Tento článok mal byť pôvodne úvahou na tému „Ako som sa stal eurooptimistom a ako som ním prestal byť“. Viedli ma k tomu otázky niektorých mojich priateľov – priaznivcov ďalšieho prehlbovania európskej integrácie: prečo som proti Lisabonskej zmluve (a predtým proti Zmluve o Ústave pre Európu) a všeobecne: prečo som „euroskeptik“.
Nakoniec som sa však pri jeho písaní dopracoval k vážnejšej téme, než je osobná spoveď o vývoji mojich názorov na proces európskej integrácie. Zásluhu na tom má predovšetkým francúzsky prezident Nicolas Sarkozy.
Ako som sa stal eurooptimistom
V lete roku 1992, v čase, keď sa delila československá federácia, som sa zúčastnil na letnej škole politológie organizovanej Masarykovou univerzitou v Brne v rámci programu Tempus financovaného Európskymi spoločenstvami (keďže Európska únia vtedy ešte neexistovala). Časť prednášok bola venovaná problematike európskej integrácie. Prednášal profesor Clive Archer, uznávaný akademický expert na problematiku európskej integrácie. Na týchto prednáškach som sa dozvedel množstvo informácií o histórii, súčasnosti i možných alternatívach ďalšieho vývoja európskej integrácie, ale jedna vec ma nadchla a spôsobila, že som sa na dlhé roky stal eurooptimistom.
Vlastne nešlo o jednu, ale štyri veci, konkrétne štyri slobody, ktoré boli (a zatiaľ stále sú) hlavnými výdobytkami procesu európskej integrácie – voľný pohyb tovaru, osôb, služieb a kapitálu (keď sa v súvislosti s EÚ hovorí o štyroch slobodách, myslia sa práve tieto, i keď podpredseda vlády pre európske záležitosti má, zdá sa, iný pohľad, viac tu). Od leta 1992 až podnes si myslím, že vďaka tejto myšlienke má Európska únia (EÚ) čosi do seba a bol by hriech ju len tak zrušiť. Za tie roky som sa však o únii dozvedel aj všeličo iné.
Ako som prestal byť eurooptimistom
Napríklad o spoločnej poľnohospodárskej politike (CAP), ktorá donedávna zhltla väčšinu rozpočtu EÚ a stále zhltne jej najväčšiu časť, aj keď sa nás tvorcovia informačných materiálov z Bruselu snažia presvedčiť o niečom inom (viď môj článok v Konzervatívnych listoch 01/2009 tu). Pričom európska norma zakazujúca dovoz abnormálne zakrivených banánov je v prípade CAP to najmenšie zlo (pre tých, ktorí si myslia, že takáto norma EÚ neexistuje a je iba zlomyseľným výplodom odporcov európskej integrácie, ide o Nariadenie Komisie (ES) č. 2257/94 zo 16. septembra 1994, ktorým sa ustanovuje norma kvality pre banány, viac tu).
Moje počiatočné nadšenie z regionálnej politiky EÚ a z eurofondov vyprchalo po mojich osobných skúsenostiach, ktoré som nadobudol práve pri práci na projektoch financovaných z fondov EÚ. A rovnako vyprchal aj môj eurooptimizmus. Takže dnes sa skôr považujem za eurorealistu (ale neurážam sa, ak ma niekto označí za euroskeptika).
Ako prestal byť eurooptimistom Nicolas Sarkozy
Ani v tom najväčšom euroskeptickom záchvate by ma však nikdy nenapadlo, že iniciatíva na zrušenie únie vyjde z krajiny, ktorá sa doteraz považovala za motor európskej integrácie, teda z Francúzska. A nezaznie z hrdla kritika EÚ Jean-Marie Le Pena, ale z hrdla „proeurópskeho“ prezidenta Nicolasa Sarkozyho.
Jeho vyjadrenia o tom, že „postavenie závodu v Českej republike, aby predával autá pre francúzsky trh je neospravedlniteľné,“ a „ak to bude možné, chcem, aby sa zastavilo takéto presúvanie výroby do zahraničia a návrat pracovných miest do Francúzska,“ sú totiž frontálnym útokom na dve z týchto slobôd – slobodu voľného pohybu tovaru a kapitálu (viac o vyjadreniach Sarkozyho a reakciách tu). Názory francúzskeho prezidenta sú v úplnom rozpore so základnými princípmi jednotného trhu, ktorý v EÚ funguje od roku 1993 a ktorý sa postupne budoval od roku 1957 (viac tu).
Ak by sa myšlienky francúzskeho prezidenta realizovali v praxi, znamenalo by to de facto zrušenie jednotného voľného trhu v EÚ, pretože ťažko očakávať, že ostatné krajiny by sa len nečinne prizerali a neprijali by recipročné opatrenia. A to by bol začiatok konca únie ako takej.
Veď čo iné by po zrušení jednotného trhu z Európskej únie zostalo? Spoločná poľnohospodárska politika, ktorú v EÚ už nechce hádam nikto okrem francúzskych veľkofarmárov? Eurofondy, ktoré sú spájané viac s korupciou ako s regionálnym rozvojom? Lisabonská tragédia – pardon – stratégia, ktorá si dala za cieľ urobiť z EÚ do roku 2010 „najdynamickejšiu a najkonkurencieschopnejšiu poznatkovo orientovanú ekonomiku na svete“ (podobne ako Nikita Chruščov svojho času vyhlásil, že Sovietsky zväz za pár rokov dobehne a predbehne USA v poľnohospodárskej aj priemyselnej produkcii) pričom EÚ naďalej pokračuje vo vynakladaní najväčšieho balíka financií zo svojho rozpočtu na poľnohospodárstvo a nie na školstvo, vedu a výskum? Európska zahraničná politika, ktorá nie je schopná dosiahnuť konsenzus ani len v otázke uznania alebo neuznania nezávislosti Kosova? Európska obranná a bezpečnostná politika, ktorá je impotentným pokusom nahradiť NATO?
Aktuálnou otázkou teda je: „Kto dnes najviac ohrozuje existenciu Európskej únie?“ Declan Ganley a jeho Libertas, ktorý presvedčil väčšinu Írov, aby v roku 2008 odmietli v referende to, čo francúzski a holandskí občania odmietli v referendách v roku 2005 (aj bez Declana Ganleyho)? Český prezident Václav Klaus, ktorý nevidí dôvod k ratifikácii zmluvy, ktorú už občania v jednej členskej krajine EÚ odmietli (keďže platí princíp, že zmluva vstúpi do platnosti, iba ak ju ratifikujú vo všetkých členských krajinách EÚ)? Britský konzervatívny europoslanec Daniel Hannan, ktorý sa na každom zasadnutí Európskeho parlamentu dožadoval, aby sa o Lisabonskej zmluve konalo referendum? Alebo francúzsky prezident Nicolas Sarkozy, ktorý spochybňuje jeden zo základných princípov fungovania EÚ? Pretože traja prv menovaní síce spochybňujú Lisabonskú zmluvu a ďalšiu centralizáciu únie, ale nespochybňujú jednotný európsky trh. A prezident Václav Klaus ho vo svojom nedávnom prejave v Európskom parlamente dokonca jednoznačne podporil (viac tu).
Samozrejme, je možné, že Sarkozy to nemyslel celkom vážne a jeho výroky boli len populistickým pokusom štylizovať sa do pozície ochrancu francúzskych pracovných miest (v čase klesajúcej popularity v prieskumoch verejnej mienky) podobne ako to pred referendom o európskej ústave v roku 2005 spravil francúzsky euroskeptický politik Philippe de Villiers, ktorý varoval pred poľskými inštalatérmi, ktorí pripravia o prácu a dobré zárobky francúzskych inštalatérov.
Ako nestrácať eurooptimizmus
Či už je Sarkozyho „euroskepticizmus“ autentický alebo iba populistický, je to ten druh euroskepticizmu, ktorý je mi cudzí. Dokonca si dovolím tvrdiť, že som v tomto prípade eurooptimistom. Len je potrebné vrátiť sa k základom európskeho projektu.
Európska únia dnes nepotrebuje „dokopať“ český parlament (v tejto chvíli už iba Senát) a českého prezidenta k ratifikácii Lisabonskej zmluvy a následne donútiť Írov vydieraním („celá Európa je za, len vy ste proti – zlí, zlí, zlí Európania“), aby v opakovanom referende odvolali svoje veto premaľovanej euroústave. Pravda, ak by EÚ zároveň nenechala zopakovať referendum aj vo Francúzsku a Holandsku, aby sa zistilo, či sa názor občanov týchto krajín na Lisabonskú zmluvu naozaj odlišuje od ich názoru na Zmluvu o Ústave pre Európu.
Európska únia dnes potrebuje dotiahnuť to, čo sa začalo v roku 2004. Pretože takmer päť rokov od vstupu ôsmich krajín strednej a východnej Európy do únie niektoré členské krajiny EÚ stále uplatňujú výnimku, pokiaľ ide o voľný pohyb občanov a služieb, takže občania týchto nových členských krajín nemôžu v „pro-lisabonskom“ Francúzsku a Nemecku pracovať bez pracovného povolenia (na rozdiel napríklad od „euroskeptickej“ Veľkej Británie a „proti-lisabonského“ Írska).
Európska únia tiež potrebuje zrušiť spoločnú poľnohospodársku politiku a zaviesť aj v tejto oblasti voľný trh. A predovšetkým, „Európa“ musí dávať pozor, aby sa jej nerozpadlo to, čo prácne budovala od roku 1957 a čo sa najprv nazývalo spoločný a neskôr jednotný európsky trh. Potom viacerí budeme (opäť) eurooptimisti.
Autor je analytik KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 02/2009.
