednotlivec spolu so svojím lekárom. Tým sa zabraňuje vzniku bodových a čakacích zoznamov bežných v štátom riadených systémoch a byrokracii spojenej so systémami založenými na poistení. Štát funguje ako záchytná sieť pre tých, ktorí nie sú schopní nasporiť si na pokrytie svojich požiadaviek na zdravotnú starostlivosť. Väčšina ľudí je však schopná manažovať si tieto potreby bez štátu. Singapurská vláda platí iba 31% z výdavkov na zdravotnú starostlivosť.
Keď niekto potrebuje zdravotnú starostlivosť, ide priamo k poskytovateľovi, ktorého si vybral. Za liečenie zaplatí z úspor zo svojho účtu. V prípade, že by vážne ochorenie spôsobilo vyčerpanie tohto účtu, náklady uhradí systém poistenia vážnych chorôb. Poistenie vážnych chorôb sa od tradičného zdravotného poistenia líši v tom, že sa nevyužíva pri každej návšteve odborného zdravotného zariadenia. Na poistenie vážnych chorôb sa siaha zriedka, ak vôbec, čo zaisťuje, že splátky naň sú nízke.
Keď majú Singapurčania na svojich účtoch nasporené dosť na pokrytie očakávaných budúcich výdavkov, už ďalej sporiť nemusia. To je zároveň motiváciou na to, aby ich zdravotné potreby neboli predražované. Singapurčania si sú vedomí dôležitosti nákladov a vyberajú si poskytovateľov, ktorí ponúkajú za ich peniaze dobrú starostlivosť. Táto citlivosť na hospodárnosť pomáha udržať na uzde zdravotné náklady účinnejšie než regulačné agentúry v Európe.
Singapur zabezpečuje tento ohromný zdravotný systém s menším počtom lekárov, sestier a úradníkov na obyvateľa ako tie najvyspelejšie krajiny, čo vedie k efektívnosti nevídanej v modeloch založených na centrálnom plánovaní alebo poistení. Toto je zdravotníctvo pre pacientov, nie pre lekárske odbory.
Sme náchylní k „poruchám“
Súkromné poistenie je často nesprávne uvádzané ako alternatíva NHS. Smutnou pravdou je, že väčšina z nás zostarne, pár rokov bude veľmi chorá a potom zomrie. Poistenie proti takémuto prípadu je rovnaké ako poistenie staršieho auta proti poruche. Poisťovne vedia, že ľudia sú mimoriadne náchylní k „poruchám“ a to vedie k mimoriadne vysokým splátkam poistného. Podobne ako poisťujeme auto proti krádeži alebo nehode, by sme sa mali sami poistiť iba proti vážnym chorobám. Tak, ako majitelia áut šetria na opravy, mali by sme si sporiť aj na úhradu nákladov na liečenie bežných očakávaných chorôb.
Kľúčovou zložkou singapurského úspechu je zavedenie cenovej citlivosti na zdravotnom trhu. Ak je liečenie financované systémom na báze poistenia alebo štátom, jednotlivca náklady na jeho zdravotnú starostlivosť nezaujímajú. Tie boli uhradené z jeho daní alebo poistného a teraz sa snaží o maximálny prospech. Pacienti požadujú a často dostávajú tú najdrahšiu starostlivosť, pričom však výsledok nie je oveľa lepší. Žiadna poisťovňa ani vláda nemôže vypracovať smernicu pokrývajúcu každý klinický prípad a tak to zostáva na zvážení lekára, ktorý tiež až tak netúži po znižovaní nákladov.
Motivácia pre tlak pacientov
Pacient, ktorý má vysoký cholesterol a zároveň si sporí na svojom zdravotnom účte, skôr uprednostní zdravší život a diétu ako konzumáciu drahých liekov. Keď pacienti vyvíjajú tlak na ceny, poskytovatelia zdravotnej starostlivosti ponúkajú služby oveľa efektívnejšie. Pacient, ktorý má dve možnosti liečenia, z ktorých jedna poskytne o päť percent lepší výsledok ako druhá, ale za dvojnásobnú cenu, si môže vybrať lacnejšiu možnosť. Pomyslenie na takéto oceňovanie bezpečnosti vás môže šokovať, avšak tento obchod robíme, aj keď si kupujeme auto. Ak by sme nemíňali na nič iné, mnohí by si mohli dovoliť kúpiť najnovšie Volvo so všetkými bezpečnostnými prvkami. Mnohí z nás to však neurobia a akceptujú ústupky v oblasti bezpečnosti.
Technológia sa mení a inovácie sa na trhu zavádzajú rýchlo. To však neplatí v štátom riadenom zdravotníctve. Môžeme iba špekulovať nad inováciami, ktoré by pravdepodobne prebehli v zdravotníctve oslobodenom od byrokracie. Keď sa zdravie dostane preč z účtovných kníh štátu, efektívnosť zdravotníctva prestane byť vecou úspor štátu. Hospodárnosť v reformovanom systéme by ponechala viac zdrojov jednotlivcovi, platiacemu si svoju vlastnú zdravotnú starostlivosť, a zároveň by sa pod tlakom pacienta dosiahol i cieľ efektívnosti systému.
Autor je riaditeľ New Direction – The Foundation for European Reform.
Na pozvanie KI dňa 12. decembra 2011 prednáša v Bratislave v rámci cyklu CEQLS.
Preložil Svetozár Gavora, spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 11/2011.
