Vo veku 86 rokov zomrel výtvarník Miroslav Cipár, ktorý bol jedným zo zakladajúcich členov Verejnosti proti násiliu.
Žijeme v zlom čase covidu. V lete mi ešte Miro Cipár stihol poslať bibliofilské vydanie môjho textu Nebezpečný humor Mira Cipára. Mirova bibliofília je krásna, graficky čistá, jednoducho radosť. Chápal som ju ako pozornosť, bola však aj akousi tichou diplomatickou nótou, že ešte stále som nenapísal text o novej monografii Vladislava Rostoku CIPÁR & LOGO. ET… C. (Bratislava : Múzeum dizajnu /Vydavateľstvo Slovart, 2020). Pochopil som, text som dopísal, vyšiel v Denníku N 23. septembra 2021. Tak sme si vymenili pozornosti, ale ja som vôbec netušil, že som to ledva stihol. Niečo som začal šípiť, až keď som Mira pozval na koncert Quasars Ensemble, ktorý organizuje Ivan Buffa na počesť Romana Bergera 17. novembra 2021 v koncertnej sieni Slovenského rozhlasu a Vilma Cipárová mi odpísala, že NIE, lebo je v nemocnici.
Keď som čítal správu o úmrtí Mira Cipára, práve som sa zaoberal prvým dňom v Umeleckej besede. Po tridsiatich rokoch sa vynorili fotografie Petra Pochylého, ktoré nasvecujú nedeľu 19. novembra 1989 v trochu inom svetle. Je z nich zrejmá aj centrálna pozícia Mira Cipára. Uňho doma sa v to nedeľné ráno stretli Rudolf Sikora, na ktorého popud sa stretnutie konalo, Vladimír Kompánek, Jozef Jankovič, Karol Lacko, Ľubo Longauer, Daniel Fischer, Laco Čarný, Peter Horváth, Ľubomír Feldek a Martin Hollý. Spoločne napísali protestnú rezolúciu proti masakru v Prahe, ktorú pečatila aj Vilma Cipárová, dohodli sa na popoludňajšom verejnom stretnutí v Umeleckej besede, obtelefonovali svojich známych, tí obtelefonovali ďalších známych. Všetci sme sa stretli o 17.00 vo výstavnej sieni, kde práve prebiehala výstava 150 rokov vynálezu fotografie. Ľubo Longauer prečítal výzvu, ktorú podpísalo do 300 účastníkov. Jej jadrom bol rozhorčený protest proti brutálnemu použitiu sily pri povolenej pokojnej demonštrácii, okamžité vyšetrenie a potrestanie vinníkov. Rezolúcia sa končila výzvou všetkým umeleckým zväzom a kultúrnym inštitúciám, aby si osvojili prednesené vyhlásenie. Potom vystúpil Milan Kňažko, ktorý prišiel z Prahy, informoval zhromaždenie o štrajku pražských divadiel a prečítal stanovisko bratislavských divadelných umelcov. Na záver stretnutia sa stretla v rohu menšia skupina a dohodla sa na ďalšom stretnutí na druhý deň. Vo vestibule Malej scény bola potom formálne ustanovená Verejnosť proti násiliu, ktorá sa stala v nasledujúcich dňoch nositeľkou Novembra 1989.
Veľká väčšina podpisov pochádzala z radov umelcov, výtvarníkov, divadelníkov, hudobníkov, spisovateľov, filmárov, podpisy však pochádzali aj z radov disidentov, ochrancov životného prostredia, sociológov, literárnych vedcov. To nebolo náhodné. Spájala ich túžba po slobode, kreativite, kvalite ľudského života, po občianskej spoločnosti a ochrane ľudských práv. To je vpísané do základov Novembra 1989, ktorý sa aj vďaka Mirovi Cipárovi vo významnej miere zakladá na kultúre a kultúrnosti. Kým bude existovať tento étos Novembra 1989, bude existovať aj jeho zmysel. Tak sa plnia naše životy, a tak sa naplnil život Mira Cipára.
Autor je literárny vedec, prezident Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.
Text pôvodne vyšiel v Denníku N dňa 9. novembra 2021.
