Neprehľadné prerozdeľovanie a zlodejiny v obstarávaní. Zatajovanie informácií. Neplnenie nezmyselného cieľa stierať regionálne rozdiely. Táraniny politikov o čerpaní. Pochybná efektívnosť a neuveriteľné plytvanie. Aj tak sa dá vnímať našich prvých viac než sedem rokov skúseností s eurofondmi.
Eurofondy od počiatku sprevádzajú kompetenčné spory. A to či už tie o počte operačných programov a ministerstvách za ne zodpovedných, alebo boj o ich správu medzi regiónmi a centrálnou vládou, a v neposlednom rade politické hry o to, či úlohu hlavného koordinátora má plniť úrad vlády alebo ministerstvo, ktoré dostalo do vienka regionálny rozvoj v predvstupovom období práve s ohľadom na túžobne očakávaný prílev eurofondov po začlenení krajiny do EÚ. Tie spory neboli a nie sú o lepšom prerozdeľovaní verejných financií či rozvoji regiónov. Sú to primárne mocenské spory o to, kto bude môcť smerovanie eurofondov k tým „svojim“ priamo ovplyvňovať. Vzhľadom na to, že programové obdobia sa nekryjú s tými volebnými, vlády si vždy budú prehadzovať zodpovednosť za nelichotivý priebeh čerpania resp. privlastňovať si aj cudzie zásluhy v prípade dobrého tempa míňania eurofondov. Náš pohľad na čerpanie eurofondov predkladáme v kapitole |1|.
Plytvanie v eurofondoch, to nie je len to, keď sú peniaze z našich daní strovené na zbytočné projekty vyhlasované na dobre skrytých nástenkách pre nástenkárov samotných. Miliónové logá, predražené právne služby, netrhovo nadsadené ceny za propagandu v médiách, stovky strán neustále dopĺňaných manuálov byrokratickej mašinérie, stovky nových úradníkov a ich školenia v luxusných hoteloch. Špinavé kšefty pre sponzorov vládnych strán. Na vysokú mieru korupcie a klientelizmu upozorňuje i tajná služba. Aj toto bezbrehé plytvanie je súčasťou čerpania eurofondov. Sumarizácia vybraných káuz je obsiahnutá v kapitole |2|.
Eurofondy sa v EÚ prerozdeľujú už desiatky rokov, ich záber sa neustále rozširuje (nové regióny, nové ciele podpory) napriek tomu, že definované ciele nedokážu efektívne plniť. Negatívnym dôsledkom tejto politiky je nárast úlohy verejného sektora v spoločnosti (väčšina eurofondov smeruje na podporu projektov realizovaných štátom či samosprávou) a nárast korupcie a klientelizmu. Príkladom je osem sociálnych podnikov v troch krajoch (ekonomicky najmenej rozvinutých a s najvyššou nezamestnanosťou), ktoré mali dostať od štátu milióny eur na svoju činnosť z Európskeho sociálneho fondu. Sociálne podniky boli štátom dotovaným projektom ministerky práce Viery Tomanovej na zvýšenie zamestnanosti. Možnosť takto podnikať mali nielen podnikatelia, ale aj obce. Podľa zákona, ktorý platil od mája 2008 (účinnosť paragrafov týkajúcich sa sociálnych podnikov bola od septembra 2008), malo ísť o firmu alebo neziskovú organizáciu, ktorá zamestná znevýhodnených nezamestnaných, ktorí musia tvoriť aspoň 30 percent celkového počtu zamestnancov. Sociálny podnik zároveň najmenej 30 percent zisku „každoročne použije na vytváranie nových pracovných miest alebo na zlepšovanie pracovných podmienok“. Projekt musí fungovať päť rokov, pričom štát ho príspevkom podporuje 28 mesiacov. Osem pilotných projektov malo na svoju činnosť získať nenávratný finančný príspevok z ESF až vo výške 95% oprávnených nákladov. Ako sa neskôr ukázalo, vo väčšine pilotných projektov nešlo v prvom rade o vytváranie pracovných miest, ale o pokus zneužiť finančné prostriedky EÚ a štátneho rozpočtu SR v prospech ľudí prepojených na jednu z vtedajších vládnych strán. Na sociálne podniky sme si posvietili v kapitole |3|.
Európska únia vysokými finančnými čiastkami z eurofondov podporuje i také projekty zo súkromného sektora, ktoré majú veľmi nízke predpoklady uspieť na trhu. Podporné nástroje EÚ vychádzajú z chybného predpokladu, že trh súkromných investorov nebude spôsobilý pružne zareagovať na dopyt na trhu, ktorý vytvorila vláda svojím rozhodnutím. Táto chyba následne generuje rad omylov, deformácií trhu a príspevkov k monopolizácii trhu. Poukazujeme na ne na príklade dotácii do odpadového hospodárstva v kapitole |4|.
Čoraz menej počuť od politikov roky omieľanú tézu o tom, že eurofondy znižujú regionálne rozdiely. Niet divu, realita to totiž nepotvrdzuje. Rozdiel medzi okresmi podľa miery evidovanej nezamestnanosti sa od nášho vstupu do EÚ dokonca zväčšil. Eurofondy na Slovensku navyše nesmerujú prioritne do tých regiónov, kam by podľa politických deklarácií smerovať mali. Viac k tomu nájdete v kapitole |5|.
Korupcii a klientelizmu sa na Slovensku darí aj v eurofondoch. Dôvodom je skutočnosť, že ministerstvá a ďalšie orgány verejnej správy zapojené do prerozdeľovania eurofondov nie sú povinné automaticky zverejňovať všetky informácie o rozhodovacom procese schvaľovania žiadostí (projektov). Zložitá byrokracia v eurofondoch na oboch stranách (teda pre poskytovateľov i pre prijímateľov) znamená zbytočné náklady, časové straty a vytvára priestor pre nerovnaké, nespravodlivé a netransparentné rozhodovanie. Naše systémové návrhy na zmeny a sumár vybraných zmien, uskutočnených v poslednom období, prinášame v kapitole |6|.
Ivan Kuhn
analytik pre oblasť európskych záležitostí a využívania eurofondov
Dušan Sloboda
analytik pre oblasť verejnej správy a regionálnej politiky
Radovan Kazda
analytik pre oblasť environmentálnej politiky
Štúdiu Využívanie eurofondov na Slovensku – príležitosť pre rast alebo korupciu a klientelizmus? nájdete na stiahnutie vo formáte .PDF tu alebo v náhľade nižšie:
