„Nie sme ako oni!“
„Koniec vlády jednej strany!“
„Nechceme násilie!“
V novembri 1989 boli moji rodičia tam. Na námestiach sa zhromažďovali tisíce, nahlas sa hovorilo to, o čom sa roky mlčalo – kto by sedel na internáte?
Keď sa však dnes rodičov opýtam na ich November ´89, nepríde im na rozum ako prvé to, že skandovali heslá o láske a demokracii, že tlieskali „zakázaným“ ľuďom na tribúnach, že kľúčmi zvonili starému režimu. Do pamäte sa im najlepšie vpísal strach. Strach, že sa spoza rohu objavia vodné delá, čo pred rokom spláchli svetielka veriacich. Strach, že o pár dní sa všetko otočí a zo školy sa môžu pobaliť domov. Strach, že ich vlastná krajina, z nich spraví nepriateľov štátu.
Základná metóda udržiavania moci totalitného režimu, strach, však zmeny zabrzdiť nedokázala. Komunisti moc stratili, zorganizovali sa slobodné voľby, federácia sa rozpadla. Pokrytecké heslá propagandy nahradil pátos ideálov revolúcie. A pečené holuby nikde!
Dve Slovenská
Od nežnej revolúcie prešlo už viac než 20 rokov, moji rodičia dospeli, zmúdreli a pomaly prišli na to, že čarovné prútiky nejestvujú. Hoci November ´89 nevyhnutné zmeny priniesol a ľudia odrazu mohli povystierať ohnuté chrbty, po štyridsiatich rokoch totality to nedokázal každý. Politické procesy vystriedali únosy prezidentských synov a zlaté roky mafie, krehučký systém plánovania nahradila divoká privatizácia, štyridsaťročné manipulovanie volieb vymenilo kupovanie poslancov. A namiesto starých súdruhov nad nami stáli vlády ich pokrvných bratov narýchlo prezlečených do modernejších hábov.
Už dvadsať rokov u nás preto neexistuje reálny politický zápas. Zápas nápadov, politických filozofií a zaujímavých riešení. Dvadsať rokov sa naša politika zužuje na boj o prežitie, na boj medzi totálnou deštrukciu (Mečiar, Slota, Ľupták, Fico) a akou-takou víziou zajtrajška. Aj dvadsať rokov po konci totality sa tu bijú dve rôzne Slovenská – to „staré“, červené, ponavliekané do novučkých šiat a to „nové“, ktoré akoby ešte stále nevedelo, čo na seba obliecť.
Hoci to na niektorých ľudí môže pôsobiť stiesňujúco, ba dokonca ich to môže vyslovene frustrovať, od roku 1989 už nikto nemusí pritakávať ústrednému výboru. Myším podielikom sa na rozhodovaní a správe vecí verejných podieľa každý z nás. Napriek tomu za dve desaťročia našej demokracie to „nové“ Slovensko ešte nikdy nedokázalo získať rozhodujúcu prevahu. Slovami Ľubomíra Liptáka: „Zápas o krajec chleba, ktorý drží v ruke často práve panujúca vláda, podporuje rakovinu prispôsobivosti a oportunizmu, jej prenikanie do najširších vrstiev.“
Keď som sa pred júnovými voľbami pýtal rodičov, či po tom dvadsaťročnom znechutení vôbec voliť pôjdu, obaja ma upokojili. Mamina dôrazne prikývla, nechce, aby za ňu rozhodovali iní. A otec, ten si na odpoveď požičal anekdotu Tomáša Janovica: „Pôjdem voliť, aby sa nevrátili časy, keď sa voliť muselo.“
Tak kedy?
Musím sa priznať, že v júni 2010 som po všetkých tých Mečiaroch a Ficoch zatúžil po ideálnej vláde. Náš politický a volebný systém predsa neuprednostňuje žiadnu zo strán, vzniku optimálnej vlády nebráni nič. Kedy však budeme mať dokonalú vládu? Keď dokonalí voliči dajú väčšinu dokonalým politikom. Inak povedané – nikdy.
Je však celkom zbytočné snívať o dokonalej vláde, ak na Slovensku nie sú samozrejmosťou ani základné aspekty demokratického, zodpovedného a etického vládnutia. Na rozdiel od rokov totality platí, že vláda je len legitímnym obrazom toho, čo väčšina spoločnosti zvolila v slobodných voľbách. Kým sa my sami nenaučíme nekriviť chrbty a slobodne dýchať, vláda, pre ktorú by boli práva a slobody jednotlivca najvyššou hodnotou, nevznikne. A to „staré“ Slovensko bude mať ešte dlho hrôzostrašne navrch.
Dobrá vláda by mala ako najvyšší reprezentant „nového“ Slovenska začínať presne tam, kde to „staré“ Slovensko končí. V Novembri. Hodnotovým základom našej vlády by predsa malo byť práve to, o čom sa pred dvadsiatimi rokmi spievalo na námestiach. Mala by stáť presne na tých hodnotách, na ktorých komunistická vláda padla – na slobode a demokracii, na princípoch voľného trhu, na rešpektovaní práv každého človeka.
Príkladov vlád, ktoré takéto princípy dodržiavali, v našej histórii nie je veľa a preto ani dobrá slovenská vláda nemá mnoho vzorov, na ktoré by mohla nadviazať. Má si vziať príklad z vládnutia Tisa? Komunistov? Mečiara? Jediným obdobím, na ktoré naša vláda v hodnotovej orientácii nadviazať môže, je prvá republika Čechov a Slovákov. Iste, dá sa ukázať prstom na nerovné postavenie Slovákov, dá sa poukázať na českú nadradenosť alebo pražský centralizmus. Ale k čomu z našich dejín sa má vláda potom vlastne prihlásiť? K jánošíkovskej tradícii? K „starým Slovákom“ a „kráľovi Svätoplukovi“?
Naša vláda bude dobrou len vtedy, ak si bude vážiť každého občana, ktorému má vládnuť, ak bude rešpektovať názory všetkých ľudí, ak bude dôsledne chrániť i práva svojich odporcov. Aj Aristoteles už pred viac ako 2 300 rokmi múdro sformuloval princíp, že „základom demokratického štátu je sloboda.“
Moji rodičia v novembri 1989 mysleli na vodné delá a báli sa o svoje uplatnenie. Vedia, čo je to strach zo štátu. Ten pocit nechcem nikdy spoznať na vlastnej koži.
Malý dobrý štát
Na začiatku júna tohto roku sa povylievali rieky všade možne, dokonca i tam, kde o povodniach vedeli len z počutia. Jednou z obcí, ktoré boli postihnuté najviac a pritom so záplavami doposiaľ nemali žiadne skúsenosti, bol Hul v okrese Nové Zámky.
Mojich starých rodičov z Hulu evakuovali 2. júna a keď sa po nejakom čase vrátili, mali to šťastie, že svoj príbytok našli ako-tak v poriadku. Iných obišla voda úplne, ďalším ublížila oveľa viac a v jednom prípade sa dokonca zrútil celý dom. Každý preto čakal, že po technike a vreciach s pieskom nastúpi rozumne nastavená pomoc vlády. Každý sa mýlil.
Akčné nasadenie a silácke reči premiéra spočiatku Hulanom určite imponovali. Ale keď postupne vychádzalo na povrch, že cez rezervu premiéra sme sa poskladali na manikúru akejsi fitnesky a predvolebné ihriská po celom Slovensku, mojim starým rodičom prišlo zle. Právomoci a peniaze vlády boli zase raz degradované na lacný nástroj kampane kráľa marketingu v slovenskej politike. Príbeh rezervy premiéra a viacúčelových ihrísk snáď aspoň nejaký čas zostane dosť silným mementom.
Pri júnových povodniach nádherne vykryštalizoval jeden neveselý fakt. Vtedy, keď bolo štát odrazu veľmi treba, neprišiel. Na druhej strane však možno uviesť tisíc príkladov, keď zásahy štátu potrebné nie sú, no napriek tomu si štát pýta hlavné slovo.
Dobrá slovenská vláda by, pochopiteľne, mala garantovať právny poriadok v krajine, mala by do bodky napĺňať svoje demokratické funkcie a garantovať rovnosť šancí pre všetkých, ale zároveň je jej povinnosťou redukovať štát na nevyhnutné minimum. Jej vzorom by preto mohol byť, napríklad, futbalový rozhodca – jasne určiť pravidlá hry, dozerať na ich dodržiavanie, ale do samotnej hry nijako nezasahovať.
Príkladov na to, že priveľa štátu v živote človeka škodí, je tak veľa, že po ne vôbec netreba chodiť k Orwellovi. Moji rodičia, podobne ako milióny ďalších ľudí, dobre vedia, aké to je žiť v štáte, kde sa ani lístok na strome nepohne, kým to neodklepne niekto „tam hore“. Dobre vedia, aké to je žiť v štáte, pred ktorým treba chodiť po kolenách. Dobre vedia, aké to je žiť v režime, ktorého sa musia báť.
Po absurdity ekonomického plánovania, cenzúry a nezmyselných štátnych zásahov sa však ani dnes netreba vracať do totality. Kupujete si niekedy v supermarkete uhorky či mrkvu? Európska komisia ešte donedávna komickým spôsobom regulovala vzhľad dvadsiatich šiestich druhov zeleniny a ovocia.
Dobrá slovenská vláda
Okresanie štátu, obmedzenie jeho zásahov a regulácii či zefektívnenie činnosti štátneho aparátu však ani zďaleka nie sú jedinými výzvami pre našu vládu. Dobrá slovenská vláda musí vo svojom programe prichádzať s konkrétnymi riešeniami a jasnou víziou toho, ako by mal štát postupovať tam, kde jeho zásahy jednoznačne treba.
Slovensko nepochybne potrebuje hlboké reformy v mnohých oblastiach. Recept na svoje choroby očakávajú naše nemocnice, súdy, či penzijný systém. Avšak informovať verejnosť o kľúčových zmenách, vláda nemôže metódou pokus-omyl-omyl-omyl, ako sme toho svedkami dnes. „Cieľom zmien je ešte lepšie uchovať pôvodný poriadok,“ odkazuje nám Edmund Burke.
Každodennou realitou, s ktorou sa stretávam, je situácia v našom školstve. Nedá sa povedať, že by školstvo niekedy stálo v centre pozornosti politikov a s množstvom problémov sa školy trápili ešte predtým, ako pán Mikolaj prišiel s „mikoľajenou reformou“. Taký názov sa totiž ujal pre jeho pokus na našich školách.
Učebnice. Chýbajú nám takmer všetky a dá sa povedať, že istí si môžeme byť len tými, ktoré nám rodičia musia kúpiť. Pritom by stačilo málo – otvoriť trh, obmedziť ministerské regulácie a nechať na školách, rodičoch a žiakoch, pre ktoré učebnice sa rozhodnú. A keď je ten trh pre vládu ideologicky naozaj neprípustný, aspoň tie nedostupné učebnice pre učiteľov a žiakov sprístupniť na internete.
Ďalšou kapitolou sú názvy tried osemročných gymnázií. Namiesto septimy nás dnes volajú „siedma ó“, pretože latinským názvom vraj nikto nerozumie. Ja mám však skôr dojem, že nikto nerozumie, ako si môžu tí istí ľudia zamieňať účasť vo vláde s účasťou v zbojníckej skupine a zároveň hlásať kvetnaté heslá o národe a vlasti. Možno toto mohol bývalý pán minister verejnosti ozrejmiť.
A práve boj proti korupcii, rodinkárstvu a manipulácii verejných obstarávaní by mal byť dôkazom toho, že dobrá slovenská vláda to so svojimi hodnotami myslí úprimne. Je prípustné, aby štát uvaľoval na svojich občanov rozličné dane, z ich mzdy hltal vysoké odvody, potom za chrbtom vyzbierané peniaze rozdával kamarátom tých, ktorí sú aktuálne pri moci a zároveň si pýtal viac a viac, lebo jeho financie sú v zlej kondícii?
Každý dobrý gazda predsa vie, že na gazdovstve musí byť poriadok a aby prosperoval, dlhodobo žiť na dlh nemôže. Ak si raz požičia a nevie dlžobu splatiť, môže síce ešte chvíľu plátať starý dlh novým dlhom, ale skôr či neskôr sa jeho hospodárstvo jednoducho zrúti. To isté musí mať na zreteli aj slovenská vláda. Možno je lákavé uveriť, že trojpercentný deficit je dobrý kompromis brucha a peňaženky, ale dlhodobo nemôže vládu uspokojovať ani ten. Cieľom zodpovednej vlády nemôže byť len spokojnosť verejnej mienky. Cieľom zodpovednej vlády musí byť vyrovnaný štátny rozpočet.
Hovorí sa, že mladá generácia zvyčajne len veľmi málo rozumie dobe, v ktorej žili jej rodičia. Ani ja a moji rovesníci si dnes celkom nevieme predstaviť, ako mohol štát plánovať množstvo výroby a určovať ceny tovarov, nechápeme, prečo sa dali mandarínky zohnať len dva razy v roku, prečo sa inak hovorilo doma a inak na verejnosti, nerozumieme, prečo naši rodičia snívali o výlete do Viedne ako o ceste na Mesiac.
Som presvedčený, že po dvadsiatich rokoch naša krajina na dobrú vládu má. Ak raz ďalšie generácie nebudú chápať, čo za požiadavky sme to v roku 2010 na dobrú vládu kládli, ak nebudú rozumieť tomu, ako sme mohli snívať o vláde, čo si váži práva a slobody každého človeka, rozumne hospodári a rešpektuje slobodný trh, bude to znamenať jedno. Slovensko sa dobrej vlády konečne dočkalo.
Autor je študent Gymnázia Andreja Vrábla v Leviciach.
Esej sa umiestnila na 1. mieste v rámci súťaže Študentská esej 2010 na tému Čo očakávam od slovenskej vlády?, ktorú vyhlásil KI. Mediálnym partnerom súťaže je týždenník .týždeň. Hlavným partnerom a sponzorom súťaže je spoločnosť Gratex International, a. s. a internetový obchod Realshop. Partnerom a sponzorom súťaže je Ing. Tibor Takáč, GEOPLÁN–Rožňava, s. r. o.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 12/2010.
