Vychovávať žiakov k vlastenectvu je ťažká úloha. Napríklad aj preto, lebo vlastenectvo sa zamieňa so xenofóbiou, národná hrdosť s nacionalizmom. Treba to však skúsiť.
Môžeme pestovať pocit vlastenectva ako emóciu, ale aj ako celkové nastavenie človeka, životný postoj, povedomie.
Iný problém je, že sme zvyknutí vnímať výchovu k vlastenectvu ako stranícku úlohu. Akoby sme mohli vlastenectvo naučiť ako poučku… Vlastenectvo treba predovšetkým žiť. Je to podobné ako s vierou. Môžem sa naučiť naspamäť celý katechizmus, ale viera – to je úplne iná kvalita. Je veľký rozdiel naučiť sa učivo a získať postoj.
.viac dejepisu?
Často sa hovorí, že na posilnenie vlastenectva treba učiť viac dejepisu. Možno. Možno nie. Som presvedčený, že spôsob a kvalita vyučovania dejepisu sú oveľa dôležitejšie ako počet hodín. Navyše, vlastenecká výchova nie je len doménou dejepisu. Môžu sa na nej podieľať takmer všetky humanitné predmety.
Akýkoľvek zdravý a pevný postoj možno v človeku vzbudiť predovšetkým vtedy, ak ho k nemu dovedieme osobným príkladom a podporovaním kritického myslenia. Pedagóg na Slovensku stojí raz v pozícii toho, od koho sa očakáva, že odovzdá žiakovi spoločensky (politicky?) požadované postoje, inokedy sa od neho čaká, že bude „prísne apolitický“, „politicky korektný“ – presnejšie povedané, dôsledný relativista. Jeho úloha je redukovaná na odovzdávanie poznatkov.
V oboch prípadoch sa úplne ignoruje skutočnosť, že učiteľ môže mať (a v niektorých prípadoch ešte, vďaka Bohu, aj má) svoj vlastný životný postoj, svetonázor. A tak namiesto skutočnej hodnotovej výchovy vidíme v školách často jej karikatúru. Moja skúsenosť hovorí, že veľmi rozšíreným javom u mladých ľudí je pocit malosti Slovenska a Slovákov. Malosti, za ktorú však môžu iní. Malosti, ktorá je veľkou krivdou sveta páchanou na našom národe. Za slovenské vlastenectvo v dejinách mnohí považujú odpor voči útlaku – ktorý považujú za samozrejmosť. Samo odolával Avarom, veľkomoravské kniežatá boli hrdinami, lebo vzdorovali útlaku Franskej ríše, za prvej ČSR sme sa museli nedobrovoľne podriaďovať Prahe, za komunistov Moskve a naposledy Washingtonu či Bruselu. To je až prekvapivo častý stereotypný pohľad na naše národné dejiny.
.úsudok a predsudok
Prvým predpokladom vlasteneckej výchovy je vybudovať správne základy. Proti pocitu ukrivdenosti postaviť vedomie hrdosti.
Naučiť sa byť hrdí nielen na to, čo sme dokázali urobiť proti niekomu, ale aj na to, čo sme dokázali urobiť spolu s niekým alebo snáď aj v službách niekoho. Vlastenectvom môže byť aj to, ak s Uhorskom ako prvú asociáciu nebudú žiaci spájať tisícročný útlak, ale skôr slávu banských miest, Academiu Istropolitanu, Mateja Bela či Marcové zákony z roku 1848. Vlastenectvom bude, ak Štefánik nebude pre nich v prvom rade čechoslovakistom, ktorého aj tak možno úmyselne zostrelili československí vojaci, ale skvelým (česko-)slovenským vedcom, vojakom a diplomatom, ktorý sa výraznou mierou pričinil o (česko-) slovenskú štátnosť.
Netreba však pritom žiakom lámať chrbtice.
Ak prídu do školy s pocitom malosti a ukrivdenosti, treba tento pocit zobrať ako realitu. On sa totiž nedá zakázať. Dá sa s ním pracovať. Dá sa napríklad zobrať text Žiadostí slovenského národa, nahradiť v ňom Uhorsko Slovenskom a Slovákov Maďarmi a potom sa baviť o tom, či ide o spravodlivé požiadavky. To, čo sa žiakom i učiteľovi ešte pred chvíľou zdalo byť nanajvýš oprávnené, sa zrazu stáva v očiach niektorých ťažko prijateľným maďarským šovinizmom.
Rovnako sa to dá urobiť aj s Apponyiho zákonmi.
Alebo podpísať Kollárov verš „Pravou vlast jen v srdci nosíme“ menom Miklósa Duraya. Vtedy sa úsudok dostane do sporu s predsudkom. Vtedy musí človek sám pred sebou obhájiť vlastný postoj a hľadať skutočne pevné stavebné kamene svojho vlastenectva. Netreba sa báť, ak na začiatku tohto procesu žiaci verbálne prejavia aj nenávistné vášne. Je to pre učiteľa problém, ale aj výzva. Neúspechom je až to, keď nenávisť stojí na konci výchovno-vzdelávacieho procesu.
Výchova k vlastenectvu je ťažká úloha. Kadiaľ teda vedie cesta? Najskôr musíme svoje vlastenectvo sami prijať a žiť ho – aby sme mladých viedli osobným príkladom.
Autor je učiteľ na Bilingválnom gymnáziu C. S. Lewisa, koordinátor projektu kurikulárnej transformácie pre stredné školy pre humanitné predmety a spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 38/2006 dňa 18. septembra 2006.
