Amerika čelí dvom vážnym rozpočtovým problémom: demokratom a republikánom. Škriepky o nútenom uzavretí takmer pätiny federálnej administratívy boli zbytočne dlhé a zložité, keďže obe strany trvali na svojich zavádzajúcich východiskách a opakovane odvádzali pozornosť od ťažiskového problému – deficitov a dlhu.
Presadzovanie uznesenia o „čistom“ pokračovaní doterajšieho režimu Bielym domom a demokratmi v Senáte za účelom udržania výdavkov v obvyklom rozsahu bola iba krátkodobá vyčkávacia taktika, lebo uznesenie o „pokračovaní“ nemohlo pretrvať dlhšie ako pár týždňov bez toho, aby sa zároveň nedosiahol dlhový strop. Ukončenie čiastočného výpadku si vyžaduje uznesenie o nepokračovaní doterajšieho režimu, lebo dlhší zápas o zdvihnutie dlhového stropu bude čoskoro nevyhnutný.
Úsilie Bieleho domu o spojenie dlhového stropu s „platobnou neschopnosťou“ zožalo oprávnený výsmech trhov. Úrokové náklady štátneho dlhu dosahujú 6,5% federálnych výdavkov, avšak platenie úrokov z dlhopisov je zákonnou povinnosťou. Nezvýšenie dlhového stropu k určitému dátumu si nevyžaduje a ani neumožňuje štátnej pokladnici, aby sa „omeškala“ vo svojich záväzkoch voči veriteľom – vrátane Federálneho rezervného systému, ktorý je oproti Číne držiteľom dvojnásobku dlhu USA. Ak by dlhový strop nebol zdvihnutý, bolo by nutné zoškrtať ďalšie výdavky o 12,3 miliardy dolárov za každý týždeň výpadku. Žiadna strana nemá odvahu prikloniť sa k tak rozsiahlemu riešeniu, takže ide sťaby o blaf hráčov pokru, z ktorých žiaden nedrží v rukách tromf.
Naliehavým problémom je dlhový strop. Jeho zvýšenie si vyžaduje skôr rokovania o otázkach, ktoré ovplyvňujú dlh – konkrétne dane a výdavky, než obrátenie pozornosti na zákon o dostupnej zdravotnej starostlivosti z roku 2010 (tzv. Obamacare), ktorého „neodfinancovanie“ nie je bez zrušenia zákona možné. Návrhy republikánov v Snemovni reprezentantov obmedzujúce tento zákon by, bez ohľadu na ich vecnosť, rozpočtový schodok vôbec neznížili.
Ďalší nápad republikánov v Snemovni reprezentantov – posunutie Obamacare o rok – by nezmenšil počet ľudí, ktorí sú uplácaní zapisovaním sa do subvencovaného zdravotného poistenia cez rozšírený rozsah Medicaid alebo daňové úľavy pri výmenách poistiek. Stalo by sa len to, že očakávané príjmy z penále by zmizli, prehĺbiac deficit, zatiaľ čo mnoho zdravých mladých ľudí, ktorí by platili celú cenu pri výmenách, by sa ich zrieklo. Zrušenie spotrebnej dane na lekársku techniku by deficit zvýšilo, pokiaľ by nebola nahradená inou, menej represívnou daňou. Ponechanie subvencií Obamacare v platnosti pre rok 2014 v nádeji, že sa penále posunú o rok, by mohlo byť stratégiou ochrany zástancov zákona pred hnevom voličov pred budúcimi voľbami.
Kým Kongres nie je pripravený zastaviť míňanie požičaných peňazí, uplatnenie dlhového stropu je matematicky nemožné. Bola by to iba póza a kupliarstvo zákonodarcov, aby mohli namietať proti zdvihnutiu dlhového stropu bez toho, aby niečo pre zmenšenie deficitu urobili. Rokovania o dlhovom strope v roku 2011 mali jeden dôsledok: automatické škrty znížili výdavky o 3,6% v roku 2012 a o 4,3% v roku 2013.
Republikáni v Snemovni reprezentantov sú údajne ochotní umožniť svojvoľnejšie krátkodobé míňanie výmenou za uveriteľné budúce škrty v tzv. mandatórnych výdavkoch (Medicare, Medicaid a sociálne poistenie). To by mohol byť tromf, s ktorým sa oplatí hrať odvážne, ale opatrne.
Autor je spolupracovník Cato Institute.
Pôvodne uverejnené v National Review Online dňa 11. októbra 2013. Preložil Svetozár Gavora, spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 10/2013.
