Richard von Weizsäcker (15. apríl 1920 – 31. januára 2015) pochádzal z konzervatívnej nemeckej šľachty, z ktorej nevyrastali práve „zanietení demokrati“. Jeho otec bol za Hitlera vysokým úradníkom ministerstva zahraničných vecí. On sám bojoval ako dôstojník Wehrmachtu na východnom fronte, kde padol jeho brat Heinrich. Druhý brat Carl Friedrich nebol len teoretickým fyzikom, ale v rokoch 1940 – 1942 pracoval aj na nemeckom uránovom projekte. Práve preto však boli jeho neskoršie slová, ktorými zásadne ovplyvnil pohľad na nemecké dejiny, také dôveryhodné.
Richard von Weizsäcker sa vyslovil ako jeden z prvých povojnových nemeckých konzervatívnych politikov za uznanie hranice Odra-Nisa. Jeho hviezdnou chvíľou bola reč, ktorú predniesol ako nemecký prezident pri príležitosti štyridsiateho výročia konca druhej svetovej vojny. Označil v nej 8. máj 1945 nielen za deň totálnej porážky Nemecka, ale aj za deň jeho „oslobodenia zo systému nacionálnosocialistickej vlády násilia, pohŕdajúceho človekom“.
Weizsäckerovou rečou sa Nemecko vnútorne oslobodilo. Neopakovalo príbeh po konci prvej svetovej vojny, keď revizionizmus viedol k rozpútaniu druhej svetovej vojny. Weizsäcker položil základ kánonu súčasnej nemeckej politiky. Práve preto mal historické šťastie, ktoré mu právom patrilo – stal sa prvým prezidentom zjednoteného Nemecka. A dnešný nemecký prezident Joachim Gauck mohol pred niekoľkými dňami, pri 70. výročí spojeneckého bombardovania Drážďan, povedať, že ich zničenie bolo dôsledkom ozbrojeného násilia, ktoré rozpútalo Nemecko druhou svetovou vojnou.
Môže sa to zdať samozrejmé, ale má to kľúčový význam. V poslednom čase ožil historický revizionizmus, ospravedlňujúci komunistický režim. S ním súvisí pokus o revíziu európskych a svetových dejín posledného štvrťstoročia. Vladimír Putin sa pri príležitosti 70. výročia konca druhej svetovej vojny vyslovil, že neúčasť na jeho oslavách v Moskve by pokladalo Rusko za ďalší pokus o revíziu. Zabudol pritom, že Richard von Weizsäcker mu odpovedal fakticky už v roku 1985 vetou, že nech to bolo akokoľvek, koniec druhej svetovej vojny bol oslobodením nielen pre víťazné, ale aj porazené krajiny. Neviem, aká bude v aktuálnej situácii odpoveď jednotlivých politikov, ale platí to bez ohľadu na to, či do Moskvy pôjdu, alebo nie.
Putin sa dnes pokúša o iný revizionizmus. V roku 1953 v NDR, v roku 1956 v Maďarsku a Poľsku, v roku 1968 v Československu, v roku 1981 v Poľsku sa zmenilo oslobodenie na podrobenie. Hovorilo sa tomu Brežnevova doktrína obmedzenej suverenity a znamenalo to sovietske tanky, okupáciu, poslušnosť. Toto chápanie povojnových dejín ukončil až Michail Gorbačov, ktorý uvoľnil priestor pre slobodné rozhodovanie krajín v sovietskej sfére vplyvu. To, že sa mnohé z nich rozhodli pre západný, euroatlantický svet Európy a Spojených štátov, bolo ich vlastným rozhodnutím. Napokon, aj my sme sa v novembri 1989 rozhodli zobrať „svoje záležitosti do vlastných rúk“. Vybrali sme si v očakávaní prosperity slobodu, so všetkými nástrahami, ťažkosťami, omylmi, chybami.
Sovietsky zväz prehral studenú vojnu. Za Gorbačova a Jeľcina sa zdalo, že to Rusko chápe aj ako svoje oslobodenie od násilia komunistického režimu. Lenže Putin neprijal sovietsku porážku ako oslobodenie Ruska. Pokúša sa o revíziu sveta po roku 1989. Vracia sa ku koncu druhej svetovej vojny, nie však k jeho osloboditeľskému étosu, ale k ruskému veľmocenskému nároku. Neuvedomuje si, že jeho revizionizmus je pokusom o cestu do nenávratnej minulosti. Vráťme sa však k Richardovi von Weizsäckerovi. Historický význam slov, ktoré vyslovil pri príležitosti 40. výročia konca vojny, má presné pomenovanie. Jeho slávna reč bola v svetových dejinách jedným z najvýznamnejších prejavov kultúry porážky, ktorá sa môže oslobodzujúco zmeniť na víťazstvo. A čo my? Som na pochybách. Nemáme v sebe hlboko ukotvenú potrebu slobody, aj keď máme svojich Kollárov a Štefánikov. Historicky nebývame víťazi ani porazení. Chceme byť len na strane víťazov, nech sú akíkoľvek. A či sa Rusko dožije vnútorného oslobodenia? Neviem.
Autor je literárny vedec a prezident KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 09/2015 dňa 23. februára 2015.
