Kritické reflexie azylového práva
„K tomu, aby sa prejavila neľudskosť, stačí v druhom nerozpoznať svojho blížneho.“
Nicolas Grimaldi, Nelidskost
Pri snahe reflektovať a pochopiť akúkoľvek spoločenskú realitu, ktorá sa premieta v odbornom či inom pojmosloví, je potrebné si vopred zadefinovať a bližšie vymedziť predmet skúmania. Problematika pojmu azylové právo spočíva nielen v jeho obsahovej a významovej šírke (medzinárodné/európske/národné – azylové právo), ale predovšetkým vo fakte, že samotný pojem „azyl“ dodnes nepozná svoju legálnu definíciu. 1 Vzhľadom na uvedené je nevyhnutné spresniť, že článok bude kriticky reflektovať predovšetkým slovenské azylové právo ako subsystém cudzineckého práva. Ťažiskový predmet skúmania bude tvoriť nielen Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“), ktorá v čl. 53 uvádza, že …Slovenská republika poskytuje azyl cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd, ale aj zákon č. 480/2002 Z. z. (ďalej len „zákon o azyle“ alebo „predmetný zákon“), ktorý nahradil v mnohých ohľadoch zastaraný zákon č. 283/1995 Z. z. o utečencoch. 2 Opomenúť nemožno ani celý rad medzinárodných zmlúv (dohovorov), sukcesiou ktorých sa Slovenská republika po zániku Československej socialistickej republiky zaviazala k snahe o priblíženie k medzinárodnému štandardu azylového práva. Ako príklad možno uviesť Dohovor o právnom postavení utečencov z roku 1951 (Ženeva) spolu s neskôr pripojeným Protokolom, týkajúcim sa právneho postavenia utečencov z roku 1967 (New York) 3, ktoré s „Dublinským systémom“ (Dublin I.,II. a III.) dodnes tvoria jeden z pilierov medzinárodného azylového práva. Od roku 2004, v ktorom sa Slovenská republika stala súčasťou Európskej únie, k vyššie uvádzaným prameňom práva pribudli aj sekundárne akty orgánov Európskej únie (predovšetkým nariadenia a smernice).
Vzhľadom na rozsahové možnosti odborného článku nie je možné venovať pozornosť celému spektru problémov, ktoré sa v súčasnej – extrémne kritickej – dobe vyplavujú na povrch. Práca sa preto z uvedeného dôvodu pokúsi v krátkosti zhodnotiť vývoj azylového práva v podmienkach Slovenskej republiky. Následne sa zamiera na dva najkritickejšie úseky samotného azylového konania. V článku bude kriticky pertraktovaný dôležitý, no zároveň problematický (1) princíp non-refoulment (zákaz navrátenia) ako aj téma (2) (ne)udeľovanie azylu, resp. doplnkovej ochrany. 4
Domnievame sa, že v každej z vyššie uvádzaných fáz možno vidieť neuralgický bod slovenského azylového práva. Úlohou a cieľom predloženej práce avšak nie je len konštatovať a kriticky hodnotiť stav de lege lata. Ambíciou práce je ponúknuť aj úvahy de lege ferenda, ktoré by mohli prispieť k efektívnejšej aplikácii a neskoršej realizácii azylového práva v praxi.
Od teórie k praxi
Zatiaľ čo v prvej polovici 20. storočia žiadali o azyl v Európe prevažne obyvatelia krajín východnej Európy, v súčasnosti štatisticky jednoznačne prevažujú obyvatelia krajín mimo európskeho kontinentu. 5 Spolu s vytvorením Schengenského priestoru v roku 1985 preto bola nastolená otázka, ktorá krajina bude príslušná posúdiť žiadosť o azyl. Odpoveďou na položenú otázku bolo prijatie Dublinského dohovoru v roku 1990 (platnosť pre členské štáty EÚ nadobudol až v roku 1997). 6 Tento, zjednodušene povedané, určil povinnosť posúdiť žiadosť o azyl štátu, ktorý s utečencom prišiel do kontaktu ako prvý (obyčajne nelegálnym prekročením hranice). 7 Na úrovni Európskej únie problematiku bez väčších zmien upravilo nariadenie Rady (ES) 343/2003, nazývané aj Dublin II. 8 Novinkou bolo zriadenie systému Eurodac slúžiacemu na registráciu odňatých daktyloskopických odtlačkov, čím má prísť k zefektívneniu „Dublinského systému“. 9
Z logiky veci vyplýva, že koncepcia „Dublinského systému“ kladie enormnú záťaž na hraničné, predovšetkým južné krajiny Schengenského priestoru. 10 Praktickú neschopnosť týchto štátov regulovať denno-denné, niekoľko tisícové nápory utečencov ukázali udalosti posledných mesiacov. Jedným dychom však treba dodať, že obdobný krízový scenár v obsahu svojich ustanovení predvída smernica Rady 2001/55/ES. 11 Táto, zo strany členského štátu požaduje poskytnutie dočasnej ochrany, pod ktorou rozumie …postup výnimočného charakteru na to, aby v prípade hromadného prílevu alebo bezprostredne hroziaceho hromadného prílevu vysídlených osôb z tretích krajín, ktoré sa nemôžu vrátiť do svojej krajiny pôvodu, bola takýmto osobám poskytnutá okamžitá a dočasná ochrana, najmä ak existuje riziko, že azylový systém nebude schopný zvládnuť takýto prílev bez nepriaznivých účinkov na jeho efektívne fungovanie, v záujme osôb, ktorých sa to týka a ostatných osôb, ktoré žiadajú o ochranu. 12
Dňa 22. septembra 2015 v súlade so znením predmetnej smernice (čl. 5 ods. 1 a 2) prijala Rada Európskej únie kvalifikovanou väčšinou hlasov návrh Európskej komisie na prerozdelenie 120 000 utečencov medzi členské štáty Európskej únie. Slovenská republika na základe uvedeného rozhodnutia mala prijať 802 utečencov. 13 V tejto súvislosti nám nedá neupozorniť na zmätočnú a mnohokrát scestnú informovanosť verejnosti nielen zo strany médií, ale aj zo strany samotných ústavných činiteľov. Ako je v odborných kruhoch známe, kvótové rozdelenie žiadateľov o azyl malo slúžiť na rýchlejšie a efektívnejšie vybavenie žiadostí o azyl. Zo strany členského štátu nemalo ísť o samotné (automatické) poskytnutie azylu. Jednalo sa teda o procedurálnu záležitosť, z vopred neurčitým výsledkom, ktorá by pomohla odbremeniť predovšetkým pobrežné členské štáty ako Grécko a Taliansko. Aj napriek tomu Slovenská republika „kvóty“ odmietla.
Správanie Slovenskej republiky na medzinárodnej (európskej) scéne nemožno hodnotiť inak ako nesolidárne a krátkozraké. Odmietnutie vybaviť 802 žiadostí o azyl podaných utečencami je navyše v príkrom rozpore so správaním v rokoch 2002 – 2004, počas ktorých každý rok Slovenská republika vybavila v priemere 10 499 žiadostí o azyl. 14
Na tomto mieste je potrebné vysvetliť, že samotné právo azylu tvoria tri separátne práva. (1) Právo štátu poskytnúť prenasledovanej osobe azyl, (2) právo prenasledovanej osoby žiadať o azyl a (3) právo prenasledovanej osoby na to, aby jej bol azyl poskytnutý. 15 Posledný menovaný bod (3) je však nutné vykladať reštriktívne. Ján Drgonec v Komentári uvádza, že „… uplatnenie práva na azyl oprávnenou osobou, t.j. cudzincom, zakladá povinnosť Slovenskej republiky rozhodnúť, či azyl poskytne. Orgán štátu konajúci v mene Slovenskej republiky nemá neobmedzenú možnosť úvahy o azyle.“16 Z uvedeného a contrario vyplýva, že utečenec žiadajúci o azyl má právo Slovenskú republiku požiadať o azyl, no aj napriek proklamovanej obmedzenej diskrécií orgánov štátu pri posudzovaní tejto žiadosti nemá na úspešné udelenie azylu žiadny právny nárok. 17 Obdobne sa v jednom z rozhodnutí vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“), ktorý uviedol, že … z ustanovenia čl. 53 ústavy nie je možné odvodiť záver, že cudzinec má „absolútne“ a ničím neobmedzené právo na poskytnutie azylu, nakoľko jeho priznanie „možno odoprieť tomu, kto konal v rozpore so základnými ľudskými právami a slobodami“. Každý cudzinec má však na území SR právo domáhať sa poskytnutia azylu spôsobom, v lehotách a orgánoch určených zákonom, existenciu ktorého predpokladá aj článok 53 ústavy formuláciou „podrobnosti ustanoví zákon“.18 Na porovnanie úspešnosti žiadateľov o azyl zo spomenutých rokov 2002-2004 možno uviesť, že z celkového počtu 31 496 bol azyl nakoniec udelený 46 osobám. 19
Princíp non-refoulement20 ako skutočný kameň úrazu
V súvislosti s problematikou udeľovania azylu v podmienkach Slovenskej republiky vzniká hneď niekoľko ďalších otázok. Azda tou najzákladnejšou je otázka, akým spôsobom má štát naložiť s neúspešnými žiadateľmi o azyl. Vyššie uvádzané štatistiky potvrdzujú fakt, že aj vzhľadom na prísne nastavenie podmienok uvedených v zákone o azyle skončí väčšina žiadostí o azyl neúspešne. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sa však pri interpretácii čl. 3 Dohovoru o ľudských právach a slobodách (ďalej len „Dohovor“) vyslovil, že v záujme ochrany ľudských práv je povinnosťou členského štátu nevyhostiť, hoci aj neúspešného žiadateľa o azyl, do krajín, kde by žiadateľ mohol čeliť mučeniu a neľudskému zaobchádzaniu. 21Uvedené subjekty smernica Rady 2004/83/ES označuje ako „osoby oprávnené na doplnkovú ochranu“, ktoré definuje ako „…štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osoby bez štátneho občianstva, ktoré nie sú oprávnené ako utečenci, ale vzhľadom, ku ktorým boli preukázané podstatné dôvody domnievať sa, že dotknuté osoby v prípade, ak by boli vrátené do svojej krajiny pôvodu alebo v prípade osôb bez štátneho občianstva do krajiny svojho doterajšieho pobytu, čelili by reálnemu riziku utrpenia vážneho bezprávia.“ 22 Vychádza sa pritom z predpokladu povinnosti členského štátu chrániť ľudské práva a slobody aj mimo svojho územia. 23
Treba podotknúť, že v judikatúre Ústavného súdu je k uvedenej problematike badať rovnako citlivý prístup, s akým sa stretávame v rozhodovacej činnosti ESĽP. Ako príklad možno uviesť rozhodovanie vo veci občana Ruskej federácie, ktorého extradíciu Ústavný súd označil za protiústavnú, najmä z dôvodu rizika jeho mučenia, neľudského zaobchádzania a z dôvodu, že sa mu nemusí dostať spravodlivého súdneho procesu. 24 V danom prípade určite stojí za zmienku skutočnosť, že sťažovateľ bol v krajine pôvodu obvinený z dvojnásobnej vraždy, ktorú mal pred útekom spáchať na území Ruskej federácie. Aj vzhľadom na to sa možno domnievať, že prípadná žiadosť o azyl by bola zamietnutá, najmä z dôvodu, ktoré uvádza §13 ods. 2, písm. b) a c) zákona o azyle.
Ústavný súd priznal sťažovateľovi doplnkovú ochranu, pričom sa v rozhodnutí odvolal na rozsudok ESĽP, v ktorom tento uvádza, „…že vzhľadom na kategorickosť zákazu zlého zaobchádzania je dožiadaný štát zodpovedný aj za potenciálne porušenie dohovoru mimo svojho územia. Teda, aj ak dožiadaný štát nie je sám aktérom zlého zaobchádzania, jeho mocenský zásah v podobe vydania by mohol byť prvkom príčinnej súvislosti vedúcej k zlému zaobchádzaniu v dožiadajúcej krajine.“ 25
Dochádzame k záveru, ktorý hovorí o doslovnej „nevyhostiteľnosti“ osôb, ktoré by v krajine svojho doterajšieho pôvodu …čelili reálnemu riziku utrpenia vážneho bezprávia. V krátkosti treba dodať, že žiadateľ a azyl, resp. doplnkovú ochranu nemusí dokazovať bezprostredný dopad tohto ohrozenia na svoju osobu. Pri posudzovaní je braná do úvahy celková geopolitická situácia v krajine doterajšieho pôvodu. 26
Princíp non-refoulement bol akcentovaný najmä na mimoriadnom zasadnutí Európskej Rady v Tampere v roku 1999 a dodnes tvorí jeden zo základných princípov slovenského azylového práva. 27
Doplnková ochrana ako riešenie?
Patová situácia, ktorá vyplýva z vyššie uvádzaného, je však podľa nášho názoru len zdanlivá. Riešením je dôrazné odlišovanie pojmov azyl a doplnková ochrana. Ako uvádza Pavel Šturma, azyl predstavuje silnejší právny titul ako status utečenca a to najmä v rozsahu implicitne priznaných práv. 28 Zákon o azyle v §20 ods. 2 uvádza, že azyl sa udeľuje na dobu neurčitú. 29 S tolerovanou mierou laickej obraznosti teda možno azyl prirovnať k akejsi čakárni pre adeptov uchádzajúcich sa o udelenie štátneho občianstva. Tento dôvod (nadobudnutie štátneho občianstva) spôsobujúci zánik azylu, predpokladá aj §14 ods. 1 písm. a) predmetného zákona.
Doplnkovú ochranu, na druhej strane, je nutné vždy chápať v dočasnom rámci. Predmetný zákon v §15b ods. 1 písm. a) predpokladá zrušenie doplnkovej ochrany v prípade …ak okolnosti, na základe ktorých sa poskytla doplnková ochrana, zanikli alebo sa zmenili tak, že nie je potrebné ďalej ju poskytovať. Obdobne upravuje skončenie poskytovania doplnkovej ochrany už spomínaná smernica Rady 2004/83/ES v čl. 16, v ktorom uvádza, že „… štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátneho občianstva prestane byť oprávnená na doplnkovú ochranu, ak prestali existovať okolnosti, ktoré viedli na priznanie postavenia doplnkovej ochrany alebo sa zmenili do takej miery, že ochranu už viac nepožaduje.“30
Ako bolo spomenuté už v úvode tohto článku, nie je našou úlohou len konštatovať a kriticky hodnotiť stav de lege lata, ale aj ponúknuť úvahy de lege ferenda. Odvolávajúc sa na uvedené, predkladáme v nasledujúcich riadkoch dve konštruktívne úvahy, ktoré by pro futuromohli napomôcť zlepšiť súčasnú situáciu.
(1)
Reflektujúc súčasný stav kvantitatívneho nárastu počtu utečencov v európskych krajinách, zastávame pri otázke primátu poskytovania azylu pred sekundárnym poskytovaním doplnkovej ochrany všestranne kritický názor. Vychádzame pritom z vyvrátiteľného predpokladu potenciálneho návratu väčšiny utečencov späť do krajín doterajšieho pôvodu. Je pochopiteľné, že pozitívna zmena geopolitickej situácie v daných krajinách a zaručenie bezpečnosti a ochrany ľudských práva zo strany medzinárodných organizácií by v takom prípade tvorilo conditio sine qua non. 31
Na druhej strane je nesporné, že vyššie uvádzaná zmena by v istom zmysle spôsobila takpovediac „azylovú revolúciu“. Primárne poskytovanie azylu a až následné, sekundárne poskytovanie doplnkovej ochrany obligatórne sa viažucej na neposkytnutie azylu, je zaužívaná prax nielen v podmienkach Slovenskej republiky, ale aj vo všetkých členských štátoch Európskej únie. Jadro prezentovanej myšlienky spočíva na primárnom poskytnutí doplnkovej ochrany so zaručenou možnosťou osoby po určitom (napr. 2-ročnom) období požiadať o udelenie azylu. Podnetom do širšej diskusie môže byť implicitne obsiahnutá možnosť v takomto 2-ročnom „medziobdobí“ (do momentu udelenia azylu) „vyriešiť“ geopolitickú situáciu v krajinách, vytvárajúcich najväčší počet utečencov.
Nie je dôvod na tomto mieste zároveň neupozorniť, že pred rizikami vyššie uvádzaného postupu varovala v roku 2000 Erika Feller, členka Úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR), ktorá uviedla, že by „…bolo znepokojujúce, ak by štáty lákalo častejšie používať článok 3 EDĽP (udelenie doplnkovej ochrany, pozn. autora) a vyhýbať sa širším povinnostiam voči utečencom.“ 32
Rešpektujúc citovaný názor však nemožno nepoukázať na enormné, 15-ročné časové obdobie uplynuvšie od jeho vyslovenia. Zatiaľ čo v roku 2006 Eurostat zaznamenal menej než 200 tisíc žiadosti o azyl v členských krajinách Európskej únie, už v roku 2014 presahoval počet žiadateľov 626 tisíc. 33
(2)
O čosi miernejšie vo vzťahu k prvému návrhu pôsobí možnosť eliminačného poskytovania azylu tým osobám, ktoré hranicu členského štátu neprekročili legálnym spôsobom, teda v súlade s §3 ods. 2 písm. a) – c) predmetného zákona, ale využili pritom pomoc tzv. prevádzača. Účelom takejto zmeny nie je len snaha výrazne obmedziť poskytovanie prevádzačských služieb, ale aj nemenej dôležitá snaha ochrániť životy samotných utečencov. 34 Netreba pripomínať, že samotný akt „prevádzačstva“ je podľa zákona č. 300/2005 Z. z. (Trestný zákon), konkrétne §355 ods. 1-5, trestným činom s hornou hranicou trestnej sadzby až 20 rokov. Vzhľadom na vyššie uvádzané účely navrhujeme zvážiť adekvátny druh postihu nielen pre samotného páchateľa trestného činu „prevádzačstva“ (Trestný zákon), ale tiež aj pre prevádzané osoby. Do úvahy prichádza novela predmetného zákona, ktorá by, podľa nášho názoru, mala §13 (Neudelenie azylu) rozšíriť o ods. 6 s nasledujúcim znením: „Ministerstvo ďalej neudelí azyl podľa §8, §9 alebo §10 aj vtedy, ak bol žiadateľ, hoci aj ako prevádzaná osoba, účastný na nedovolenom prekročení hranice Slovenskej republiky podľa §355 Trestného zákon.“
Sme si vedomí, že ani takéto reštriktívne opatrenie v podobe novely predmetného zákona v absolútnej miere nezamedzí využívaniu, ale ani poskytovaniu prevádzačských služieb. Na druhej strane sa domnievame, že bazálne povedomie potenciálnych žiadateľov o vyššie prezentovanej reštrikcii by v pozitívnom zmysle slova ovplyvnilo najmä tých, ktorí by, najmä za účelom zlúčenia rodiny (§10 predmetného zákona), mali o poskytnutie azylu eminentný záujem.
Záver
Problematika azylového práva v úvodom vymedzenom zmysle predstavuje širokú oblasť spoločenských vzťahov, z ktorých každý si zasluhuje osobitnú pozornosť. Sme zástancami názoru, že samotný inštitút azylu nemožno chápať, a teda ani kriticky reflektovať, iba v intenciách právnych vzťahov. Snaha o komplexné pochopenie azylovej problematiky nemôže opomenúť ani hľadisko ekonomické, sociologické, politologické a v neposlednom rade filozofické. Aj napriek faktu, že v článku bola problematika azylu pertraktovaná výhradne z pohľadu práva, nebolo naším zámerom zužovať priestor iným pohľadom na danú tému. Na druhej strane sa domnievame, že istý druh „kriticko-argumentačného rozptylu“, ktorý by v jednej práci zahŕňal ako argumenty ekonomické, či sociologické, tak aj argumenty právne, by danú prácu mohol urobiť nekonzistentnou a ťažko zrozumiteľnou. Aj z toho dôvodu sme sa v texte snažili pridŕžať predovšetkým argumentov, názorov a postrehov z právnej oblasti (právne predpisy, judikatúra, odborná literatúra, periodiká,…).
Záverom nám však nedá neupozorniť na azda najpodstatnejší bod azylového práva – človeka a jeho dôstojnosť. Sme presvedčení, že práca ako taká by stratila svoj zmysel, keby sa za mnohokrát suchým konštatovaním či citovaním právnych predpisov stratila esencia azylového práva, teda samotný človek ako ľudská bytosť. Obávame sa, že mnohé diskusie vo verejnom priestore prejavujú znaky práve tohto „nedostatku“. Tieto tendencie považujeme za nebezpečné. Odvolávame sa pritom na myšlienky rakúskeho liberálneho filozofa Karla Poppera, ktorý v roku 1946 definoval otvorenú spoločnosť ako flexibilnú spoločnosť založenú na rozumnej zodpovednosti jednotlivca (nielen za seba, ale aj za druhých), čím vytvoril protipól Platónovej uzavretej spoločnosti, ktorej znakmi bol kolektivizmus, strnulosť a deindividualizácia. 35
Nazdávame sa, že nielen problematika azylového práva, ale aj súčasná doba nás stavia pred „popperovsko-platónsku“ otázku, odpoveď ktorej predurčí charakter európskej spoločnosti.
Príspevkom do diskusie je aj predkladaný text.
Jakub Neumann
Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, 1. ročník
Poznámky pod čiarou:
[1] JUST HRNČÁROVÁ, N.: Právo na azyl podľa čl. 53 Ústavy Slovenskej republiky. In: Justičná revue, roč. 66, 2014, č. 12, s. 1495
[2] Bližšie pozri ČAMBALÍK, M.: Informácia o postavení cudzincov a realizácia vstupu do azylového konania. In: Štandardy Európskej únie – legislatíva a prax v oblasti azylu, Bratislava, ORMAN s.r.o., 1999, s. 10
[3] Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 319/1996 Z. z.
[4] Z ponúknutých alternatív bude v texte používaný výhradne termín „utečenci“, resp. žiadatelia o azyl. Označenie „migrant“ zákon o azyle nepozná.
[5] ZACHAROVÁ, E.: Azylová politika Európskej únie, roč. 57, 2005, č. 6-7, s. 896 [6] Dohovor určujúci štát zodpovedný za posúdenie žiadostí o azyl podaných v jednom z členských štátov Európskych spoločenstiev (celý názov)
[7] V súčasnosti (Dublin III.) na rozhodovanie o príslušnosti štátu posúdiť žiadosť o azyl pôsobí väčšie množstvo kritérií (napr. rodinné väzby, udelenie víz,…)
[8] Nariadenie Rady (ES) č. 343/2003 z 18. februára 2003 ustanovujúce kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov (celý názov)
[9] Povinnosť podrobiť sa odňatiu daktyloskopických odtlačkov sa prejavila v §23 ods. 1 zákona o azyle
[10] Asylum statistics. In: ec.europa.eu [online], [cit. 2015-01-11]. Dostupné na internete:
[11] Smernica Rady 2001/55/ES o minimálnych štandardoch na poskytovanie dočasnej ochrany v prípade hromadného prílevu vysídlených osôb a o opatreniach na podporu rovnováhy úsilia medzi členskými štátmi pri prijímaní takých osôb o a znášaní z toho vyplývajúcich dôsledkov (celý názov)
[12] Čl. 2 predmetnej smernice
[13] Základné fakty o prerozdelení 120 000 utečencov v rámci EÚ. In: ec.europa.eu [online], [cit. 2015-01-11]. Dostupné na internete:
[14] Štatistiky (azyl a migrácia). In: minv.sk [online], [cit. 2015-01-11]. Dostupné na internete:
[15] JUST HRNČÁROVÁ, N.: cit.d., s. 1496
[16] DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky; (3. vydanie), Heuréka, 2012, s. 883
[17] Stojí za zmienku, že pôvodný návrh Všeobecnej deklarácie ľudských práv z roku 1948 vo svojom čl. 14 ods. 1 obsahoval právo na udelenie azylu
[18] Rozhodnutie Ústavného súdu SR ÚS 12/98 z roku 1998
[20] Zákaz navrátenia (do štátu, z ktorého žiadateľ utiekol)
[21] Pri interpretácii Európsky súd pre ľudské práva vychádzal z prípadu Cruz Varas a ďalší proti Švédsku, rozsudok ESĽP zo dňa 20.03.1991, sťažnosť č. 15576/89
[22] Smernica Rady 2004/83/ES z 29. apríla 2004 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu, a obsah poskytovanej ochrany
[23] JUST HRNČÁROVÁ, N.: Doplnková ochrana – parafráza medzinárodnej ochrany. In. Justičná revue, roč. 65, 2013, č. 6-7, s. 817
[24] Rozhodnutie Ústavného súdu SR IV. ÚS 331/08-86 z roku 2009
[25] Soering c. Spojené kráľovstvo (sťažnosť č. 14038/88, Séria A, č. 161
[26] Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 17. februára 2009 (prejudiciálne konanie Raad van State, Holandko), M. Elgafaji, N. Elgafaji/Staatssecretaris van Justitie (Vec C-465/07)
[27] BALGA, J.: Azylové právo. Plzeň: Aleš Čeněk, 2012, s. 127
[28] ŠTURMA, P.: Medzinárodněprávní úprava postavení uprchlíků. In: Právník, roč. 130, 1991, č. 4, s. 351
[29] Výnimkou je udelenie azylu podľa §10 (udelenie azylu na zlúčenie rodiny). Tento sa udeľuje najprv na 3 roky, po uplynutí ktorých na dobu neurčitú
[31] Otáznym by v takom prípade zostávalo postavenie tzv. bezdomovcov, ergo ľudí bez štátneho občianstva. Na nich by sa uvedená zmena primárne nevzťahovala. K uvedenému pozri tiež: ZACHAROVÁ, E.: Právna úprava azylového práva v Slovenskej republike. In: Justičná revue, 58, 2006, č. 10, s. 1463
[32] FELLER, E.: Opening statement: Second Colloquy on European Convention on Human Rights and the Protection of Refugees, Asylum – Seekers and Displaced Persons (Proceedings); Strasbourg: Council of Europe Publishing, 2000, s. 16
[33] Asylum statistics. In: ec.europa.eu [online], [cit. 2015-01-11]. Dostupné na internete:
[34] V súvislosti s prevádzačskou činnosťou je mediálne najznámejší prípad 71 utečencov, smrť ktorých zapríčinilo udusenie v nákladnom priestore dodávkového vozidla. K uvedenému pozri: V dodávke v Rakúsku zahynulo 71 utečencov, v Maďarsku zatkli aj vodiča. In: dennikn.sk [online], [cit. 2015-01-11]. Dostupné na internete:
[35] POPPER, K.: Otevřená společnost a její nepřátelé. I, Platónovo zaŕíkávání. Praha: OIKOYMENH, 2011, s. 177
