Plytvanie patrí k eurofondom ako Eiffelovka k Parížu. Pobúrení parížski umelci vežu Gustava Eiffela vnímali ako zneuctenie Paríža, nazývali ju „tragickou pouličnou lampou“ a hanili ju ako „pochmúrny továrenský komín.“ A hoci pôvodne mala vydané len dočasné stavebné povolenie a po dvadsiatich rokoch sa mala zbúrať, stojí na svojom mieste dodnes. I keď dočasnosť a pominuteľnosť eurofondov vyzerá dnes utopicky asi ako dočasnosť pobytu „spojeneckých“ vojsk v Československu po roku 1968, a i keď – napriek istej kritike – eurofondy prežívajú desaťročia bez výrazného pobúrenia a hany zo strany mienkotvorcov, nezúfajme.
Plytvanie v eurofondoch má mnoho rozbiehavých smerov, viac než je ulíc stretávajúcich sa pod Víťazným oblúkom na Place de l’Étoile. Plytvanie v eurofondoch, to nie je len to, keď sú peniaze z našich daní strovené na zbytočné projekty vyhlasované na dobre skrytých nástenkach pre nástenkárov samotných. Plytvanie v eurofondoch, to nie je len to, keď sú peniaze z našich daní použité na sociálne sa tváriace, no v realite len mrhanie zdrojmi tvoriace podniky. Plytvanie v eurofondoch, to nie je len to, keď sú peniaze z našich daní použité na tvorbu a odvysielanie absolútne zbytočnej reklamnej kampane propagujúcej operačný program Doprava – teda ten, v ktorom sú dotačné balíky vopred jasne určené len pre žiadateľov z vybraných organizácií štátu zodpovedných za výstavbu infraštruktúry a nedochádza tam ani k tej špinavej hre na výzvu a výber projektov. Plytvanie v eurofondoch má i svoje poetické formy.
Z peňazí z eurofondov sa dá tiež „zaoberať vzťahom žena-telo-more v scénickom znázornení.“ Neveríte? Veru, minimálne jeden zo záplavy projektov financovaných z rôznych bruselských dotačných schém to v popise svojich východísk mal. A prostredníctvom nitrianskej Nadácie Aspekt sa doň mali príležitosť – a dúfajme, že neopakovateľnú – prihlásiť i naše ženy. Od augusta 2008 do júla 2010 sa tak počas piatich stretnutí žien v stredomorskom Palerme, na Cypre, v Aténach a vnútrozemskej (akéže more?) Nitre a opäť v sicílskom Palerme „prostredníctvom zhromažďovania historického materiálu, kultúrnych, umeleckých a informačných materiálov o námorných aktivitách, ktoré postupom času ovplyvnili ženský svet,“ vytváral „interkultúrny, medzi-náboženský a medzi-jazykový dialóg“. Projekt, ktorého súčasťou boli výlety do spomínaných destinácií, spojené s ochutnávkami vín a miestnej kuchyne, poznávaní miestnych remesiel, mal vraj za cieľ „prispieť k rozšíreniu a znalosti tradícií, remesiel, esencií a úlohy, ktorú v týchto aktivitách mala žena v minulosti a ktorú má v prítomnosti, a načrtnúť nový socio-kultúrny a ekonomický vývoj úlohy ženy v námorných aktivitách.“ Takto poeticky je popisovaný projekt „Žena a more,“ ktorý bol financovaný z eurofondov z programu Grundtvig.
Nikolaj Frederik Severin Grundtvig (1783 – 1872) je považovaný za „otca“ ľudovej vysokej školy a, ako sa dozvedáme z oficiálnych letákov Generálneho riaditeľstva pre vzdelávanie a kultúru, taktiež za „horlivého zástancu vzdelávania dospelých pre potreby aktívnej účasti v spoločnosti, na rozdiel od abstraktnejších myšlienok akademikov.“ Zjavne preto meno tohto dánskeho učenca nesie i jedna zo šiestich zložiek Programu celoživotného vzdelávania, ktorý realizuje Európska komisia. Dnešný Grundtvig sa vraj „snaží odpovedať na výzvy potreby aktualizácie vedomostí, ako aj potreby poskytovania „smerovaní“ dospelým jedincom.“
Každoročným letným túžbam našich vnútrozemcov a vnútrozemkýň o smerovaní k pobrežiu a morskej hladine možno veru s prirodzenou dávkou empatie porozumieť. Menej pochopiteľné je, že sa na tieto výlety vyvoleným Európanom skladáme z našich daní. Iste, je to len kvapka v mori. Sú tu predsa i mnohé iné, naoko možno menej absurdné, no o to viac darebné plytvania s miliardami eur vyťahovaných kradmou rukou štátov z vreciek európskych daňovníkov. A to v situácii, keď vynorenie na hladinu z mora európskych verejných dlhov je v nedohľadne…
Autor je analytik KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 02/2011.
