Začiatok hubárskej sezóny a konflikt obyvateľov Záhoria nespokojných s ohradením okolitých vojenských lesov plotom zvýšili pozornosť verejnosti o problematiku vlastníckych práv k lesným pozemkom. Vlastníci lesov nechcú púšťať hubárov do lesa (SME, 5. 9.), pretože to považujú za zásah do ich súkromného majetku. Verejnosť však považuje vstup do lesa za svoje prirodzené právo.
Lesné pozemky sú nehnuteľnosťou, majú svojho vlastníka a z hľadiska ochrany vlastníctva by mali byť rovnocenné s vlastníctvom porovnateľných nehnuteľností. Lenže nie je to tak. To, že nemáme právo voľne vstupovať do cudzích nehnuteľností, akými sú súkromné domy a byty, fabriky či poľnohospodárske pozemky bez súhlasu ich majiteľa, považujeme za celkom prirodzené, rovnako ako fakt, že nemôžeme voľne užívať niektorú súčasť tohto cudzieho majetku. Takéto právo nám napokon neprisudzuje ani žiadna právna norma. Jedinú výnimku tvoria práve lesné pozemky. Lesný zákon totiž priamo definuje právo verejnosti vstupovať na väčšinu lesných pozemkov a zbierať niektoré ich plody.
Historická tradícia
Prečo je to tak? Istotne v tom zohráva svoju úlohu historická tradícia i veľká rozšírenosť vlastníctva lesov zo strany štátu, obcí a čiastočne i urbariátu. Najmä však desaťročia komunistických vlád priviedli verejnosť k falošnému vedomiu kolektívneho vlastníctva. Súčasné vlády preto pragmaticky ponechávajú tieto obmedzenia vlastníctva „v prospech väčšiny“ a udržiavajú tak stav, ktorý má množstvo negatívnych dosahov.
Nadmerné obmedzenia vlády znižujú záväzok vlastníka k zodpovednej starostlivosti o svoj majetok. Vláda mu bráni efektívne zhodnocovať vzácny zdroj, ktorým disponuje. Pomýlený prístup vlády k vlastníctvu lesa sa prejavuje negatívne i na vzťahu verejnosti k lesom: tie sa vo zvýšenej miere stávajú ložiskom nelegálnych skládok odpadu, objektom nekontrolovateľných krádeží dreva, pytliactva a podpaľačstva z nedbanlivosti. Drancovanie lesov s nepriamou podporou vlády, podľa ktorej mimoprodukčné funkcie lesa „prináležia“ verejnosti, má negatívny vplyv i na zamestnanosť a tvorbu kapitálu na vidieku, keďže znižuje predpoklady na rôzne využitie zdrojov, ktoré les poskytuje.
Je pochopiteľné, že verejnosť na Záhorí je nespokojná stratou možnosti zbierať huby, pretože im prináša úžitok, podobne ako iné lesné statky, ktoré vláda naďalej berie vlastníkom a rozdáva voľne všetkým občanom: či už vo forme rekreácie alebo zdroja tepelnej energie.
Znevýhodňovanie vlastníkov
Takýto úžitok, či sa to niekomu páči, alebo nie, je však len vládnym zvýhodňovaním nevlastníkov lesa oproti ich vlastníkom. Obavy verejnosti zo straty možností užívania lesa sú navyše celkom neopodstatnené. Ak totiž existuje dopyt po niektorom „produkte“ lesa (napríklad zbere húb), splnený je základný predpoklad na vznik výmeny na slobodnom trhu.
Ministerstvo životného prostredia na svojej tlačovej konferencii (8. 9. 2006 – pozn. aut.) potvrdilo záujem udržiavať nežiaduci koncept vládnych obmedzení vlastníctva lesa i naďalej. Vzhľadom na poslanie ministerstva je to vskutku nepochopiteľné, pretože tým bude i naďalej brzdiť rýchlejší rast kvality prírodného prostredia na Slovensku. Socializmus naše problémy len zhorší.
Ak máme skutočný záujem o kvalitné životné prostredie, hospodársky rozvoj a rast zamestnanosti na vidieku, potom je zber húb potrebné ponechať na pôsobenie slobodného trhu, podobne ako iné lesné statky. Vieme, že neviditeľná ruka trhu to dokáže.
Článok bol publikovaný v denníku SME dňa 19. septembra 2006.
