Pár dní po opakovanom írskom referende o Lisabonskej zmluve, v ktorom už Íri nezaváhali, a tentoraz vybrali tú jedinú možnú správnu európsku odpoveď, sa pozornosť priateľov eurovalca z Lisabonu obrátila na Česko a špeciálne na prezidenta Václava Klausa. Ten sa stal poslednou prekážkou ukončenia mnohoročného procesu ratifikácie euroústavy. Teda pardon, Lisabonskej zmluvy, pravdaže, veď ide o úplne iný text, však?
Do zástupu demokratických euroobčanov nedočkavo dychtiacich po ukameňovaní prezidenta jednej z členských krajín Európskej únie (EÚ) sa so svojou hrsťou argumentov pridal i komentátor denníka SME Marián Leško. Ten svoj kameň zabalil do článku s titulkom Český prezident sa zmečiarizoval (SME, 13. 10. 2009). Podľa Leška je „ústavnou povinnosťou hlavy štátu svojím podpisom zmluvu ratifikovať,“ a keďže prezident Klaus tak stále neučinil, nerešpektuje vraj ústavu.
Je to však pravda? Senátori (predovšetkým z ODS) podali koncom septembra 2009 na český ústavný súd novú ústavnú sťažnosť pre údajný nesúlad Lisabonskej zmluvy s českou ústavou. Skupina senátorov očakáva od ústavného súdu posúdenie, či sa ratifikáciou Lisabonskej zmluvy z únie nestáva štát. V článku 87 (2) českej ústavy sa píše nasledovné: „Ústavní soud rozhoduje o souladu mezinárodní smlouvy podle čl. 10a a čl. 49 s ústavním pořádkem, a to před její ratifikací. Do rozhodnutí Ústavního soudu nemůže být smlouva ratifikována.“ Čiže, Klaus by nerešpektoval ústavu práve v tom prípade, ak by sa v týchto dňoch rozhodol konať tak, ako to od neho požaduje i komentátor denníka SME, teda ak by pod zmluvu svoj podpis pripojil.
Zaujímavé je i to, že aj v Nemecku tamojší ústavný súd rozhodoval o sťažnosti smerujúcej proti ratifikácii Lisabonskej zmluvy, a ortieľ vyriekol po dlhšom čase až koncom septembra 2009. Kde však boli euroobčania, vrátane pána Leška, v tomto prípade? Prečo si nedovolili do výroku súdu tlačiť na nemeckého spolkového prezidenta Horsta Köhlera, aby zmluvu podpísal? Nuž darmo, na predstaviteľov jedného z motorov eurointegrácie predsa nebudeme hľadieť rovnako, ako na nejakého euroskeptika z novej a navyše neveľkej členskej krajiny. A skutočne, presne táto optika je vlastná i samotnej Lisabonskej zmluve, ktorá zmení vzťahy a rozhodovanie vnútri EÚ v neprospech tých malých, nepodstatných a neposlušných krajín.
Podľa Leška vraj Klaus „kladie odpor demokratickému procesu a marí vôľu parlamentu i občanov“. Podľa aktuálneho prieskumu agentúry Median pre denník Lidové noviny však prezidenta Klausa v jeho boji proti Lisabonskej zmluve podporuje 65% Čechov. Tak kto tu marí vôľu občanov? A prečo sa politici nielen v Česku báli pýtať občanov na ich názor na zmluvu? Nebolo náhodou to vynútené druhé írske referendum marením vôle občanov? A nedošlo tu náhodou k mareniu vôle občanov Francúzska a Holandska, ktorí v referendách v roku 2005 odmietli euroústavu? Nedošlo k mareniu ich vôle, keď im nebolo dovolené vyjadriť sa v referende aj k Lisabonskej zmluve, ktorá je predsa len premaľovanou euroústavou?
Samozrejme, všetkým je nám jasné, že sa tu hrá o čas. David Cameron, hlava britských konzervatívcov, ktorí sú v súčasnosti v opozícii, poslal totiž českému prezidentovi list, v ktorom ho ubezpečuje, že ak nepodpíše Lisabonskú zmluvu, britskí konzervatívci o nej po svojom očakávanom volebnom víťazstve v roku 2010 vypíšu referendum.
Marián Leško vydal v roku 1996 dôležitú knihu tej doby pod názvom Mečiar a mečiarizmus. Druhá časť tejto knihy, v ktorej sa pýta na otázku Čo je mečiarizmus, začína kapitolou, ktorá mečiarizmus definuje v názve ako „zvláštnu schopnosť veriť vlastným lžiam“. Má túto zvláštnu schopnosť prezident Klaus alebo pán Leško? Kto sa tu zmečiarizoval?
Autor je analytik KI a odporca Lisabonskej zmluvy.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 10/2009.
