Za Ernestom Valkom (Nekrológ)

Ponovembrový čas bol ako urýchľovač. Ernest Valko sa stal poslancom Federálneho zhromaždenia začiatkom roka 1990, po prvých slobodných voľbách v júni 1990 bol už podpredsedom Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia a ešte ani nie štyridsaťročný sa stal v roku 1992 prvým a posledným ponovembrovým predsedom československého ústavného súdu.

Bola to strmá cesta nahor, ale po roku 1992 aj hlboký pád. Československo prestalo existovať, s ním aj ústavný súd. Ernest Valko ostal doma, na Slovensku. Mečiarovská garnitúra nemala na rozdiel od českej, ktorá si chránila svoju ústavnú špičku, nijaký záujem o jeho pôsobenie na slovenskom ústavnom súde. Nebol priaznivcom Mečiarovho autokratického režimu a ani to neskrýval. Politické prostredie pôvodného VPN sa ocitlo mimo parlamentu, a tak mu ostal uzavretý aj návrat do politiky.

V roku 1993 sa rozhodol Ernest Valko vstúpiť do advokácie. Postavenie advokáta sa vníma na Slovensku už tradične negatívne. V ľudovej tradícii je to pán a prešibanec bez škrupúľ. To šírili v Ernestovom prípade podprahovo aj médiá. Stal sa úspešným advokátom, ale tým aj predmetom závisti, lebo na Slovensku je závisť vždy silnejšia ako žičlivosť. Nerozumel tomu, nechápal, prečo mu ľudia závidia jednopercentný honorár z úspešného procesu, keď zachránil štátu miliardy.

Za svoj úspech zaplatil Ernest Valko veľkú cenu. Keďže zastupoval kauzy ako Feldekov spor so Slobodníkom, stal sa nepriateľom Mečiarovho režimu. A aj politici jeho krvnej skupiny pokladali za samozrejmé, že prišiel a pomohol, keď potrebovali pomoc, ale už vonkoncom nepokladali za samozrejmé pomôcť, keď pomoc potreboval on. Nepokladali ho za seberovného, a bola to kruciálna chyba.

Viem, že Ernesta trápilo najviac práve toto. Ako predseda československého ústavného súdu dosiahol napokon najvyššiu možnú ústavnoprávnu métu v demokratickom štáte. Dovolím si povedať, že takého zástancu ústavnosti Ústavný súd Slovenskej republiky nikdy nemal.

Ernest Valko neustal ani v tejto situácii. V roku 2000 sa podieľal na tvorbe veľkej novely ústavy, v roku 2006 pripravil pre Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika Reformu súdnictva, v roku 2010 bol garantom kapitoly o právnom systéme a spravodlivosti v rámci Programového vyhlásenia reformnej vlády. Takmer nikto však netušil, že okrem toho finančne podporoval skvalitňovanie zdravotníctva, Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika, vydávanie kresťanskej literatúry a moderné výtvarné umenie.

To všetko robil Ernest Valko bez veľkých rečí. V tomto zmysle bol jedným z mála, čo chápali zmysel vlastníctva v slobodnej spoločnosti. Nikdy totiž nezabudol na kľúčovú vetu z ústavy, že vlastníctvo zaväzuje. Otázka, ktorá visí vo vzduchu, znie v podstate veľmi jednoducho: Kedy bude slovenská spoločnosť schopná uznať ľudí rozmeru Ernesta Valka? A kedy bude schopná oceniť ich prácu?

Autor je poslanec NR SR za OKS, priateľ Ernesta Valka.

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 11/2010.

Navigácia