Po roku boja vlády s pandémiou covid-19 sa kumulujú nielen jej manažérske zlyhania ako pri očkovaní, ale aj reštrikčné opatrenia, ktorými odkrajuje čoraz viac z našich slobôd. Chrlí zákazy a príkazy, ktoré spôsobujú nezamýšľané negatívne dôsledky.
Aktuálnym príkladom je zákaz vychádzania aj do prírody po 20. hodine. Ten znovu obmedzí pobyt ľudí v menej rizikovom vonkajšom prostredí a zlepšovanie ich imunity a naopak, núti ich viac ostávať v interiéroch, kde sú podstatne väčšie ohniská nákazy. Biofyzik a expert na aerosóly Gerhard Scheuch upozorňuje na absurdnosť zákazu vychádzania a hovorí, že „by bolo lepšie ľudí motivovať, aby vyšli von“.
Slobode pohybu bránia aj zákaz cestovania medzi okresmi a nedávno schválený zákaz vycestovať do zahraničia na dovolenku. Ako politické placebo vyvolávajú u ľudí ilúziu bezpečia, ktorá sa masovo šíri vďaka sociálno-inžinierskemu experimentu plošného a pod hrozbou postihov de facto vynucovaného testovania ľudí antigénovými testami. Zákaz vycestovania na zahraničnú rekreáciu znovu podkope finančné možnosti cestovných kancelárií a podporí tieňovú ekonomiku.
Vláda týmto populistickým opatrením živí v ľuďoch závisť. Pripomeňme preto varovanie Johna Stuarta Milla, že závisť je „najviac protispoločenská a najhoršia zo všetkých vášní“ a tiež slová Alexisa de Tocquevillea, že „v ľudskom srdci je zhýralá chuť na rovnosť“, ktorá je „postavená na závisti“. Takúto predstavu o rovnosti vo výsledkoch vtláčala do hláv komunistická ideológia a aj v jej dôsledku je u mnohých na Slovensku zakorenená závisť. Dnes ju prehlbuje implicitne využívaná závisť pri presadzovaní kolektivistických predstáv aj na Západe, napríklad pod názvom „sociálna spravodlivosť“. Aj vďaka tomu sa množia návrhy na vyššie zdanenie bohatších, ktoré pritom brzdia zväčšovaný koláč bohatstva v celej spoločnosti.
Prosperitu a slobodu u nás aktuálne významne podlamujú dlhotrvajúce zákazy a obmedzenia podnikania a inej zárobkovej činnosti. Vládne celoročné obmedzenia a niekoľkomesačné zavretie mnohých prevádzok v maloobchode, reštauráciách a iných službách spôsobujú pokles ich tržieb, neraz straty a postupne aj krachy stále viac z nich. To negatívne vplýva na životy podnikateľov, ktorí ich roky budovali, ako aj na ich zamestnancov, rodiny a do určitej miery aj zákazníkov, využívajúcich ich produkty a vytvorené komunitné spoločenstvá. Okrem toho už takmer rok nemôžu vykonávať prácu umelci a iní ľudia, ktorých povolanie je spojené s hromadnými podujatiami.
Považujem za dôležité brániť šíreniu nebezpečného vírusu. Mám však obavy z dlhodobých negatívnych dôsledkov politiky nabaľujúcich sa zákazov a príkazov na životnú úroveň, slobodu a fungovanie spoločnosti. Jej pokračovanie by spôsobovalo nielen krach ďalších ľudí, ale aj menej reálneho podnikania a produktívneho zamestnávania, viac duševne a fyzicky chorých a odvrátiteľných úmrtí, či posilnenie tieňovej ekonomiky a odchod slobodnejších a podnikavejších zo Slovenska. Reálnym rizikom efektu „uvarených žiab“ je aj posilňovanie dôvery ku kolektivistickým a autoritatívnym prístupom.
Je najvyšší čas ukončiť neúčinnú a škodlivú politiku zákazov a príkazov. Predpokladá to nepredlžovať dočasný núdzový stav a spolu s dodržiavaním základných hygienických pravidiel a masívnejším očkovaním otvárať ekonomiku a postupne rušiť aj ostatné reštrikcie. Znamená to tiež namiesto centrálnych a plošných prístupov adresnejšie, decentralizované a súkromné riešenia a namiesto politiky zákazov osobnú zodpovednosť.
Autor je riaditeľ Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.
Článok bol pôvodne publikovaný v týždenníku .týždeň dňa 27. marca 2021.
