V roku 2015 pretiekol hrniec a začal sa masový exodus utečencov z Líbye a ďalších afrických krajín, z Blízkeho a Stredného východu, z Iraku, Sýrie, Afganistanu. Čo o nás prezradil?
Niežeby sa utečenci do Európy nedostávali už dlhšie, ale počty tých, čo každoročne dorazili do Talianska, Grécka, Francúzska, Veľkej Británie, Nemecka a ďalších európskych krajín ostávali v zvládnuteľných, hoci vo švoch praskajúcich rámcoch. Svet sa však venoval najmä Ukrajine a Grécku.
Prečo došlo k tomuto zlomu práve v roku 2015? Na to sa hľadajú mnohé dôvody. V niektorých afrických krajinách, na Blízkom a na Strednom východe sa radikálne zvýšilo vojnové násilie, páchané na civilnom obyvateľstve. Vytratila sa nádej na skoré vyriešenie vojnových konfliktov a s tým spojeného teroru v týchto oblastiach. Záchytné tábory v Jordánsku, Libanone, Turecku, Grécku a Taliansku svojou kapacitou už nestačili absorbovať množstvo novo prichádzajúcich utečencov. Na ropu bohaté arabské štáty ako Saudská Arábia, SAE, Omán, Katar, Kuvajt, ktorých obyvateľstvo tvoria vo viacerých z nich v značnej miere tiež imigranti, sa uzatvorili práve pred utečencami z okolitých krajín. Na utečencov z Blízkeho východu a Afriky sa nabalili utečenci z balkánskych krajín, ktorí sa vydali na cestu za lepším životom..iluzórny Schengen
Európska únia, ale aj Spojené štáty reálnu situáciu nepochopili, zle ju vyhodnotili, alebo pred ňou strčili hlavu do piesku. To sa týka najmä situácie v utečeneckých táboroch, ale aj ochrany Schengenskej hranice. Dublinská dohoda, ktorá počítala s tým, že ochrana vonkajších hraníc Európskej únie je dostatočná, sa ukázala ako celkom iluzórna. Finančné prostriedky na riešenie situácie imigrantov v táboroch v roku 2015 napriek nárastu utečencov nestúpli, ale naopak, klesli. Vzhľadom na šírenie radikálneho islamizmu a islamistického teroru v Európe prudko vzrástol odpor nielen voči islamizmu, ale celému islamu. V radikálnej podobe to viedlo k vyvolávaniu strachu z masovej infiltrácie utečencov islamistami, „ohrozujúcimi nemecké ženy“. Neskrývane neonacistická veta zo zhromaždenia Pegidy v Drážďanoch, že koncentračné tábory sú, žiaľ, mimo prevádzky, obletela medzitým celý svet.
Angela Merkel zmenila v lete stratégiu a otvorila Nemecko utečencom po tom, čo začala maďarská vláda budovať pozdĺž maďarskej hranice žiletkový plot, po násilí radikálnych extrémistov v nemeckých utečeneckých táboroch a po smrti utečencov v mraziarenskom aute, odloženom na kraji diaľnice pri Parndorfe. No zrejme ani ona sama nepredpokladala, k akému náporu imigrantov to povedie. V prvom rade padol odhad, že do Nemecka príde v tomto roku 800 000 imigrantov. Dnešné čísla hovoria o 1 až 1,5 milióna, ale v tomto odhade treba byť obozretný smerom nahor aj nadol. Zmenila sa tiež nálada. V Nemecku vzrástol strach a poklesla viera v to, že Nemecko to zvládne. Extrémizmus sa rozhorel s novou silou a dobrovoľníci začínajú byť unavení z nepružnej byrokracie. Jednotlivé obce, mestečká a mestá sú preťažené. Preferencie Angely Merkelovej klesajú, narastá voči nej politický odpor, a to nielen v radikalizujúcom sa AfD, ale aj v sesterskej CSU, vo významných častiach CDU a aj v časti ľavicového spektra. Nemecká letná rozprávka sa zmenila na sychravú jeseň, na nárast násilia a na zástupy utečencov, čvachtajúcich sa v srbskom, chorvátskom a slovinskom blate..definitívne číslo
Ústretovosť Angely Merkelovej vyvolala spočiatku vlnu eufórie po celej Európe, a najmä medzi utečencami. Teraz musí čeliť najtvrdšej kritike, a to nielen v Nemecku. Ona však ten nápor celkom iste nespôsobila. A určite nepodceňuje riziko, vyplývajúce zo súčasného stavu. Ak nechce stanoviť hornú hranicu utečencov, celkom isto si naivne nemyslí, že ich počet môže byť v Nemecku nekonečný, len nechce apriórne stanoviť nejaké definitívne číslo. Nesmieme totiž zabúdať na to, že vo svete je 60 až 70 miliónov utečencov a nevieme v tejto chvíli povedať, či sa ich počet bude zväčšovať, ostane stabilný, alebo bude klesať. Ak v niekom vzbudzovali Merkelovej slová o kultúre prijímania ilúzie, že to pôjde rýchlo, ľahko a bezbolestne, veľmi rýchlo sa ukázalo, ako sa mýlili.
Je jasné, a to aj Angele Merkelovej, že ak o budúcom úspechu migračnej politiky rozhodne schopnosť integrovať imigrantov, o jej dnešnom úspechu rozhodne najmä to, do akej miery sa podarí prílev imigrantov zvládnuť a regulovať – a to znamená najmä obmedzovať – a pritom nestratiť zo zreteľa vetu z nemeckej Ústavy o základnom práve každého človeka na ľudskú dôstojnosť. Prvé reštriktívne kroky nemeckej vlády to potvrdzujú.
Nemecký parlament prijal tvrdý azylový zákon, z ktorého vyplýva zásadný rozdiel v správaní sa voči utečencom z násilím ohrozených oblastí, ktorí budú mať nárok na politický azyl a voči ekonomickým imigrantom, ktorých nemecké úrady nevpustia do Nemecka alebo ich vrátia späť. A ako to už v Nemecku chodí, mašinéria zadrhnutá obrovským návalom sa pomaly začína rozbiehať. Píšu sa informačné výzvy, aby ekonomickí migranti nevstupovali do Nemecka a umožnili prijať tých, čo to nevyhnutne potrebujú. Pripravuje sa zrýchlené vydávanie náhradných dokumentov. Nemecká armáda je pripravená dať v prípade potreby na odsun k dispozícii svoje lietadlá. Bude sa zrýchľovať a skracovať vybavovanie jednotlivých prípadov. Zrejme sa na nemeckých hraniciach vytvoria tranzitné miesta ako záchytné registračné body, v ktorých sa bude ešte pred vstupom do Nemecka rozhodovať, kto má šancu uspieť a dostane sa do Nemecka, a kto nie. A aj riskantné ústretové gesta voči tureckému prezidentovi Erdoganovi, dotýkajúce sa neuralgického bodu občianskych práv v Turecku, majú smerovať k tomu, aby sa znížil počet migrantov smerujúcich do Európy. Zvýši sa tiež finančná podpora pre krajiny, ktoré znášajú najväčší tlak migrantov. Ostáva, samozrejme, otázkou, či to bude stačiť a do akej miery utrpia základné hodnoty našej vlastnej civilizácie. Ironicky by sa dalo povedať: Vitajte v horších časoch..ruské ambície
Z tohto hľadiska sa stali Sýria, Blízky a Stredný východ ako najväčšie zdroje utečencov kľúčovými územiami sporu. Rusi to absolútne chápu, Američania sú v posledných rokoch v úplnom protipohybe a historické príklady Fareeda Zakariu o úspešnosti americkej politiky cúvajúcej zo svetového diania sú len ťažko zakrývaným alibizmom a priamym návodom na kapituláciu. Ale domnievať sa, že ruské angažovanie v Sýrii môže vytvoriť koalíciu, podobnú tej v druhej svetovej vojne, je čírou ilúziou. Bombardovanie Sýrie slúži len ruským mocenským ambíciám a prezidentovi Asadovi v boji proti opozícii, nech je už akákoľvek. Jej porážka je prvotným ruským a Asadovým cieľom a môže sa stať iba prípadne ich neskorším predpolím v boji s Islamistickým štátom. Proti nemu však bojuje Asad, podporovaný ruským leteckým bombardovaním, oveľa menej ako s americkými spojencami, pričom Američania sa zatiaľ zmohli len na chabé protesty. A že je v tejto chvíli široká protiislamistická koalícia zbožným želaním, to zistil zrejme aj nemecký minister zahraničných vecí Steinmeier, obchádzajúci iránske a arabské paláce.
Ruský postup problém nerieši, ale prehlbuje, americká a európska stratégia je nejasná, trpí na to, že nevie jasne rozlíšiť, kto sú jej spojenci a protivníci. Preto nemá americká koalícia jasné ciele a nevie, aké prostriedky a v čích rukách by k nim mali viesť. Okrem toho vzbudzuje tiché podozrenie, že v konečnom dôsledku bude ochotná prijať „ruský mier“ a Asadovu vládu.
Dlhé zástupy putujúcich migrantov už celkom prekryli ukrajinský problém. Lenže ani ten nie je vyriešený, len mlčí, aj keď pokoj zbraní je lepší ako vojnové násilie a ničenie. Dnešné prímerie, ktoré sa falošne nazýva mierom, však vôbec nerieši kľúčovú otázku, či bude Ukrajina, a to aj s Donbasom, suverénnym štátom a bude sa môcť venovať vnútornej prestavbe celej spoločnosti, čo je samo osebe nesmierne ťažká práca na desaťročia.
Napriek tomu všetkému je stratégia Angely Merkelovej lepšia ako nekonečné kverulovanie neponúkajúce nijaké reálne riešenie. Nepohybuje sa v ideálnom svete pápeža Františka, ktorý hovorí, že každá farnosť má byť pripravená prijať aspoň jednu utečeneckú rodinu – je však jej spojencom. Aj v najťažšej situácii bude v Merkelovej zaznievať echo vety, že dokážeme byť ľuďmi. Na rozdiel od tvrdého odmietania a apriórneho odopierania sa Angela Merkel drží základných hodnôt západnej civilizácie, a v tom korešponduje s Františkovým elementárnym kresťanstvom. Akceptuje fakt, ze migrácia je realita, s ktorou sa musia svet a Európa naučiť vyrovnať, a to tak, aby nenávratne nezničila demokratickú živnú pôdu v jednotlivých krajinách, ale ani svoju vnútornú podstatu. Lebo to je riziko extremizácie spoločnosti na jednej strane a ústupkov voči autokratom ako Putin a Asad a ústretovosti voči ťažkým spojencom ako Erdogan na strane druhej.
Toto je Skylla a Charybda, medzi ktorými sa pohybuje Angela Merkel. Nadávať na ňu, keď sa usiluje neumŕtviť, ale oživiť základné vlastnosti našej civilizácie, bez ktorých by splanela, je absurdné. Ona totiž na rozdiel od kverulantov a podpaľačov hľadá cesty k riešeniu. Lebo – a to nehovorí Angela Merkel, ale Lucia Piussi – inej cesty aj tak niet.
A čo my? Umývame si ruky ako Pilát. Strkáme hlavu do piesku a keď vidíme tie nápory utečencov v Maďarsku či Srbsku, potichu si mädlíme ruky, že nás obišli. A dávame pritom pozor, aby sme sa neprezradili. Je to naivné a hlúpe. Žiletkové ploty tvoria nekončiaci sa reťazec. Utečenci k nám môžu jedného dňa doputovať bez ohľadu na to, či s tým budeme súhlasiť, alebo nie. Lebo nabudúce ich možno budú vracať Nemci aj Rakúšania, Slovinci, Chorváti a Srbi, a nakoniec aj tí Maďari. A potom nám chrstne studený vietor imigrácie rovno do tváre. A to sa už nebude týkať nijakých nízkych kvót. Neuvedomujeme si totiž, že Nemci snímajú problémy aj z našich pliec a my to zneužívame na predvolebné kampane alebo zbabelo mlčíme. Najlepšie tú zbabelosť vidno na našej opozícii, podporujúcej jedným dychom Ficove aj Kiskove postoje, ktoré sú však celkom protichodné. A nie je to len z oportunizmu, ale aj preto, že naša opozícia si v podstate myslí to isté ako Fico a nijako sa tým ani netají. Potom sa však nemôže čudovať otázke, aký je vlastne medzi ňou a Ficom rozdiel.
Takáto politická elita nás vracia k nášmu základnému problému od začiatku národného hnutia – že sme schopní myslieť nanajvýš na seba, na rodinu a na obec, ale už nie na celú pospolitosť a vonkoncom nie na svet, v ktorom žijeme.
Aj dnes platí to, čo vždy v zlomových historických časoch – že politické elity sa osvedčujú v tej miere, v akej sú schopné vyrovnať sa s kľúčovými problémami svojej doby. V tejto veci slovenská politická elita ako celok s výnimkou prezidenta biedne zlyháva, lebo nevie spojiť vecné riešenie problému so zachovaním ľudskej citlivosti.
Nemá zmysel nariekať a sťažovať sa na politických kverulantov. V dejinách napokon víťazia tí, čo konajú. Lebo inej cesty aj tak niet.
Autor je literárny vedec a prezident KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 46/2015 dňa 9. novembra 2015.
