Komisia predložila návrh budúcej regionálnej politiky
Pred schválením finančného rámca EÚ na roky 2007 až 2013 chce Európska komisia (EK) s členskými krajinami dohodnúť budúcu podobu regionálnej politiky, ktorá ročne pohltí tretinu výdavkovej časti eurorozpočtu, teda vyše 30 miliárd eur. Návrh, ktorého črty predstavil zodpovedný komisár Michel Barnier, je však len ďalšou reformou bez obsahu.
Tak ako všetky doteraz uskutočnené zmeny regionálnej politiky EÚ, i tento pokus o reformu priamo súvisí s rozšírením Únie o nové členské krajiny. Očakávaným bezprecedentným rozšírením v máji 2004 však do EÚ vstupuje 10 štátov, ktorých ekonomická úroveň dosahuje súhrnne len 47 percent priemeru HDP pätnástky.
Ťaživé dedičstvo
Napriek idealistickej vízii regionálna politika EÚ v skutočnosti nie je založená na znižovaní rozdielov medzi regiónmi – už od svojho vzniku je to totiž najmä politika vzájomných kompenzácií medzi členskými štátmi. Jej súčasná podoba nesie ešte vždy pečať, ktorú jej vtlačili na prelome 80. a 90. rokov finančné balíčky vtedajšieho predsedu EK Jacqua Delorsa. Menej rozvinuté štáty „juhu“ vtedy súhlasili so zavedením jednotného trhu s podmienkou zvýšiť finančné zdroje na podporu (najmä svojich) zaostalých regiónov, čím v rámci prvého Delorsovho balíčka v rokoch 1989 až 1993 vzrástol podiel výdavkov na regionálne intervencie z 15 percent na 31 percent rozpočtu EÚ. Situácia sa opakovala i pri projekte menovej únie, ktorú Grécko, Írsko a Portugalsko pod vedením Španielska podporili po tom, čo im druhý Delorsov balíček pre roky 1994 až 1999 priniesol ďalší nárast zdrojov pre štrukturálne fondy na 36 percent rozpočtu EÚ. Preto vznikol aj Kohézny fond, ktorý mal špeciálne týmto tzv. kohéznym krajinám pomôcť plniť maastrichtské konvergenčné kritériá.
Zaklínadlo súdržnosti
Nedávno zverejnený návrh rozpočtu EÚ s podtitulom Budovanie našej spoločnej budúcnosti neskutočným eurospeakom plným budovateľskej terminológie, ktorá miestami presahuje až do lyrizovanej prózy, hovorí, že regionálna politika združená s tzv. Lisabonskou agendou v rozpočtovej kapitole Trvalo udržateľný rast, budú spolu v rokoch 2007 až 2013 pokrývať postupne až takmer 50 percent z celkového rozpočtu Únie.
Tri čarovné slovíčka Barnierovho plánu podpory regiónov pre obdobie 2007 až 2013, ktorý minulý týždeň publikovala EK v Tretej správe o ekonomickej a sociálnej súdržnosti, znejú: konvergencia, konkurencieschopnosť a spolupráca. Práve na tieto tri priority sa bude sústreďovať regionálna politika. Za prvou prioritou, konvergenciou, sa skrýva podpora najzaostalejších regiónov EÚ, čiže tých, ktorých úroveň HDP na obyvateľa neprekračuje 75 percent priemeru EÚ v parite kúpnej sily – podpora zahŕňa teda aj všetky naše kraje, okrem Bratislavského. V takto utkanej „záchrannej sieti“ by sa podľa teraz dostupných údajov našlo 72 regiónov z celkového počtu 254 regiónov, na ktoré sa rozšírená EÚ štatisticky člení. EK by chcela podporiť i ďalších 15 regiónov „starých“ členských krajín. Ide o regióny, ktoré v súčasnosti kritérium úrovne HDP spĺňajú, no ich HDP štatisticky „vyskočí“ nad spomínanú hranicu po vstupe menej rozvinutých krajín, čím klesne priemerný HDP EÚ. Podľa v EÚ obľúbeného princípu rovnakého zaobchádzania by im táto výpomoc už nemala patriť. EK však pre tento prípad vynašla nový princíp spravodlivého zaobchádzania, a tak podpora týchto regiónov bude na „odstrel“ až po prípadnom znížení rozpočtového stropu.
Pod druhou prioritou, konkurencieschopnosťou, si EK predstavuje podporu všetkých ostatných regiónov, vrátane Bratislavského kraja, cielenú na plnenie tzv. Lisabonskej agendy. K jej zámeru do roku 2010 z EÚ vytvoriť „najkonkurencieschopnejšiu a na znalostiach najväčšmi založenú ekonomiku sveta“, však určite nevedie cesta cez fondy. To si však dámy a páni v Bruseli akosi nechcú priznať. Poslednou oblasťou podpory je cezhraničná spolupráca, do ktorej sa budú môcť zapojiť všetky prihraničné regióny na vnútorných i vonkajších hraniciach EÚ, teda i všetky naše kraje, a jej cieľom je odstraňovať negatívny vplyv hranice ako bariéry.
Aká reforma?
O tomto návrhu sa bude v najbližších mesiacoch živo diskutovať. A to aj preto, lebo členské krajiny majú v tejto otázke právo veta, i keď podľa zmluvy z Nice, ako i návrhu ústavy, pôjde o posledné jednomyseľné rozhodnutie v tejto oblasti. Vyššie prezentované „priority“ však nie sú ničím novým, reforma spočíva azda len v tom, že súčasných deväť spôsobov podpory regiónov sa integruje do troch a agenda rozvoja vidieka sa presunie do Spoločnej poľnohospodárskej politiky. Regióny tak finančne nebudú ukrátené a systém nezmyselného prerozdeľovania bude kvitnúť ďalej. Pod pláštikom solidarity sa do našich životov čoraz častejšie opäť vkráda centrálne plánovanie. Tentoraz však prichádza zo Západu a v sofistikovanej forme, ktorú akosi nevieme či nechceme odmietnuť.
Dušan Sloboda
Autor je regionálny geograf, spolupracovník Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.
Článok bol uverejnený v týždenníku Domino fórum 8/2004 dňa 25.2.2004.
