Minister školstva má prakticky neobmedzenú moc meniť tvár školského systému podľa vlastných predstáv krytých politickým tričkom. To, že tu formálne máme „regionálne“ školstvo, teda decentralizovaný školský systém a autonómne školy, ktoré majú reagovať na potreby detí a nie na výstrelky ministerstva školstva, veľa neznamená. Školy sú stále v područí politických tlakov, ktorým sa servilne poddávajú.
Presne v duchu obdobia vlády jednej strany, z ktorého sa snažíme školy už dvadsať rokov vymaniť, zverejnil Štátny pedagogický ústav (ŠPÚ) najnovší návrh štátnych vzdelávacích programov. „V učebných plánoch došlo k viacerým zmenám,“ informuje štátny ústav. „Rešpektovali sme programové vyhlásenie vlády, z ktorého vyplýva posilnenie matematiky, informatiky a prírodovedných predmetov, pracovného vyučovania spolu s výtvarnou a hudobnou výchovou, čo sa odrazilo v znížení počtu voliteľných hodín,“ dozvedáme sa zo zdôvodnenia ŠPÚ. Takže nie odborné požiadavky pedagógov viedli „pedagogický“ ústav k zmenám, ale vôľa politikov.
Má ešte niekto ilúzie o tom, že „verejné“ školy sú naozaj vec verejná? Školy sú pre politikov tým, čím sú pre deti stavebnice lego. Každý nový minister školstva sa s nimi rád hrá, počas funkčného obdobia si každý z ministrov buduje vlastnú maketu školského systému.
Minister Mikolaj mal rád najmä veľké pestrofarebné kocky. Tie jednoduché, ktoré sa v rukách dobre držia a ľahko sa skladajú. Postavil z nich veľký nový model školského systému, ktorý držali pokope veľké plány, veľké sľuby a veľké frázy. Navonok bol krásny, vo vnútri však ostalo iba prázdno bez obsahu a zmyslu. Ale stavalo sa mu to rýchlo, malo to úhľadné pravé uhly, bolo to pestré a ozaj veľkolepé. Mal sa teda pred ostatnými čím chváliť. Napríklad v Učiteľských novinách.
Keď ho v pracovni vymenil minister Jurzyca a zadíval sa na tú pestrofarebnú nádheru, bolo mu ľúto búrať ju. V batôžku si doniesol hromadu drobných kociek, detailov, na ktoré Mikolaj nemal chuť ani schopnosti, a pustil sa do „vylepšovania“ veľkolepej stavby. Nepochopil, že by bolo treba začať odznova. Namiesto rázneho rozhodnutia o tom, že celú tú Mikolajovu parádu treba vyhodiť a sadnúť si za stôl k normálnej robote, mu všetok čas napokon zabralo dumanie, z ktorej strany sa pustí do korekcií. Do farebného chaosu po Mikolajovi kocôčkou po kocôčke vložil tu povinnú angličtinu, tam hodinu navyše v telesnej výchove, plánoval digitalizáciu. Veril, že celé to treba hlavne presvetliť informačnou symetriou. Zle položené základy systému tým ale nijako nevylepšil.
Teraz sedí na ministerskom koberčeku Čaplovič, okolo seba má kopu nových kociek a rovnako ako jeho predchodcovia rozmýšľa, čo s nimi. S veľkosťou kociek problém nemá, schmatne čo mu príde pod ruku, len tá pestrofarebnosť mu vadí. Takže sa bude prestavovať. Nová maketa školského systému bude aj z veľkých kociek, aj z malých, ale len z červených. Čo narobí – človek prestavby – keď má tú farbu svetlých zajtrajškov tak rád? A tak búra všetko, čo mu do jednofarebnej koncepcie nesedí. Vyťahuje kocky zelené, modré i žlté – všetky detaily, vďaka ktorým je školský systém ako-tak demokratický, otvorený a flexibilný. Z pohľadu Čaploviča samé zbytočnosti. Načo je rodičom sloboda výberu, školám autonómia a učiteľom voľnosť pri vyučovaní? Nie rodičia, nie učitelia, ale ministerstvo školstva vie predsa najlepšie, čo naše deti potrebujú. Dostanú to všetci a povinne. Šup tam ďalšiu červenú kocôčku!
Autorka je analytička a editorka Portálu o reforme vzdelávania | noveskolstvo.sk.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 06/2013 a taktiež dňa 12. júna 2013 na blogu Verejnej komisie.
