Existuje viacero dobrých dôvodov, prečo je potrebné predať štátne pôdy a pôdy nezistených vlastníkov. Súkromné vlastníctvo, na rozdiel od štátneho, je prirodzené a dobre identifikované.
Súkromné vlastníctvo výrazne zvyšuje vlastnícku zodpovednosť a schopnosť efektívnejšieho zhodnocovania pôdy, vykazuje výrazne lepší prístup k ochrane životného prostredia. Odstraňuje korupciu štátnych úradníkov, ruší deformácie štátom tvorených cien, eliminuje nežiaduce vládne zásahy do podnikania na pôde a s pôdou, v konečnom dôsledku môže prispieť i k demonopolizácii (najmä lesného) sektora.
Pri takomto výpočte výhod privatizácie pôd by malo byť prekvapením, že za šestnásť rokov transformácie spoločnosti neboli vlády schopné prinavrátiť do sektora tieto základné podmienky na slobodnú trhovú výmenu. Je to však tak a približne polovicu poľnohospodárskych a lesných pozemkov na Slovensku naďalej spravuje (alebo s nimi nakladá) štát.
Pôdna loby
Problém má v podstate jedinú a veľmi známu príčinu: je ňou priľnavosť ministrov k tlaku dravých štátno-zamestnávateľských skupín, ktoré na vojnovom poli s občanmi Slovenska získavajú cez slabých ministrov stále nové kóty. V prípade štátnych lesov (Lesy SR, š. p., a Štátne lesy TANAP-u) im prvá Dzurindova vláda zabezpečila v zákone o podmienkach prevodu majetku štátu status tzv. prirodzeného monopolu a všetky protekcionistické výhody, ktoré z toho plynú. Jeho druhá vláda im potvrdila nedotknuteľnosť štátneho vlastníctva pozemkov v novom lesnom zákone. Lesom SR k tomu Protimonopolný úrad „priklepol“ zvýšenie podielu obchodovania s drevom na centrálnej úrovni a na dôvažok minister Zsolt Simon v závere volebného obdobia presadil i pozastavenie transformácie štátneho podniku Lesy SR na akciovú spoločnosť.
„Pôdna“ loby si v Slovenskom pozemkovom fonde udržiava status organizácie, ktorá predáva štátnu poľnohospodársku pôdu len obmedzenej skupine podnikateľov a za veľmi špecifických podmienok, pričom ostatným pôdu len prenajíma. V ostatnom období však zvíťazil tlak iných skupín z verejnej správy– obcí, ktoré si presadili prevod vlastníctva štátnych pôd na seba, vrátane pôd nezistených vlastníkov (hneď po tom, čo budú prevedené do vlastníctva štátu). Tento proces bol zatiaľ pozastavený Ústavným súdom SR.
Brzda rastu
Agrárny i lesný sektor po roku 1989 rastie pomalšie, než by mohol. Do veľkej miery je to spôsobené vojnou, ktorú v sektore vlastníctva pôd vedie vláda prosi svojim občanom. Ministri preferujú úžitky z konexií v partii štátnych zamestnávateľov pred úžitkom zo služby občanom. Výsledkom týchto pohybov nie je ochrana „spoločenských“ a „ekologických“ hodnôt prírody, ako sa snažia občanov presvedčiť vlády (tie totiž zabezpečujú oveľa lepšie súkromné subjekty), ale ochrana zamestnancov vo verejnom sektore. Toto je socializmus v praxi: preferovanie vybraných skupín, štátne násilie, ktorého cieľom je zvyšovanie bohatstva jednej skupiny na úkor druhej.
Dopyt podnikateľov po štátnej pôde je vysoký a dôvody, pre ktoré je poľnohospodárske a lesné pozemky vo vlastníctve štátu potrebné predať, sú veľmi silné. Trh s pôdou však na svoju reformu stále čaká.
Článok bol publikovaný v denníku Hospodárske noviny dňa 12. júna 2006.
