Na počiatku bolo, ako vždy, slovo: v marci 2000 sa v Lisabone šéfovia štátov a vlád Európskej únie dohodli na ambicióznom cieli – urobiť z EÚ „do roku 2010 najkonkurencieschopnejšiu a najdynamickejšiu poznatkovo orientovanú ekonomiku sveta, schopnú trvalo udržateľného rastu s najväčším množstvom pracovných miest a väčšou sociálnou kohéziou“.
Znie to ako záväzok presiaknutý budovateľským pátosom hodným čias stalinských „päťročníc“. Keď si však zoberieme fixku a začiernime všetky bombastické eurofloskuly, ktoré typicky tvoria dominantnú časť textu, zostane nám celkom rozumne znejúci koncept zložený z troch slov: poznatkovo orientovaná ekonomika, v angličtine „knowledge- based economy“. Tie škrty fixkou sú nevyhnutné jednak z dôvodov duševnej hygieny (všetky tie „naj…“), jednak kvôli zdravému rozumu, ktorý si nemusí poradiť s „trvalo udržateľným“ čímkoľvek či „sociálnou kohéziou“. Keď v sebe potlačíme aj zlomyseľnú potrebu žartovať na tému, či je vôbec možná akákoľvek fungujúca ekonomika, ktorá nie je postavená aspoň na nejakých poznatkoch (trebárs o obrábaní pôdy), môžeme identifikovať aj rozumný motív – snahu vybudovať prosperujúce hospodárstvo skôr pomocou pridanej hodnoty z ľudského umu pretaveného do najmodernejších technológií a inovácií. V slovenčine sme si to už skrátili na „znalostnú ekonomiku“, čo je užitočná inovácia. A ponechajme bokom pre túto chvíľu aj otázku, prečo to všetko robiť pomocou komplikovanej agendy európskych inštitúcií. Európski politici si celkom správne všimli, že roztvárajúce sa nožnice medzi výkonom napríklad amerického a európskeho ekonomického prostredia idú na vrub aj menšej európskej flexibility vo vynachádzaní a využívaní najvyspelejších technológií, spolu s čoraz viditeľnejším zaostávaním európskej vedy a výskumu. Správne pomenovaný problém, ale iba jeho časť. Z rozpracovania lisabonských cieľov v ďalšom texte je totiž jasné, že európska ideologická agenda znemožnila triezvy pohľad na príčiny správne pomenovaného problému. Európski lídri sa totiž zároveň konkrétne dohodli, že na dosiahnutie oných cieľov sa bude potrebné zamerať na tieto oblasti: „príprava na prechod na poznatkovo orientovanú ekonomiku a spoločnosť podporou informačnej spoločnosti a výskumu a vývoja, rovnako ako urýchlením procesu štrukturálnych reforiem na konkurencieschopnosť a inovatívnosť a dobudovanie spoločného trhu; modernizovanie európskeho sociálneho modelu, investovanie do ľudí a boj so sociálnou vylúčenosťou; udržateľná a zdravá hospodárska situácia a vhodný rast aplikovaním vhodného mixu makroekonomických politík.“ Vyčítať sa z tohto hrozného textu dá, že ide najmä o uplatnenie informačných technológií, o vedu a výskum, ale zároveň o to, že niečo treba urobiť s európskym „sociálnym štátom“ (ten je najväčšou prekážkou rozvoja), ale tak, aby sa s ním fakticky nič neurobilo. A že sa to celé dá urobiť pomocou „vhodného mixu makroekonomických politík“. Takzvanú Lisabonskú agendu chceli jej autori realizovať v troch bodoch: nevyhnutné investície do výskumu a vývoja vo výške 3 percentá HDP, redukcia administratívnej záťaže a podpora podnikateľského prostredia, dosiahnutie 70-percentnej zamestnanosti (60 percent pre ženy). Opäť pozoruhodná zmes, v ktorej posledný bod jednoducho nemá nič spoločného s predchádzajúcimi dvomi a je rituálnym ústupkom socialistickému blúzneniu. Už v roku 2000 sa teda na základe tohto textu dalo vytušiť, aká bude situácia dnes i v roku 2010 – totiž taká istá a možno i horšia.
.dlhý nárek nad nesplnenými cieľmi
Píše sa rok 2006 a ekonómovia sa zhodnú na tom, že sa pozícia Európskej únie najmä voči jej domnelému hlavnému konkurentovi USA, ale i napríklad voči Japonsku, ešte zhoršila. Z ambicióznych cieľov sa nenaplnilo doslova nič. Hodnotia to tak aj rôzne správy Európskej komisie. Na jar v roku 2004, keď sme sa spolu s ďalšími postkomunistickými krajinami stali členmi EÚ, sa lídri krajín EÚ dohodli, že „proces i ciele (Lisabonskej stratégie) zostávajú platnými, je však potrebné podstatne zvýšiť tempo reforiem“. A vymenovali bývalého holandského premiéra Wima Koka do čela „expertnej komisie na vysokej úrovni“, ktorá mala vdýchnuť Lisabonskej stratégii nový život. Wim Kok podal na jeseň toho istého roku Európskej komisii i Európskej rade pesimistickú správu. Vraví niečo o „nadmernej agende, zlej koordinácii a prioritách, ktoré sú vo vzájomnom rozpore“, ale hlavnú vinu vidí v „nedostatku politickej vôle“ v členských krajinách. Na tom sa dodnes nezmenilo tiež nič. Za zaklínadlom „nedostatku politickej vôle“ sa skrýva strach vlád a politických strán púšťať sa do akýchkoľvek reforiem zoči-voči voličom rozmaznaným luxusnými a nákladnými sociálnymi systémami a agresívnym odborom vedeným ekonomickými nevedomcami. Ekonomické reformy liberalizujúce trh a škrtajúce obrovské sociálne výdavky sú nepopulárne, rovnako ako investovanie peňazí do výskumu – mohli by znamenať politickú samovraždu. Tak s tým väčšina západoeurópskych vlád neurobila nič – a v dohľadnom čase ani neurobí. A neurobia s tým nič ani prípadné ďalšie „expertné komisie na vysokej úrovni“.
Na úplne hluché uši politikov naráža hlas Európskej federácie priemyslu a zamestnávateľov UNICE, ktorá vidí veci celkom presne a netára v súvislosti so „znalostnou“ a konkurencieschopnou ekonomikou zároveň o „sociálnej kohézii“ či o „trvalo udržateľnom rozvoji“. Podľa nej by sa dalo v súčasnej mizérii pomôcť znížením regulácií a predkladaním všetkých tvorivých legislatívnych výmyslov euroúradníkov na posúdenie zástupcom podnikateľov, reformou (mysliac tým zoštíhlením) systémov sociálneho zabezpečenia, zvýšením investícií do výskumu štátov, ale aj univerzít a podnikateľov, znížením daní, flexibilnejším (rozumej menej ochranárskym) pracovným právom a podobne. Inými slovami a nepriamo teda federácia hovorí, že veci sa pohnú takmer samé, ak sa im prestane prekážať. Iné ani netreba, možno s výnimkou väčšej ochoty dávať peniaze, i tie štátne, do financovania výskumu a vedy. Ale toľko sme vedeli aj na počiatku.
.digitálne nedorozumenie
Je všetko v poriadku so samotným konceptom „znalostnej ekonomiky“? V zásade áno, len ho nemožno redukovať na problém informačných a komunikačných technológií a už vôbec ho nemožno odtrhnúť od omnoho širšieho problému vzdelania. Ľudia z oblasti informačných technológií to radi vidia ako ľahko riešiteľný problém computerizácie a internetizácie všetkého a každého, čo by malo zabezpečiť automatickú prosperitu. Napríklad predseda IT Asociácie Slovenska Juraj Sabaka vraví, že na budovanie znalostnej spoločnosti (pozor, posun: ekonomika › spoločnosť) je okrem iného potrebná zmena systému vzdelávania. Na mysli má najmä to, aby sa ľudia naučili používať informačné technológie a cieľom majú byť „digitálne gramotní absolventi škôl a vytvorenie podmienok na to, aby sa aj ostatní občania, ktorí majú záujem, mohli stať digitálne gramotní“. Milé slovné spojenie „digitálna gramotnosť“ dopĺňa aj o podporu vzdelávania „digitálne negramotných občanov“. Opäť by sme si mali odpustiť žartíky na tému „analógovej gramotnosti a negramotnosti“, ale celkom mi nedá nepovedať, že problém vybudovania ekonomiky postavenej predovšetkým na využívaní umu a znalostí, nie je problém „digitálny“. Ale to si určite nemyslí ani predseda ITAS a naznačuje to i v ďalších poznámkach.
Digitálne nedorozumenie možno demonštrovať na teoretickej predstave spoločnosti, v ktorej by bol každý „digitálne gramotný“, čiže by vedel pracovať s počítačom na úrovni textového editora a tabuľkového procesora a vedel by „browsovať“ po internete. A všetci by mali počítače i pripojenie na internet. Inak by boli všetci aj „normálne gramotní“, čiže by mali skončenú základnú školu, mnohí aj maturitu (maturovali by z informatiky) a poniektorí aj vysokú školu. Stačilo by to na naštartovanie „znalostnej“ ekonomiky? Mali by sme do činenia so „znalostnou“ spoločnosťou? Asi nie. Pripúšťam, že ide o príklad poriadne pritiahnutý za vlasy, ale chcel som podčiarknuť, že to, čo nazývame „znalostnou“ spoločnosťou, závisí od celkom iného vzdelania a „digitálna gramotnosť“ s tým súvisí len do istej miery. Presnejšie povedané, má iba cenu zručností, nie vedomostí.
.vzdelanie a kreativita
To, že vzdelanejšia spoločnosť bude pravdepodobne aj bohatšia (ak ju nepridusil na desaťročia komunizmus), je logický predpoklad. Spoločnosť, v ktorej nie je dostatok ľudí s kvalitným vzdelaním, ani nemôže vytvoriť niečo, čo sme si nazvali znalostnou ekonomikou.
A pravdou je tiež, že na pokrok v oblasti náročných technológií treba dostatok ľudí práve so vzdelaním v týchto oblastiach.
Otázkou je, či to na pokrok postačí. Ľudská kreativita, najmä v oblasti vedy, je zložitá a nesúvisí iba so sumou vedomostí v úzko špecializovanom odbore. Významní vedci nebývajú „monotematickými“ ľuďmi. Vo väčšine prípadov ide o „všeobecne zvedavých“ ľudí s neustálou chuťou objavovať nové, iné, mimo vlastného odboru. Arthur Koestler prirovnal kedysi akt tvorenia vo vede k aktu tvorenia v umení a k schopnosti mať humor. Dobrý vtip, v ktorom sa zrazia nečakané roviny a súvislosti, nás naplní rovnakým pôžitkom ako nečakaná umelecká metafora či nečakane jednoduchá a elegantná vedecká teória. Často je podstatou vedeckého objavu analógia, ktorú vedec našiel mimo svojho odboru. Nachádzať analógie však môže iba ten, kto ich má kde nachádzať, teda človek, ktorý toho vie veľa o najrôznejších veciach. Navyše je schopnosť hľadať analógie danosťou, talentom, ktorý však treba rozvíjať. Aj krásna metafora je iba nečakaná analógia. Očakávať schopnú armádu vedcov vďaka „digitálnej gramotnosti“ je naivné. Rovnako naivné, ale navyše aj škodlivé je vynechávať zo vzdelania čokoľvek, čo sme doposiaľ za vzdelanie považovali – teda nie iba matematiku, fyziku a chémiu, ale aj biológiu, dejiny umenia a literatúru. Aby bolo kde nachádzať analógie. Jednorozmerné vzdelanie je vzdelaním chromých a byť v ich spoločnosti je utrpením.
Bez dobrých škôl nie je možné kvalitné a široké vzdelanie dostatočného množstva ľudí a bez kvalitného vzdelania nie je možné rátať s kvalitnou a nové veci objavujúcou vedou a výskumom. Bez tých zasa nebude nič, čo by si zaslúžilo názov „znalostná spoločnosť“.
Úroveň škôl sa však v Európe zhoršuje.
Tých stredných a základných najmä vinou nezmyselnej permisívnosti, znížených nárokov a politickej korektnosti, ktorá potláča ich pôvodnú funkciu a tiež vinou mizerných platov a nízkeho sociálneho statusu učiteľov. Spoločnosť, ktorá si necení svojich učiteľov a nechce platiť za vzdelanie, si nemôže robiť nárok na budovanie čohokoľvek „znalostného“. Úroveň univerzít sa zhoršuje zasa najmä vďaka ich skostnatenej štruktúre, rovnostárstvu a doživotným istotám pedagógov, ktorým stačí mechanicky prežívať a nemusia o posty, ktoré raz dosiahli, súťažiť a nemusia ani vynikať svojimi vedeckými prácami. Ich študenti potom bývajú takí ako oni – v lepšom prípade priemerní. Ale priemerní ľudia nemôžu robiť vedu. Veda je šport pre výnimočných, inak nie je vedou, ktorá posúva hranice ľudského poznania. To všetko, a nie iba nedostatok finančných zdrojov vo vede a výskume, je problémom Európy i Slovenska na ceste k „znalostnej“ ekonomike a spoločnosti. Ostrovčeky pozitívnej deviácie, povedané dávnymi slovami Martina Bútoru, tu isto existujú, ale na to, aby sa čosi dramaticky zmenilo, by ich muselo byť omnoho viac a museli by sa zliať do pevniny. Boli tu a stále sa tu rodia aj výnimoční ľudia a nie je ich málo, ale utekajú z európskeho zatuchnutého a finančne podvyživeného akademického prostredia za more, a tam robia vedu a výskum. Tú americkú vedu a americký výskum.
.ochranný atramentový oblak
Osud, ktorý mala Lisabonská agenda Európskej únie v prvých šiestich rokoch svojho života, je smutný a všetko nasvedčuje tomu, že takým aj zostane. Európski politici úprimne chcú, aby sme žili v čarovnom svete „znalostnej spoločnosti“ oplývajúcom mliekom a medom a technologickými zázrakmi, pred ktorými žltnú i Japonci, nevedia sa však odhodlať na to, aby urobili čo i len jeden odvážnejší či dlhší krok tam, kde to zaváži – doma. V Lisabone ich pred šiestimi rokmi dostihla pravda o stave európskeho hospodárstva, ale reagovali ako sépia v ohrození – ochranným atramentovým oblakom zloženým z dunivých slov. Nie je to pritom také zložité. Domnievam sa, že si to ani nežiada krok vpred, ale skôr mierne vzad a bokom. Ak sme teda presvedčení, že prosperitu Európe zachráni ľudský um, najprv ho treba prestať urážať. Napríklad predstavami, že pokrok prinesie „väčšia koherencia vyvolaná tým, že vlády budú musieť posilniť spoluprácu medzi ministerstvami v jednotlivých oblastiach Lisabonského procesu, čo prinesie dôležitý synergický efekt“ (to som si nevymyslel, to je doslovná citácia z výsledkov luxemburského predsedníctva). Ak sme presvedčení, že prosperitu prinesie predovšetkým ekonomika založená na znalostiach, potom je potrebné prestať vyhadzovať miliardy eur na spoločnú poľnohospodársku politiku EÚ a … nie, neprerozdeliť celý balík na európskej úrovni do vzdelania, len ponechať tie peniaze členským štátom a poradiť im, nech ich radšej dajú na školy a vedu. Ak sme presvedčení, že treba viac peňazí na výskum a že ich majú dávať predovšetkým podniky, potom je potrebné zrušiť väčšinu nezmyselných regulácií, sociálne obmedzenia pracovného trhu a … Ale veď to všetko je notoricky známe.
Znalostná ekonomika sa vynorí z atramentovej hmly v plnej kráse, keď jej Európania jednoducho dajú šancu a najmä prestanú prekážať. Stačí sa od štúdia tisícov stránok bruselských dokumentov (napríklad o tajomnom umení čerpania fondov) vrátiť k normálnemu vzdelávaniu.
Autor je redaktorom týždenníka .týždeň.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 19/2006 dňa 8. mája 2006.
