V krajských voľbách volí zúfalo málo ľudí. Ešte menej ich rozumie, na čo vlastne vyššie územné celky sú. Kde sa stala chyba? Je čas experiment z roku 2001 odpískať?
Prečítajte si debatu, ktorú na túto tému koncom septembra 2017 spoločne viedli poslanec NR SR Miroslav Beblavý, regionálny geograf a analytik Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika Dušan Sloboda a urbanista Peter Žalman.
.začnime vami, pán Beblavý. Máme pred sebou voľby do vyšších územných celkov. Vy navrhujete túto úroveň samosprávy zrušiť. Prečo?
Miroslav Beblavý (MB): V prvom rade preto, že v tej podobe, ako dnes na Slovensku existuje, má pre ľudí oveľa viac nevýhod ako výhod. V druhom rade preto, že neexistuje podľa mňa reálna šanca to prerábať na niečo zmysluplnejšie. Vyššie územné celky – v tej podobe, v akej boli navrhované na Slovensku, mali priniesť správu vecí verejných bližšie občanom. Takých, ktoré sa nedajú spravovať na miestnej úrovni. Mali tým pádom podnietiť aj lepší sociálno-ekonomický rozvoj regiónov. Podľa analýz to neprinieslo výsledky. Rovnomernejší sociálno-ekonomický rozvoj tu nie je, skôr je to mierne horšie alebo také isté, či sa pozeráme na nezamestnanosť, príjmy, alebo akékoľvek iné ukazovatele. Nejakú blízkosť správy ľuďom a väčšiu participáciu to neprinieslo, naopak, voľby do VÚC aj s voľbami do Európskeho parlamentu majú dlhodobo najnižšiu účasť. To znamená, že aj legitimita tých orgánov je nižšia. Z praktického hľadiska ide o neefektívnu zložku. Keď sa pozrieme na to, ako sa vyvíjali výdavky na správu v porovnaní s obcami alebo so štátom, tak narástli veľmi prudko. Od roku 2005 sa navýšil stav úradníkov na župu o viac ako 60 percent, hoci odvtedy už kompetencie nepribúdali. Znamená to, že situácia je zlá. Konzervatívne sme vypočítali úspory. V prípade, že by sa zrušili VÚC-ky, a kompetencie by prešli na mestá a obce, tá časť, ktorá sa nedá, by sa vrátila štátu. Na ďalšie obdobie, ktoré prichádza, by sa dalo ušetriť 250 miliónov eur, čo už nie je zanedbateľná suma. Zároveň si myslíme, že by to mohlo poslúžiť aj ako určitý štart toho procesu, ktorý Slovensko potrebuje ešte viac – proces komunálnej reformy. Spájanie obcí a spoločnú správu.
.dušan, ty sa dlhodobo zaoberáš reformou verejnej správy, ako sa ti počúva návrh zrušiť medzistupeň vyšších územných celkov?
Dušan Sloboda (DS): Dnešných osem krajov, ktoré sme zdedili z mečiarizmu, je úplný nezmysel. Ako regionálny geograf musím zdôrazniť, že toto členenie je umelé a absolútne nevhodné pre účely regionálnej samosprávy. Pán poslanec Beblavý spomenul, že kraje mali priniesť sociálno-ekonomický rozvoj, všestranný rozvoj územia, tak je to aj v zákonoch. Táto úroveň samosprávy však nedostala vôbec také kompetencie a súvisiace financie, aby rozvoj reálne mohla manažovať. Samosprávy môžu pripraviť program rozvoja kraja. Môžu tento koncepčný dokument schváliť, a tým to viac-menej hasne. Kompetencie, aby reálne mohli ovplyvniť zamestnanosť či nezamestnanosť, tiež nemajú. Pokiaľ ide o výdavky, tam treba povedať dve veci. Jednou je, že za ostatných desať rokov sa objem zdrojov, s ktorými samosprávy ako celok disponujú, zvýšil len nepatrne, asi o desatinu. V porovnaní so samosprávami centrálna vláda za rovnaké obdobie rapídne nafúkla svoje výdavky, približne o tretinu. Navyše, kým centrálna vláda hospodári výrazne deficitne, samosprávy ako celok hospodária pomerne vyrovnane. Druhá vec, ktorú treba povedať k výdavkom, je tá, že keď prišlo k prenosu kompetencií z centrálnej úrovne na obe samosprávne úrovne, tak sa z centra na obce, mestá a kraje prehodil ten balík zdrojov, ktorými dovtedy na dané kompetencie disponoval štát. Nerobil sa audit, že koľko zdrojov si tá-ktorá kompetencia v skutočnosti vyžaduje. Zobrali sa peniaze, ktoré vtedy na to boli, a rozdelili sa na kompetencie. K takému auditu nedošlo dodnes. Samosprávy sú nútené pracovať s peniazmi, o ktorých sú opodstatnené pochybnosti, že ani nemôžu byť dostatočné na to, aby bolo možné v prospech občanov poskytovať adekvátne služby. K modernizačnému dlhu z minulosti sa tak nabaľuje ďalší skrytý dlh. Stačí sa pozrieť na zmrazené kapitálové výdavky samospráv, aby sme videli, že máme problém.
Štúdiu Slovensko. Kraje alebo župy? nájdete na stiahnutie vo formáte .PDF tu alebo v náhľade nižšie:
.pán Žalman, vy ste architekt a urbanista. Naplnili kraje očakávania alebo sú nefunkčné tak ako Bratislava, ktorú dávate za príklad zlého územného členenia?
Peter Žalman (PŽ): Práca na Urbanistickom atlase Bratislavy, zbieranie analýz, a samozrejme, reprodukcia súčasného stavu ma doviedli k poznaniu, že Bratislava má špecifické postavenie, a to sa dokonca stupňuje. Jednak, že je centralisticky umiestnená, a ostatné časti štátu sú veľké a rozdiely sa stále prehlbujú. Žiadne opatrenia sa nevyhnú procesu suburbanizácie, koncentrácie. Je to celosvetový trend a Bratislava len dobieha to, čo sa už udialo v Európe vo väčších mestách. Uviedol by som taký príklad, že keď sa spracovával projekt TEN-T, podzemné železničné prepojenie, tak jeden z argumentov, prečo sa projekt zastavil, bol ten, že Bratislava nemá taký počet obyvateľov, na ktorý je mestu potrebné podzemné prepojenie popod veľkú rieku. Dnes nemá aglomerácia Bratislavy presne určené hranice, ale žije tu do 800-tisíc ľudí – jednoznačne by to potrebovala, no peniaze sú fuč. Čiže Bratislava je špecifická otázka, aj ona potrebuje nové územnosprávne členenie, nielen celé Slovensko. Nedávno bol seminár na pôde Bratislavského samosprávneho kraja, kde sa hovorilo o 99 municipalitách alebo mikroregiónoch. Mňa zaujíma, kde je hranica Bratislavského regiónu, aj to volám aglomerácia. Nicolas Sarkozy bol dve funkčné obdobia primátorom Paríža, potom bol prezidentom, a potom definoval z pozície hlavy štátu veľký Paríž. My teraz sme na prahu obdobia, keď potrebujeme definovať, čo je to veľká Bratislava. Siaha do Maďarska aj do Rakúska. Tu je iná situácia, vnútorná migrácia, teda dochádzka za prácou v štáte spôsobuje, že mesto má jeden deň 100-tisíc návštevníkov a druhý deň 200-tisíc. Tie dni vôbec neviete odhadnúť. Corbusier má takú definíciu: mesto je zviera. Živelný vývoj prebieha všade tam, kde nestíha správa a spravovanie vecí verejných, a to je jednoznačne príklad Slovenska. Rozvoj tejto aglomerácie je živelný. Hranice VÚC sú ďalej.
.aby sa čitateľ nestrácal v pojmoch, je rozdiel medzi vyššími územnými celkami, teda krajmi alebo ľudovo župami, tých je osem, potom keď sa hovorí o municipalizácii, tak sa hovorí o spájaní obcí do nejakých väčších celkov. Dnes máme 2 900 obcí, koľko by malo byť municipalít?
DS: Bolo by fajn, keby sme vyššie územné celky nevolali župami, lebo to poslanci opakovane odmietli. Nacionalistom prekážalo slovo „župa“, hoci ide o slovenský termín, nie maďarský, ako sa niektorí mylne domnievajú. Nevolajme ich župy, lebo to Mečiarove kraje nie sú v žiadnom prípade. Celé storočia sme tu mali prirodzene sa formujúce regióny v podobe komitátov, stolíc a žúp.
.komitáty, stolice a župy – to je synonymum?
DS: V podstate áno. Regióny sa na území Slovenska v rôznych storočiach volali inak. Od 11. storočia do roku 1918 prebehlo na území Slovenska iba päť hlavných územnosprávnych reforiem, pričom počet celkov na regionálnej úrovni sa pohyboval medzi 17 až 21. V priebehu ostatných sto rokov by sme však územnosprávnych zmien na Slovensku napočítali až desať. Neustále sa to mení, a to sme pritom v krajine, v ktorej sa politici tak radi pozerajú do histórie. Náš dnešný hlavný problém však nespočíva v chýbajúcich župách a ich počte. Podstatnejšie je riešiť vysokú rozdrobenosť miestnej samosprávy. Dnes máme 2 900 obcí, tie by sa mali spojiť, aby namiesto desiatok malých obcí v regióne bola jedna kompetenčne i finančne podstatne silnejšia municipalita. Tých 2 900 obcí by sa dalo spojiť do rôzneho počtu municipalít, podľa toho, ako by boli stanovené kritériá regionalizácie. V návrhu, ktorý kolegovia geografi pod vedením docenta Slavíka pripravili v roku 2005 pre vtedajšieho splnomocnenca vlády Viktora Nižňanského, sa rátalo so 160 mikroregiónmi, ktoré by mohli byť municipalitami. Teraz to revidovali na 99, avšak treba povedať, že v tomto prípade ide o iný typ regionalizácie. Tých 99 regiónov predstavuje rozumné rozdelenie Slovenska na okresy. Dnes máme 79 okresov, ak vezmeme aj vnútorné delenie Košíc a Bratislavy. Okresy sú na mnohých miestach regionalizované správne, ale na niektorých nie, napríklad na juhu. Sú schválne väčšie, tak, aby v nich maďarská menšina mala menšie zastúpenie, než by mala v prípade menších okresov. To je tiež dedičstvo z mečiarizmu. V roku 2001 sa pri schvaľovaní krajov muselo ísť do špinavého kompromisu, aby vôbec nejaké kraje boli. A tak dnes máme osem krajov, ktoré nik nechce. Ak by však dnes nebodaj aj bola politická vôľa, že ideme do prirodzených regiónov na úrovni krajov, dajme tomu do tej ideálnej 16, tak si myslím, že už ani to nepomôže. Dôvera ľudí vo funkčnú samosprávu na regionálnej úrovni je už nenávratne preč. Vo voľbách v 2001 bola, myslím, 26-percentná účasť, a odvtedy to klesá. Nedá sa to napraviť už ani tým, že by sme urobili poriadne regióny. Toto je už zabité. Regionálne voľby treba pokojne opustiť a našimi zástupcami v župných zastupiteľstvách by sa mohli stať starostovia a primátori budúcich municipalít, teda združených obcí a miest. A Bratislava by mala mať i kompetencie župy. Málo sa hovorí o tom, aký problém má Bratislava. Tam máme 17 mestských častí, ktoré majú svojich starostov a zastupiteľstvá, máme tu mesto, ktoré má svoje zastupiteľstvo a primátora, potom tu máme kraj so šéfom kraja a ďalším zastupiteľstvom.
.o necelé dva mesiace tu máme krajské voľby. Účasť je vždy nízka, ľudia nepoznajú kompetencie, nevedia, o čom kraj rozhoduje. Nevnímajú ho ako súčasť svojho každodenného života, a nie sú s ním žiadnym spôsobom stotožnení.
MB: Župy v minulosti neboli demokratickým nástrojom samosprávy občanov, lebo tá tu dlho neexistovala. Je to skôr kultúrno-historicko-mocenská záležitosť. Vidím tam dva zdroje problému. Jeden je na kompetenčnej strane, že župy robia málo vecí, ktoré sa ľudí dotýkajú tak, aby ľudí, s prepáčením, vzrušovali. Najsilnejšou kompetenciou je zriaďovanie stredných škôl a správa určitej časti ciest. Napríklad nemocnice odovzdali všetky župy, okrem Žilinskej, súkromnému sektoru. Rovnaký problém je aj na príjmovej strane. Vieme zo sveta, že účasť ľudí na správe vecí verejných je veľmi závislá od toho, či ju musia platiť. To vieme aj z dnešných ropných štátov, že nebudeme budovať demokraciu tam, kde nemusíme z ľudí ťahať peniaze. Čím viac budete ťahať peniaze z ľudí, tým viac sa budú zaujímať o to, kam väčšina z nich ide. Jediná daň, ktorá sa platila župe, bola daň z motorových vozidiel, tá sa zrušila. Župy sú dnes vydržiavané osoby, nikoho priamo nezdaňujú. Určite, keby bola Zemplínska župa, tak ľudia by to vnímali ako prirodzenejší vzťah než Košický kraj. Nemyslím si, že by účasť vo voľbách išla z 20 na 60 percent. Bratislava je jednou z najväčších obetí toho územnosprávneho usporiadania. Len tým, že je od prírody taká bohatá, tak to nevidno.
.na Slovensku sme len za posledných sto rokov mali hneď niekoľko výrazne odlišných územných členení.
DS: Nemyslím si, že sa treba vracať späť a porovnávať to. Treba zostať pri tom, že to povedomie ľudí o príslušnosti k nejakému regiónu sa formovalo stáročia. Nemá zmysel vracať sa k tomu, ako to bolo za prvej republiky. Máme nastavený samosprávny systém, v Bratislave trojúrovňový, v Košiciach tiež. Treba sa venovať tomu, či je nastavený správne, kde nie je nastavený správne a čo sa s tým dá robiť. Jeden z návrhov je radikálny, teda zrušiť úroveň krajov a presunúť kompetencie. Dalo by sa to, ak by sme mali upratanú tú spodnú úroveň, ak by sme tam nemali takú roztrieštenosť, akou je 2 900 obcí, z čoho dve tretiny z nich majú menej ako 1 000 obyvateľov. Najmenšie obce majú taký rozpočet, ktorý je na úrovni domácností. Nie sú dokonca schopné plniť ani základné úlohy. To si ešte vezmime, že sú financované primárne cez podielové dane, tak občan niekde v malej obci na Slovensku – živnostník, zamestnanec, platí nejaké dane, a za ne má dostávať služby rovnako ako občan vo väčšom meste alebo hlavnom meste. Ak majú ľudia podobné príjmy, len žijú niekde inde, odovzdávajú podobné dane, nedostávajú za ne podobné služby. Tomuto by sme sa mali venovať, a preto treba urobiť poriadok na tej najnižšej úrovni. V odbornej obci sa o tom debatuje, ale na tej politickej úrovni sa tomu zodpovední vyhýbajú. V tomto volebnom období sa v parlamente v podstate najviac zo všetkých volebných období hovorí o municipalizácii. Nielen opoziční, ale aj koaliční poslanci. Dobre, aspoň o tom hovoria. Ale inak sa nedeje nič.
MB: Ak sa na to pozrieme realisticky a vezmeme, povedzme, tých 100 municipalít, to je tuším počet, ktorý majú aj v Dánsku, to by celkom aj sedelo. To je skoro na úrovni dnešných okresov, tých je 79. To by znamenalo, že menšie okresy by sa stali municipalitami, väčšie by sa nejako podelili. To však znamená, že tie pôvodné obce by si museli zachovať tiež nejakú existenciu. Nie je priechodné ani správne, aby sme teraz povytrhávali všetky obecné tabule. Vezmime si okres Sobrance, ktorý by sa stal takýmto obvodom. Nedá sa obyvateľom obcí povedať, že všetka vaša lokálna identita sa stiera a je súčasťou municipality Sobrance a už nie ste táto obec. Musela by sa zachovať aj identita tých menších obcí. A zároveň aj miera kompetencie, niečo, čo by si tam riešili miestne. Predpokladám, že namiesto zastupiteľstva by stačil jeden človek, starosta, môžeme ho nazvať miestny správca alebo poslanec, ktorý by riešil miestne veci a spolu s ostatnými by tvoril radu municipality. Municipalita by riešila tie veci, ktoré 500 hláv riešiť nemôže. Domov dôchodcov, školy, stredné školy, poliklinika, všetko, čo je miestne, ale presahuje možnosti malých obcí. Ale to znamená, že dve úrovne už budeme mať, teda obec, s ktorou sa ľuďom spája emócia a vlastná identita, a potom úroveň municipality – dnešného okresu, ku ktorým si rokmi vytvorili silný vzťah. Tá tretia úroveň, či už to nazveme kraje alebo župy, je na takú malú krajinu priveľa. Nehovoriac o tom, že takmer všetko, čo tá župa vykoná, môžeme tým municipalitám preniesť bez nejakých väčších problémov. V Dánsku síce majú päť žúp, ale 90 percent ich rozpočtu je zdravotníctvo. Ale to už nie sú župy, ako ich my chápeme, to už sú zdravotnícke dištrikty.
Štúdiu Municipalizácia, volebný systém a možnosti participácie v miestnej samospráve na Slovensku nájdete na stiahnutie vo formáte .PDF tu alebo v náhľade nižšie:
.niekto to však musí rozhodnúť politicky. Niekto musí dve susediace obce zlúčiť. Tu hovoríme, že by do tých municipalít patrilo 10 až 20 obcí. Kto by to mal urobiť?
DS: Väčšina krajín Európskej únie prešla municipalizáciou. Napríklad spomínané Dánsko robilo municipalizáciu v niekoľkých vlnách. K tomu aktuálnemu počtu 98 municipalít došli postupne do 60. rokov. V istej fáze vláda rozhodla o riešení na základe odborných argumentov. Samosprávy dostali istý čas na to, aby sa na tom dohodli, a tam, kde sa nedohodli, do toho vstúpila vláda a povedala konečné slovo. Nakoniec sa teda rozhodlo zhora. U nás je proti komunálnej reforme aj Združenie miest a obcí Slovenska (ZMOS). Aj pre ZMOS vo veci municipalizácie ticho prešľapujeme na mieste.
.prečo to brzdia?
DS: ZMOS treba brať ako združenie, ktoré v prvom rade háji záujmy starostov, až v druhom rade občanov. Považujem komunálnu reformu za jednu z najdôležitejších a najťažších reforiem, ktorá sa nedá urobiť zo dňa na deň. Bude veľký problém, keď to niekto z politikov konečne bude chcieť urobiť, a už nebude čas na to, aby sa vysvetlilo ľuďom, prečo to treba urobiť a že to bude v ich prospech. Tabule, erby a históriu obciam municipalizácia nevezme. Keď sa pozrieme na regióny, kde by municipalizované samosprávy mohli prevziať viac kompetencií, boli tu spomínané Košice, vo väčších mestách by to šlo ľahšie. Treba si povedať, že najväčší problém, ktorý tu máme z hľadiska regionálnych rozdielov, je najmä v tých regiónoch, kde dominujú malé obce. Na severovýchode Slovenska, na juhu stredného Slovenska. Tam sú okresy, v ktorých prevládajú malé obce s desiatkami či stovkami obyvateľov. Účelom reforiem malo byť, že budeme mať silnú samosprávu, ktorá sa bude starať o všestranný rozvoj. Takú samosprávu dnes nemáme, stratili sme ďalších 15 rokov. Stále sa prehlbujú rozdiely, sú tu územia, odkiaľ ľudia utekajú. Nepozeral by som sa na to, že tie regióny sa už nebudú dať spravovať zdola pre to, že je tam taký únik mozgov. Nemôžeme donekonečna riešiť regionálne problémy z pozície centra. Mali sme ministerstvo regionálneho rozvoja, to sa zrušilo, preniesli sa kompetencie na ministerstvo dopravy, na ministerstvo pôdohospodárstva, potom na Úrad vlády, teraz máme ešte aj splnomocnenca a časť kompetencií v regionálnom rozvoji si vzal pod seba Fico na Úrad vlády. Je to strašný neporiadok a takto sa nedá robiť regionálny rozvoj z pozície centra. K tomu tie nešťastné eurofondy, ktoré sú tu vnímané ako spása, pričom sú absolútne nesystémovým nástrojom pre financovanie samosprávy. Projekt sa skončí a potom čo?
PŽ: Hovorí sa, že Bratislava je husto zastavaná. Ja zase tvrdím, že Bratislava je zastavaná úplne normálne, sú to normálne kontinuálne vrstvy. Čo treba zmeniť, to sa zmení, čo treba sanovať, to sa asanuje, prestavia. Sú miesta, ktoré sú hustejšie zastavané a sú miesta, ktoré sú voľnejšie zastavané. To sa dá aplikovať na území nášho štátu ako celku. My sa zbytočne bojíme a sami sa cítime zbytočne zodpovední, že sú ako špongia vysaté tie územia, že sú neobývané. To budú aj územia, ktoré budú menej obývané. Na Slovensku je vyše 200 nelegálnych skládok, koľko je poľnohospodárskych budov, koľko je vojenských zariadení? Treba túto krajinu vyčistiť. Kde boli bombardované Drážďany po 20 rokoch a kde sme my po 28 rokoch? Treba urobiť reštart a definovať, čo sú hlavné problémy územia tohto štátu ako celku.
MB: Jedna z možností je prepojiť dve veci – dnes chaoticky riešenú otázku regionálneho rozvoja a neriešenú otázku komunálnej a správnej reformy. Najchudobnejšiemu regiónu treba osobitne nejako pomôcť, na tom sa zhodneme. Vznikajú lokálne formy spolupráce, nejaké akčné plány a podobne, podľa môjho názoru aj na to by sa malo nadviazať, namiesto toho, aby sa tam dávali vyberané malé granty na rozvíjanie včelínov alebo podobne. Centrálna vláda by to mala podporovať najmä tým, že povie, že ak sa naozaj spojíte, zvládnete spoločné úradovanie, ale aj spoločné plánovanie, tak my vám za to garantujeme, že tam nalejeme viac peňazí, aby ste ten regionálny rozvoj mohli začať robiť poriadne. A ak sa to usadí, tak si viem predstaviť, že aj politicky pôjde presúvať tie priechodnejšie kompetencie.
Pokiaľ ide o komunálnu reformu, dnes sa k tomu vyjadrujú prirodzene starostovia, a im beží plat bez ohľadu na fungovanie obce. Plat starostu a asistentky je to prvé, čo sa musí platiť. Občania tej obce to zase často nevedia, pretože nemajú záujem ani kapacitu zisťovať detaily. Sledujú, že obec je chudobná, nemá peniaze. Myslím si, že namiesto rušenia starostov a obcí je dôležité povedať, že namiesto jedného starostu a poslancov, čo je dnes ten minimálny model, ktorý musí byť podľa zákona, stačí povedať, že v obciach stačí jeden volený človek ako starosta. Buď sa bude zodpovedať nejakému zhromaždeniu obce, alebo sa bude zodpovedať rade väčšieho regiónu. Nie je reálne, aby sme mali pri 2 900 obciach minimálne štyroch ľudí, ktorí musia byť v samospráve.
.v takých obciach sa často ani nenájde nikto, kto by kandidoval na starostu. Ešte taká kacírska otázka, Smer-SD stále tvrdí, že stačí to socialistické členenie 3+1.
DS: Nie. V prvom rade preto, lebo my tu hovoríme o samospráve, a za socializmu sme samosprávu nemali. Tri plus jedna nebolo samosprávne členenie, systém národných výborov nebola územná samospráva. Vôbec sa nemá zmysel k tomu vracať, a navyše 3 + 1 tu fungovalo len 30 rokov.
MB: Ja by som doplnil, že 3 + 1 je úžasný príklad toho, ako funguje Smer-SD. Je to politická odpoveď na tri veci. Jednak veľká nostalgia voličov smerom k socializmu, a potom, že ľudia k župám nemajú vzťah. A ešte je to menej úradov, čo sa im páči. S výnimkou Východoslovenského kraja, kde je nejaká východoslovenská identita, tie ostatné nič podobné nemajú. Čo má Dunajská Streda s Trenčínom? Ekonomicky a infraštruktúrne nič.
DS: Prechádzame od éry globalizácie k ére deglobalizácie, relokalizácie. Už nebudú po celom svete tak cestovať tovary kvôli lacnej pracovnej sile, lebo robotizácia a automatizácia to celé mení. Znovu začne byť dôležitý komunitný a lokálny rozmer a ďalej budú, samozrejme, globálne putovať informácie. Podstatné dianie sa presunie na túto úroveň a na to vôbec nie sme na Slovensku pripravení. Ešte by som sa vrátil k tomu Smeru, aký je ich postoj k decentralizácii a samosprávam. Keď sa pozrieme na hlasovania v parlamente o decentralizácii v čase, keď Fico nebol premiérom, ale bol poslancom, tak platí, že Fico sa pri všetkých kľúčových hlasovaniach zdržal alebo na nich nebol. Bytostne to dokumentuje, že on nikdy nebol zástancom decentralizácie. Keď s Kaliňákom hovorili, že robia najväčšiu reformu verejnej správy ESO, tak docielili to, že integrovali štátnu správu do 72 okresných úradov a sľubovali klientske centrá. Ale to, čo sa im podarilo urobiť, je, že v regiónoch máme silné okresné úrady s prednostami ako štátnu správu a na druhej strane je roztrieštená samospráva. Okresné úrady sú novodobé národné výbory. To je to, čo je zakódované v DNA Smeru.
.všetci to tu priznávate, že dôvod, prečo krajina má nevyhovujúce členenie, je, že počas Dzurindovej vlády bol strach z maďarského iredentizmu. Viktor Orbán podporuje snahy Katalánska odtrhnúť sa. Na Slovensku je slovensko-maďarské porozumenie tak ďaleko, že môžeme, povedzme, vytvoriť v rámci župného modelu Komárňanskú župu a veriť tomu, že Slováci nebudú majorizovaní maďarskou menšinou.
MB: Slováci a Maďari nežijú spolu len na úrovni žúp, ale aj na úrovni miest a obcí. Komárno je dnes zmiešané mesto. Treba sa pozrieť na úroveň miest a obcí, či máme problém so zneužívaním majority. Evidujem to skôr ako menší než väčší problém, čo podľa mňa súvisí s tým, že tie mestá a obce sú prirodzené celky. To riziko, o ktorom hovoríte, viac hrozí na úrovni kraja. Pokiaľ ide o budúcnosť miest alebo mikroregiónov, tak určite treba riešiť ochranu občianskych práv, ale tu nejde podľa mňa o vzťah k menšinám, ale o to, kto bude mať prednostné právo ísť do domova dôchodcov, kde bude škola, to sú veci, ktoré vyvolávajú konflikty medzi ľuďmi aj mimo etnických komunít.
PŽ: Ja by som skôr videl problém nie v národnostnom fungovaní, ale v chudobe a bohatstve. Ten rozdiel je dnes už absolútne viditeľný, medzi Bratislavou a chudobnými regiónmi. On sa bude ešte prehlbovať. Vnútorná migrácia je dnes skutočne silná a bude pokračovať. Nastupujúca generácia už nemá tie väzby k folklóru, ku krojom. Ona sa bez pýtania dvihne a odíde. Bratislava dosiahne ešte za môjho života milión obyvateľov, tak do dvadsiatich rokov. Keď sa niekto oťuká tu, tak pôjde ešte do bohatšieho regiónu.
DS: Bratislava trpí aj tým, že na Slovensku ignorujeme funkčné mestské regióny, ktoré vznikajú na báze reálnych odchádzkovo-dochádzkových vzťahov. A pokiaľ ide o juh, keď sa pozrieme, ako sa v tejto krajine investovalo do infraštruktúry po Trianone, tak do toho juhu, ktorý mal vždy lepší potenciál, lebo je to rovinaté územie, sa investovalo vždy menej ako do úzkych kotlín Považia. My sme sa na ten juh, napriek tomu, že sa bijeme do pŕs a nedáme si ho, po tom Trianone správali nejak macošsky. Akoby sme si neboli istí tým, či nám zostane.
.parlamentné voľby budú zrejme až v roku 2020, tie majú šancu priniesť decentralizáciu, impulz musí prísť celoštátne, ale krajské voľby budú už tento rok, ovplyvnia krajinu na ďalších päť rokov. To vyzerá tak, že územné členenie zostane zabetónované.
MB: Myslím si, že dnes deformuje naše rozmýšľanie to, že už viac ako 11 rokov žijeme s Ficom, s výnimkou krátkej Radičovej vlády. My si dnes spájame tú neochotu robiť akékoľvek zásadnejšie rozhodnutia o budúcnosti tejto krajiny, ktoré sa spájajú s Ficovými vládami s nejakou našou povahou. Ale ja si nemyslím, že je to v našej povahe. Naopak, my sme v minulosti ukázali, že sme ochotní robiť významné zmeny v tejto krajine. Pokiaľ by prišlo k výmene vlády nejakou koalíciou, ktorá by bola súdržná aspoň z hľadiska predstáv v udržiavaní štátu, tak by sa v tejto oblasti veľa pohlo. Nepovažujem to za zakliate. Je to zakliate len preto, že Ficovi ten súčasný stav jednak vyhovuje, a zároveň zmeny by boli nákladné, tak prečo by do toho išiel. On nie je politik zmeny, on nie je politik reforiem.
PŽ: Je to ťažko definovateľné. Ani tých päť rokov žúp nemusí byť päťročné obdobie, lebo to závisí od celoštátnej úrovne, čiže 2020 je určite zaujímavejší dátum, či sa udeje zmena. Lebo aj tie európske, aj svetové procesy sú natoľko dynamické, že sa to neskutočne zrýchľuje. Vonkajšie vplyvy budú možno rozhodujúcejšie než tie vnútorné. Takisto generačná výmena tejto spoločnosti.
DS: Keď sa obzriem späť, som skeptický aj do budúcnosti. Teraz sa tu na túto tému rozprávame, lebo idú voľby. A o rok sa pred komunálnymi voľbami budeme opäť rozprávať o tom, aký problém máme v malých obciach, že v obci Ondávka prešli štyri roky a oni nemajú žiadnu samosprávu. Je potrebné, aby opäť prišla reformná sila, reformná vláda, aby bol po takom niečom medzi voličmi dopyt. Ak sa toto stane, a ak budem vidieť, že na tých kľúčových reformách sú schopní spolupracovať politici spoločne naprieč podstatnou časťou politického spektra, tak svoj skeptický pohľad na vec rád upravím.
Debatu viedli Lukáš Krivošík a Michal Novota. Téma bola pôvodne publikovaná v rámci vydania týždenníka .týždeň 39/2017 zo dňa 25. septembra 2017.
