Populárnou vecou, ktorá sa v poslednej dobe pri diskusiách o EU používa je odvolávanie sa na „nordický“ model. Hektáre tlačiarenskej tlače a litre atramentu boli použité pri diskusiách o škandinávskej vedomostnej politike a „flexibilnej bezpečnosti“.
Chvíľu ale počkajme. Ako to v skutočnosti s „nordickým“ modelom je? Zoberme si napríklad Švédsko. V roku 1975 bolo Švédsko štvrtou najbohatšou krajinou na svete v pomere na jedného obyvateľa. Teraz je štrnáste a klesá.
Ak chce Európa model, ktorý bude napodobňovať, možno by sme sa mali pozrieť trochu viac na západ. V roku 1975 Írsko bolo na 22. mieste na svete v príjmoch na jedného obyvateľa a bolo vo všeobecnosti považované za ekonomicky stojatú vodu. Dnes je Írsko štvrtou najbohatšou krajinou. Čo sa stalo?
Stalo sa to, že kým si Británia myslela, že mala Thatcherovskú revolúciu, Írsko ju aj naozaj malo. Kým verejné výdavky v Británii boli v rozmedzí 40 až 50 percent HDP, Írsko zosekalo podiel štátu na ekonomike z 55 na 35 percent v porovnaní so začiatkom osemdesiatych rokov. Toto podnietilo veľký rozmach írskej ekonomiky, v niektorých rokoch až o 10 percent.
Ale nie je to len o ekonomike. Veľmi často sa prehlasuje, že i keď „sociálny model“ môže znamenať menej dynamickú ekonomiku, garantuje na druhej strane spravodlivejšiu, lepšiu spoločnosť. Tento predpoklad si zaslúži vyzvanie do boja.
Je vo všeobecnosti uznávaným faktom, že Európska únia má problémy s nezamestnanosťou. Nezamestnanosť v Európe je približne dvakrát väčšia ako v Amerike. Čo je však horšie, dlhodobá nezamestnanosť je až šesťkrát taká veľká ako v Spojených štátoch.
Nová kniha, ktorá vyšla tento týždeň – Za európskym sociálnym modelom – konštatuje, že „sociálny model“ zlyháva u najchudobnejších tiež v mnohých iných oblastiach. Napríklad viedol k dramaticky pomalému rastu príjmov najchudobnejšej vrstvy. Za posledné desaťročie príjem najchudobnejšej desatiny populácie vzrástol v Írsku osemkrát viac ako vo Švédsku (a šesťkrát viac ako v Británii). Výsledkom je, že takzvané anglosaské ekonomiky ako Írsko a Spojené kráľovstvo majú teraz prvýkrát menšiu časť populácie pod hranicou chudoby ako Švédsko.
Sociálny model taktiež znamená horšie verejné služby pre zraniteľných. Z dlhodobého hľadiska vysoká daňová zaťaženosť znižuje rast čo v konečnom dôsledku znamená, že na verejné služby je v skutočných číslach vynakladané menšie množstvo peňazí. Napríklad Írsko znižovalo verejné výdavky vo vzťahu k HDP od začiatku osemdesiatych rokov, kým daňová zaťaženosť v rámci zvyšku EÚ ostala približne rovnaká. Keďže však daňové škrty natoľko podporili rast, verejné služby spravujú menší kúsok z oveľa väčšieho koláča. To je dôvod prečo Írsko od osemdesiatych rokov vydáva v skutočnosti na verejné služby takmer dvaapolkrát toľko ako zvyšok EÚ.
Smerom k štíhlejšej Európe
Kam v tejto debate zapadá Európa? Európska komisia rada podporuje myšlienku „Európskeho sociálneho modelu“ z rozličných príčin.
V prvom rade, zástupcovia Komisie hovoria o Európskom sociálnom modeli, aby odôvodnili projekty, ktoré by nemali dôvod jestvovať, ak by sa myšlienka „subsidiarity“ mala brať vážne – napríklad projekty ako prichádzajúci „fond pre prispôsobenie EU globalizácii“ (ktorý dokonca i Spojené kráľovstvo podporuje). Takéto projekty a politická rétorika, ktorá je ich súčasťou zasielajú odkaz voličom, že globalizácia je negatívny proces, kvôli ktorému majú byť kompenzovaní.
Po druhé, Komisia bola stále horlivá v definovaní postoja EÚ voči ostatnému svetu za cieľom budovania spoločnej identity. Zjavný anti-amerikanizmus je vo vnútri EÚ rozdeľujúci a z toho dôvodu je teraz oveľa bežnejšie v európskych kruhoch počuť politikov a úradníkov hovoriť o potrebe brániť sa „globalizácii“ – strašidlo, ktoré zahŕňa strach zo Spojených Štátov, multinacionalizmu, Číny a Indie, a dokonca i z Turecka.
Myšlienka „Európskeho sociálneho modelu“ je kľúčom k tomuto pokusu vybudovať spoločnú identitu zameranú proti zvyšku sveta.
Táto mentalita „pevnosti Európa“ nemá budúcnosť. Ak má EÚ radšej pomáhať než brániť svojim členským štátom previesť ekonomické zmeny, diskusia v Bruseli by sa mala radšej zamerať na zrušenie obchodných bariér, znižovať prereguláciu EÚ a presunúť neuveriteľných 120 miliárd eur z rozpočtu na spoločnú poľnohospodársku politiku (ktorá škodí tak najchudobnejším v krajinách tretieho sveta ako i európskym konzumentom), smerom k užitočnejším programom – alebo smerom k zoštíhleniu EÚ.
Lídri EÚ by mali prestať polemizovať nad zrúcaninami „Lisabonského programu“ a ohľadom marginálnej ekonomickej reformy. Členské štáty EÚ potrebujú ísť až na dno a podstúpiť takú revolúciu slobodného trhu aká transformovala Írsko – a ktorá môže transformovať taktiež zvyšok Európy.
Chresten Anderson je riaditeľ Kodanského inštitútu (COIN) a Neil O’Brien je riaditeľ Otvorenej Európy (Open Europe).
Článok bol publikovaný na stránkach EUobserver dňa 7. apríla 2006.
Preložil Ľuboš Mikuška, spolupracovník KI.
