Vyhrážky nemeckého kancelára Schrödera, že ak noví členovia nezmenia daňovú politiku, tak sa im to môže vrátiť pri schvaľovaní peňazí na regionálnu pomoc a švédskeho premiéra Perssona, že škandinávske krajiny nebudú novým členom tolerovať neadekvátne zdaňovanie vysokopríjmových skupín obyvateľov, možno niekoho prekvapili. Niekomu možno priniesli „eurovytriezvenie“. Kto však sleduje vývoj v EÚ, vie, že tieto slová zapadli do prevládajúcich tendencií ku zhora uskutočňovanej harmonizácii (vrátane menovej), ku stále väčšej regulácii, byrokratizácii a celkovo k politickej centralizácii Únie.
Odpoveďou budúceho slovenského eurokomisára Figeľa na obdobné návrhy je jeho nádej, že Únia nám v daniach rozkazovať nebude. Vychádza z dnešnej nezávislosti štátov v daňovej politike. Ani dnes to však už úplne neplatí v nepriamych daniach – základná sadzba DPH napríklad nemôže byť v EÚ nižšia ako 15 percent. Minister financií Mikloš oponoval európskym socialistom o niečo vecnejšie – argumentoval tým, že znižovanie daní podporí ekonomický rast. Ani jeden z nich však neargumentoval systémovo a trhovo konformne voči súvisiacemu problému prerozdeľovania peňazí cez fondy EÚ.
Nezodpovedané ostávajú prinajmenšom dve podstatné otázky. Čo môžu znamenať takéto tendencie v prípade ich naplnenia pre obyvateľov Slovenska? Aké sú možné riešenia stále väčšieho ekonomického zaostávania EÚ napríklad za USA?
Základom realistického postoja je pomenovať dnešný stav pravým menom. Odkazy čistých platcov do fondov EÚ – Nemecka a Švédska – v čase ich vážnych ekonomických problémov, príliš štedrých a finančne náročných sociálnych systémov, nadmerného daňového a odvodového zaťaženia znamenajú nasledovné: Harmonizujte (teda zvýšte) dane na našu úroveň, alebo znížime naše príspevky do fondov, cez ktoré sa prerozdeľujú prostriedky pre ekonomicky zaostávajúce regióny! Týmito zvrátenými argumentmi nepriamo priznávajú, že nedokážu (a ani nechcú) presadiť zásadnejšie znižovanie daňovej záťaže a vládneho zasahovania vo svojich krajinách.
Strach niektorých štátov kontinentálnej časti EÚ z konkurencie sa môže ešte stupňovať. Práve tieto krajiny totiž majú v rámci OECD jednu z najvyšších mier zdanenia a verejných výdavkov v ekonomike (napríklad Švédsko až nad 50 percent HDP) a dlhodobejšie nižší reálny ekonomický rast (v rokoch 1992 až 2002 medzi 1 až 2 percentami) a vyššiu nezamestnanosť ako krajiny s nižším zdanením. Takou je napríklad pre EÚ „problematické“ Írsko s úrovňou zdanenia a verejných výdavkov približne 30 percent HDP. Jeho reálny ekonomický rast medzi rokmi 1992 a 2002 dosahoval v priemere až takmer 8 percent a miera nezamestnanosti v roku 2001 iba približne 4 percentá.
Ak chce Slovensko dlhodobé zvyšovanie životnej úrovne svojich obyvateľov, malo by odmietať akékoľvek harmonizovanie daní, čiže oponovať aj dnešným limitom v daňovej politike. To však nestačí. Slovenské natŕčanie rúk do Bruselu treba nahradiť úsilím o zrušenie nadnárodného prerozdeľovania, vrátane regionálnej a poľnohospodárskej politiky EÚ. Ak chce EÚ držať krok s dynamickejšie sa rozvíjajúcimi časťami sveta, musí sa zároveň vrátiť k tradičným hodnotám: k neobmedzovanej konkurencii, osobnej slobode a zodpovednosti. V praxi to znamená rušenie regulácií, spoločných štandardov a iných obmedzení na trhoch. A odstránenie byrokratmi uskutočňovanej harmonizácie a politickej centralizácie, realizovaných najmä v poslednom desaťročí. Ak to nepôjde, bude opodstatnené zvažovať ďalšie zotrvanie Slovenska v EÚ.
Peter Gonda
Článok bol uverejnený v rubrike Konzervatívny pohľad týždenníka Domino fórum 14/2004 dňa 7.4.2004.
