Kritický pohľad na nález Ústavního soudu ČR II. ÚS 3212/18
(Anti) diskriminačný paradox
V tomto príspevku sa budeme takmer výlučne pohybovať v cudzom právnom prostredí. Avšak nie v tak vzdialenom. Pomyselne prekročíme rieku Moravu. Rok 2019 je okrem iného aj rokom, kedy v Českej republike oslavuje zákon č. 198/2009 Sb., o rovném zacházení a o právních prostředcích ochrany před diskriminací a o změně některých zákonů (ďalej len „AdZ“) svoje 10. narodeniny. Senát Parlamentu České republiky a Veřejná ochránkyně práv Anna Šabatová zorganizovali medzinárodnú konferenciu s názvom Antidiskriminační zákon 2009 – 2019, 10 let na cestě k férovosti, ktorá sa konala dňa 3. októbra 2019 práve pri príležitosti 10. výročia účinnosti českého antidiskriminačného zákona. Mimo iného sa na tomto odbornom stretnutí diskutovala a podrobila kritike judikatúra českých súdov v oblasti rovného zaobchádzania a diskriminácie.
Paradox. Česká republika oslavuje 10 rokov účinnosti zákona, ktorý má chrániť pred nerovným zaobchádzaním v spoločnosti, ale zároveň v tom istom roku ochranca ústavnosti, Ústavní soud České republiky (ďalej len „ÚS“), vydá nález, ktorým, podľa nášho názoru, v podstate aprobuje diskrimináciu. Toto rozhodnutie o ústavnej sťažnosti podanej ostravským hotelierom nenechalo na seba dlho čakať a vyvolalo nejednotné reakcie. Na tomto mieste môžeme o spomínanom náleze zatiaľ vyrieknuť, že je pri najmenšom pozoruhodný. Určité definitívne závery vyslovíme až v epilógu tohto článku.
Samotný nález vyšiel spod sudcovského kladivka II. senátu, ktorý sa v čase rozhodovania skladal zo sudcu spravodajcu Vojtěcha Šimíčka a sudcov Kateřiny Šimáčkové a Ludvika Davida. Nejde však o rozhodnutie, ktoré bolo prijaté jednohlasne. Ludvik David voči nemu uplatnil votum separatum, a to ako disentujúce, tak aj konkurujúce. Čo sa týka samotného zloženia senátu, z nášho pohľadu ústavní sudcovia Šimáčková a Šimíček v minulosti vydali viacero rozhodnutí, ktoré rozprúdili právne debaty a boli opatrené určitým liberálnym nádychom. Sme toho názoru, že tento ideový podtón sa podpísal aj pod text predmetného nálezu. Ale k jeho jadru trochu neskôr. Poďme si teraz priblížiť pojmy ako rovnosť a diskriminácia a ako súvisia so základnými právami dotknutých osôb v predmetnej kauze. Zaoberať sa však nebudeme len právom ústavným, ale aj bežnými zákonmi.
Od Aristotela až po moderné argumenty v prospech rovnosti
Pojem rovnosť je možné charakterizovať z rôznych uhlov pohľadu. Či už to bude v práve, politike, filozofii alebo etike. Zastávame názor, že sa nejedná výlučne o právny pojem.
Skôr ide o hodnotovú kategóriu. Rovnosť je v podstate základným právom a tak ako aj iné práva tohto druhu je imanentné prirodzenému právu a samotnej existencii a prirodzenosti človeka. Keby niet ľudí, nemusíme hovoriť ani o rovnosti.
Knapp hovoril, že ľudia sú si už od prírody nerovní.[1] Je pravdou, že každý sme iný a rozdiely v spoločnosti medzi ľuďmi majú svoje miesto. No len tie dôvodné. Veď ideál rovnosti všetkých ľudí je jedným zo základných kameňov ľudských práv (typicky stojí popri slobode a dôstojnosti). Ide o základnú požiadavku, ktorá bola formulovaná v dobe vzniku moderných štátov, ktoré sa vyznačovali (a stále vyznačujú) konštitucionalizmom (typicky sú to Spojené štáty americké v dobe Deklarácie nezávislosti z roku 1776 či Francúzsko po dobytí Bastily). Idea prirodzených ľudských práv (a tým aj práva na rovné zaobchádzanie) vychádza z toho, že každá ľudská bytosť má rovnakú morálnu hodnotu a požíva rovnakej úcty bez rozdielu. [2]
V právnej teórii sa môžeme stretnúť s rôznymi druhmi rovnosti. Typicky to je rovnosť formálna, teda de iure, ktorá hovorí, že pred zákonom sme si všetci rovní. Ide o zákaz rozdielneho, avšak nedôvodného zaobchádzania, ktorý je základom dnešných ústav. Na tomto miesta treba spomenúť nasledovný slovný obrat – s rovnakými rovnako, s odlišnými odlišne [3] , ktorý sa spája s antickým filozofom Aristotelom, ktorý sa považuje za prvého priekopníka v oblasti úvah o rovnosti. [4] Na druhú stranu je to rovnosť materiálna, resp. faktická, ktorá odzrkadľuje reálne dopady objektívne rovného práva na prax, sociálny život. Ak by sme mali hovoriť o rovnosti v príležitostiach a výsledkoch ako kategóriách rovnosti materiálnej [5], potrebovali by sme na to omnoho väčší priestor, a téma by sa mohla vymedziť k samostatnému článku, pretože je veľmi obšírna a podľa nášho názoru súvisí s viac politikou a filozofiou než s právom. Pre praktický život a najmä pre právo ako také je však veľmi dôležitá ďalšia párová kategória. A to rovnosť akcesorická a neakcesorická. K tomu však pár slov o chvíľu.
Ruka v ruke s termínom rovnosť kráča našou spoločnosťou a právnym poriadkom aj pojem diskriminácia. Ide o antonymá. Princíp rovnosti, teda zákaz diskriminácie sú upravené na viacerých miestach objektívneho práva. Na úvod je treba spomenúť záväzky, ktoré pre Českú republiku vyplývajú z medzinárodného a európskeho práva. Česká republika (podobne ako aj Slovensko) pristúpila k viacerým medzinárodným viacstranným ľudskoprávnym zmluvám.
Zásada rovnosti a zásada zákazu diskriminácie sa v prvom rade nachádzajú v článku 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach. Čo sa týka európskeho práva v užšom zmysle, Charta základných práv Európskej únie upravuje túto problematiku komplexne vo svojej hlave III. s názvom „Rovnosť. V čl. 20 normuje rovnosť de iure, a v čl. 21 nájdeme zákaz diskriminácie. V ďalších ustanoveniach spomínanej hlavy sa nachádzajú rôzne skutkové podstaty, ktoré sa týkajú rovnosti a diskriminácie. Problematika je však riešená aj v zriaďovacích zmluvách Európskej únie a to v čl. 2 Zmluvy o EÚ či v čl. 18 Zmluvy o fungovaní EÚ. Za nemenej dôležité považujeme sekundárne právne akty, záväzné nariadenia a smernice. Podobné záväzky vyplývajú aj z iných medzinárodných a európskych dokumentov, my sme sa snažili spomenúť tie najdôležitejšie.
Nemôžeme však medzi nimi zabudnúť na, z praktického hľadiska pre nás, ten najvýznamnejší, a to Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Európsky dohovor“). Jeho čl. 14 uvádza: „užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok rod alebo iné postavenie.“ V citovanom ustanovení nachádzame zákaz diskriminácie formulovaný akcesoricky s demonštratívnym výpočtom zakázaných dôvodov. Postupne však v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva dochádza k pomerne extenzívnemu výkladu tohto článku a tým aj k znateľnej relativizácii jeho neautonómneho ponímania. [6] Na pôde Rady Európy dochádza v tomto segmente k jasnému posunu a to prijatím Dodatkového protokolu č. 12, ktorý zakotvuje neakcesorický zákaz diskriminácie. Ten sa vzťahuje na akékoľvek právo, nie len to, ktoré garantuje Európsky dohovor. [7] Toto smerovanie vnímame pozitívne. Problémom však je, že nie všetky členské krajiny k tomuto protokolu pristúpili a preto je jeho územná pôsobnosť sčasti obmedzená. Je však nepochybné, že keď bude záväzný pre všetky členské štáty, stratí prakticky význam čl. 14 Dohovoru, nakoľko všetky budúce prípady pokryje zákaz diskriminácie upravený v tomto protokole, ktorý hovorí: „užívanie všetkých práv ustanovených zákonom sa zabezpečuje bez diskriminácie z akéhokoľvek dôvodu, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické a iné presvedčenie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rodové alebo iné postavenie (…).“
Zákaz diskriminácie je regulovaný aj vo vnútroštátnom práve Českej republiky. Čo sa týka ústavného práva, určite je potrebné nahliadnuť do Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „Listina“). Čl. 1 stanoví rovnosť v dôstojnosti a právach. V kontexte onoho článku môžeme hovoriť o zákaze svojvôle, respektíve ľubovôle a rovnosť je tu vnímaná neakcesoricky. [8] Rovnako dôležitý je aj čl. 3, kde nachádzame, rozdielne od predošlého článku, zakotvenú rovnosť akcesorickú, teda viazaná ku konkrétnemu základnému právu. Tvrdené základné právo však nemusí byť porušené. Postačí, že došlo k nerovnému zaobchádzaniu vo vzťahu k danému právu, ktoré bolo nedôvodné, resp. zakázané. [9] Nutné podotknúť, že zakázané dôvody diskriminácie sú v článku uvedené len demonštratívne, teda je možné, že dôjde k diskriminácii aj z iného dôvodu ako je rasa, farba pleti, jazyk atď. [10] Táto konštrukcia otvára priestor pre sudcovské dotváranie práva pomocou rôznych metód. [11] Súhlasíme s názorom Michala Bobka, keď hovorí, že oba články zakotvujú rovnaký zákaz diskriminácie, resp. že čl. 1 zastrešuje aj čl. 3 Listiny, keďže ide o všeobecnejšiu kategóriu, ktorá môže viesť nezávislý vývoj mimo čl. 3. [12] Na iných miestach sa rovnosť v Listine spomína napr. v čl. 4 o obmedzovaní základných práv, v čl. 11 o rovnosti foriem vlastníctva a i.
V rámci podústavného práva je zákaz diskriminácie upravený predovšetkým v predpisoch, ktoré upravujú zamestnanecké a služobné vzťahy, teda v zákonníku práce, v zákone o štátnej službe a pod. Avšak najdôležitejším predpisom v tejto oblasti je zákon č. 198/2009 Sb. – antidiskriminačný zákon. Celý tento zákon je v podstate transpozícia európskeho práva a na konkrétne smernice odkazuje § 1. Ustanovenie § 2 konkrétne určuje, čo sa myslí právom na rovné zaobchádzanie a rozlišuje diskrimináciu priamu a nepriamu, ale reflektuje aj ďalšie jednania, ktoré sa považujú za diskrimináciu. V prípade priamej diskriminácie uvádza zakázané diskriminačné dôvody, ktoré sú stanovené taxatívne a teda AdZ nie je možné nad rámec týchto dôvodov aplikovať. Diskriminačné jednanie je možné odhaliť pomocou tzv. testu priamej diskriminácie, ktorý vytvorila jednak právna teória, ale aj činnosť ÚS pri rozhodovaní konkrétnych káuz. Podľa neho je potrebné skúmať, či sa jedná o porovnateľného jednotlivca alebo skupinu. V prípade kladnej odpovedi, či bolo s nimi nakladané odlišne na základe niektorého zo zakázaných dôvodov. V ďalšom kroku je potrebné posúdiť, či odlišné zaobchádzanie konkrétny subjekt, teda sťažovateľa, určitým spôsobom znevýhodnilo, resp. bolo mu k tiaži. V poslednom kroku skúmame, či takéto zaobchádzanie je ospravedlniteľné, teda či sleduje legitímny cieľ a ak áno, či mu je primerané. [13]
Zákaz diskriminácie nedopadá len na vrchnostenské, ale aj na horizontálne vzťahy. Do oblasti súkromného práva preniká zákaz diskriminácie predovšetkým prostredníctvom AdZ. V českej terminológii sa zvykne užívať spojenie „prozařování celým právním řádem.“ A práve toto je oblasť, kde sa vyskytujú početné problémy. V horizontálnych vzťahoch sú pre štát implikované pozitívne záväzky, aby zamedzil diskriminácii v súkromnoprávnych vzťahoch. Rovnosť ako ústavne zaručený princíp tak bude častokrát narážať na iné základné práva. Teda neplatí absolútne. Túto kolíziu je potrebné riešiť pomocou testu proporcionality pochádzajúcim z nemeckého právneho prostredia [14] , a rozhodnúť, ktorej ústavnej garancii sa dá v tom-ktorom prípade prednosť.
Stručný náhľad do pozadia prípadu…
Vráťme sa však ku komentovanému prípadu. Aby sa čitateľ jednoduchšie a prehľadnejšie orientoval v danej problematike, považujeme za nevyhnutné mu priblížiť samotný nález. Minimálne aspoň jeho skutkový základ a to, čo rozhodnutiu II. senátu predchádzalo. Za jadrom problému sa musíme presunúť 5 rokov do minulosti, na jar roku 2014, keď vrcholila „ukrajinsko-ruská kríza“ a došlo k zásahu do zvrchovanosti a územnej celistvosti štátu iným subjektom. Jednoducho povedané, keď došlo k anexii Krymského polostrovu. Tento mocenský zásah jedným štátom do suverenity iného štátu vyvolal reakcie rôzne, prevažne však odsudzujúce vo vzťahu k samotnému chovaniu Ruskej federácie. A to naprieč verejnosťou laickou i odbornou. Vlna odporu sa zdvihla na poli politickom, ale aj právnom – hlavne čo sa týka medzinárodného práva verejného, ktoré vzťahy medzi jednotlivými štátnymi útvarmi reguluje. A práve v tomto období na protest voči agresívnej politike Ruskej federácie uverejnil pri vstupe do hotela, ale aj na internetových stránkach, hotelier nasledovný text: „S platností od 24.3.2014 neubytováváme občany Ruské federace. Důvodem je anexe Krymu. Služby našeho hotelu mohou využít pouze ti občané RF, kteří se podepíší pod prohlášení, ve kterém vyjádří svůj nesouhlas s okupací Krymu, který odporuje všem normám, které by měly platit v 21. století. Váš hotel Brioni Boutique.“
Uvedený text si všimla inšpektorka Českej obchodnej inšpekcie,ktorá začala komunikovať s hotelom a fiktívne tam chcela ubytovať svojho priateľa pochádzajúceho z Ruskej federácie. Recepčná hotela jej oznámila, že ho ubytujú, len ak splní podmienku uvedenú vo zverejnenom texte. Vzápätí inšpektorka kvalifikovala jednanie hotela ako porušenie zákazu diskriminácie spotrebiteľov upravenom v § 6 zákona č. 634/1992 Sb., o ochraně spotřebitele, čo predstavuje správny delikt, za ktorý bola spoločnosti uložená pokuta vo výške 50 000 Kč. Rozhodnutie bolo napadnuté neúspešným odvolaním a nasledovne žalobou v správnom súdnictve. Spor sa po súdnom ping-pongu dostal nie len pred Nejvyšší správní soud (ďalej len „NSS“), ktorý v právnom názore podporil Českú obchodnú inšpekciu, ale dokonca pred Ústavní soud.
Ústavní soud versus Nejvyšší správní soud – kto z koho
Zastávame názor, že tento nález nie je tým najšťastnejším, a to hneď z niekoľkých dôvodov.
Súhlasíme s tým, že „(…) celý lidský život je založen na rozdílných preferencích, vkusu a na vzájemném odlišování. (…) Odlišování a názorová pluralita se samozřejmě netýká pouze osobního života, nýbrž také života veřejného, a to zejména života politického.“ Vyššie vtextesme uviedli, že je normálne, ak existuje medzi ľuďmi nerovnosť prirodzeného charakteru, ktorá nebola umelo a bezdôvodne založená. Avšak nie je vhodné, či v niektorých prípadoch je pre spoločnosť a jednotlivcov ba až škodlivé, keď nastane určité nerovné postavenie a to na základe už spomínaných zakázaných diskriminačných dôvodov.
ÚS argumentuje, že sťažovateľ (hotelier) je podnikateľským subjektom a realizuje tak svoje právo slobodne podnikať podľa čl. 26 ods. 1 Listiny, s ktorým spája tiež slobodu prejavu podľa čl. 17 ods. 1 Listiny. A to tým spôsobom, že samotné podnikanie sa neorientuje len na získavanie obživy, ale podnikateľ chce týmto spôsobom vyjadriť aj svoj určitý názor a pozitívne ovplyvniť chovanie iných. Nemožno paušalizovať, že by to tak nemohlo byť, určite existujú podnikatelia, ktorí svoju činnosť smerujú predovšetkým k určitej zmene v spoločnosti alebo vyjadreniu istého názoru. ÚS by sa však mal predovšetkým držať zákonnej definície podnikateľa v § 420 zákona č. 89/2012 Sb., Občanský zákoník, ktorá hovorí: „kdo samostatně vykonává na vlastní účet a odpovědnost výdělečnou činnost živnostenským nebo obdobným způsobem se záměrem činit tak soustavně za účelem dosažení zisku, je považován se zřetelem k této činnosti za podnikatele.“Zuvedenej definície vyplýva niekoľko podmienok, ktoré musiabyť splnené kumulatívne, aby určitú osobu bolo možné považovať za podnikateľa. Veľmi dôležitým znakom je zodpovednosť a dosiahnutie zisku, čiže určitého ekonomického úžitku, ktorý z takejto činnosti vzniká. [15] Na základe týchto skutočností nepovažujeme za vhodné, keď ÚS spája slobodu prejavu so statusom podnikateľa, pretože primárnym účelom podnikania nie je vyjadrovať svoje názory, ale dosiahnutie zisku. Vyjadrovanie názorov je primárnym účelom, resp. náplňou činnosti iných entít (typicky právnické osoby, ktoré svojou činnosťou vypĺňajú mediálny priestor). Preto nemôžeme súhlasiť so záverom, keď ÚS konštatuje, že došlo k porušeniu práva slobodne podnikať. Hotelier sa mohol sám svojím jednaním obmedziť v dosahovaní zisku, nakoľko jeho jednanie mohlo mať odradzujúci účinok na potenciálnu klientelu. Sme toho názoru, že v tomto prípade nemohlo dôjsť k porušeniu práva slobodne podnikať tým, že Česká obchodná inšpekcia a NSS zasiahli do slobody prejavu. Domnievame sa, že právo podnikať, ako aj sloboda prejavu sú redukovateľné inými základnými právami. Keď sa niekto rozhodne predávať tovar alebo poskytovať určité služby, mal by to robiť bez rozdielu a v prípade že tak nečiní, niesť za to zodpovednosť.
Nestotožňujeme sa ani s rôznymi „návodmi“, ktoré ÚS vyslovil ohľadne toho, ako podnikať (napr. bod 21). Základom úspešného podnikania môže byť aj odlíšenie sa od konkurentov a nachádzať medzery na trhu, avšak nesúhlasíme s názorom, že „nedává totiž velký smysl hned vedle prosperující samoobsluhy otevřít samoobsluhu jinou a nabízející zcela stejný sortiment.“ Myslíme si, že takéto prípady sú len prospešné pre spoločnosť, pretože dvajarovnakí podnikatelia v bezprostrednej blízkosti si môžu zdravo konkurovať, čo môže v konečnom dôsledku viesť k zvyšovaniu kvality ponúkaného tovaru a služieb. Koniec-koncov uvedená argumentácia nijak nesúvisí so samotným sporom. Jedine ak by ÚS nabádal podnikateľov, aby sa odlišovali tým spôsobom, že si budú každý vyberať inú klientelu na základe predom daných kritérií (napr. podľa štátneho občianstva, teda hotely len pre Rusov, Francúzov či Nemcov, resp. na základe iného rozlišovacieho dôvodu), čo by mohlo opäť viesť k diskriminačnému jednaniu.
Stotožňujeme sa s vyjadreným názorom, že právo podnikať je derivátom vlastníckeho práva zakotveného v čl. 11 ods. 1 Listiny, ktoré je často v medzinárodných dokumentoch a ústavách iných štátoch od vlastníckeho práva, resp. princípu slobody odvodzované a nie je vyjadrené v týchto dokumentoch expressis verbis. [16] Nález uvádza, že „stát by měl zasahovat pouze tedy, dochází-li jejím výkonem (vlastníckeho práva – poznm. autora) k porušování práv druhých anebo důležitého veřejného zájmu, a to na základě principu subsidiarity, tedy nelze-li této ochrany dosáhnout jinak.“ Stým v zásade súhlasíme, avšak domnievame sa, žev uvedenom prípade práve o také obmedzenie vlastníckeho, resp. práva podnikať sa jedná, pretože je oklieštené za účelom ochrany pred nedôvodnou a neoprávnenou diskrimináciou. V zásade rovnakú myšlienku zastáva aj ÚS, ale zákaz diskriminácie vzťahuje len na tzv. podozrivé dôvody, ktorými sú rasa, pohlavie či národnosť. Výslovne však uvádza, že Listina, AdZ a ani európska antidiskriminačná smernica nezaraďujú ako zakázaný diskriminačný dôvod štátnu príslušnosť, preto sa hotelier nedopustil rozlišovania, ktoré by malo charakter zakázanej diskriminácie (bod 25). Na tomto mieste opäť zdôrazňujeme, že napriek tomu, že AdZ neuvádzal štátnu príslušnosť, resp. štátne občianstvo ako zakázaný dôvod diskriminácie, stále je možné sa priamo dovolávať antidiskriminačných ustanovení Listiny, teda čl. 1 a čl. 3, ktorý daný dôvod tiež neobsahuje, ale v uvedenom ustanovení nachádzame len demonštratívne uvedené zakázané dôvody. Z judikatúry českých súdov vyplýva, že najväčšia pozornosť je venovaná dôvodom vyčleňovania, ktoré nie sú morálne pochybné, respektíve nie je jasné, ako a prečo by mali narušovať dôstojnosť kohokoľvek. Skutočne problematické dôvody ako rasa či pohlavie sa v judikatúre vyskytujú len sporadicky. Naproti tomu dôvody iné (napr. ekonomické), ktoré by v niektorých úpravách pod diskrimináciu vôbec nespadali, sú dnes centrálnou témou. [17]
Do vzájomnej kolízie sa dostali dve ústavne chránené hodnoty. Tým je princíp rovnosti a zásada autonómie vôle. [18] Tak ako spotrebiteľ, tak aj podnikateľ má právo na výber svojho zmluvného partnera. Avšak na podnikajúcu osobu sú kladené vyššie nároky. Keď sa raz rozhodne poskytovať verejnosti svoje služby podnikateľským spôsobom, mal by tak činiť v súlade so zákonom a s rešpektom k ústavne garantovaným hodnotám. Podnikateľ si môže svojho zmluvného partnera vybrať na základe rôznych subjektívnych dôvodov, avšak je nutné vždy skúmať, či sú také dôvody pre rozdielne zaobchádzanie objektívne odôvodnené oným legitímnym cieľom a či existuje medzi prostriedkami, ktoré zvolil k dosiahnutiu tohto cieľu vzťah proporcionality. [19] Diskrimináciou spotrebiteľa v zásade môžeme chápať ako také obchodné praktiky, ktoré pri porovnateľných transakciách nedôvodne zvýhodňujú niektorých spotrebiteľov pred inými. [20] Cieľom zákazu diskriminácie je teda uzatváranie zhodných zmlúv za rovnakých podmienok.
Stojí za zmienku spomenúť, že v danom prípade nemuselo dôjsť len k diskriminácii na základe štátneho občianstva, ale aj svetonázoru, čo jasne predstavuje zakázané kritérium nachádzajúce sa v AdZ. V prípade, že by sa spotrebiteľ chcel ubytovať v danom zariadení, musel by nútene vyjadriť svoj politický názor na určité medzinárodno-právne a politické dianie. V prípade, že by vyjadril opačný názor, než zastáva hotelier, je možné sa domnievať, že by mu prístup k ubytovacej službe bol samotným hotelierom odopretý. Takéto násilné vyjadrenie svojho politického presvedčenia by podľa nášho názoru zasahovalo do v európskom právnom prostredí preferovaného princípu ľudskej dôstojnosti, ktorej by mala dať sloboda prejavu prednosť na úkor svojho seba obmedzenia. [21] Ostatne hodnota ľudskej dôstojnosti je úzko previazaná s normami antidiskriminačného práva. [22] V tejto súvislosti môžeme otvoriť aj polemiku o tom, ako by sa dej vyvíjal, keby sa v danom hoteli chcel ubytovať český občan. ktorý by schvaľoval anexiu Krymu.
Nemožno si nepovšimnúť, že ÚS argumentuje predvídateľnosťou jednania hoteliera. Akoby vopred uverejnený text mal ospravedlniť jeho počin, ktorý možno skutočne kvalifikovať ako diskrimináciu z dôvodov, ktoré tú už boli načrtnuté. Je neúnosné rozlišovať diskrimináciu na tú správnu, ktorá bola vopred avizovaná a na tú, ktorá je neprípustná, pretože diskriminovaná osoba nemohla tušiť, že sa ocitne v tomto postavení. Odmietnuť je potrebné akúkoľvek formu diskriminácie, či už je vopred známa alebo nie.
Snáď ostáva vyjadriť sa už len k jednej dôležitej skutočnosti. K samotnej slobode prejavu. V teórii hovoríme o tzv. forum externum, ktoré je v rámci povahy veci možné priznať aj osobe právnickej. Ide o subjektívne politické právo, bez ktorého by sa subjekt tohto práva nemohol nijakým spôsobom angažovať. Sloboda prejavu vyjadruje sebarealizáciu jednotlivca, teda potvrdzuje garanciu autonómie vôle, ale zároveň z nej i vychádza. [23] Ako uviedol ESĽP v jednom svojom rozhodnutí: „sloboda prejavu je jedným zo základov demokratickej spoločnosti, jedna zo základných podmienok pokroku spoločnosti i rozvoja každého človeka.“ [24] Napriek tomu že ide o politické právo, nevzťahuje sa len na prejavy politickej povahy. No v tomto prípade tomu tak bolo. Hotelier vyjadril svoj protest voči chovaniu Ruskej federácie vo vzťahu k anexii Krymu. Na tom by nebolo nič zlé. Je žiadúce, aby bola podporovaná sloboda prejavu, verejná diskusia nad spoločensky citlivými témami za účelom hľadania pravdy. O to viac, ak výkonom tohto práva dochádza k pomyselnému odsúdeniu akéhokoľvek protiprávneho jednania. ÚS sa zameral najmä na obsah prejavu, avšak opomenul jeho formu. NSS správne uviedol, že nespochybňuje slobodu prejavu, ani obsah konkrétneho prejavu, ale spôsob jeho vyjadrenia, teda neprimerane použité prostriedky. Ludvik David konštatuje, že v „sázce je zásah do lidské důstojnosti.“ Hotelier teda mohol (resp. mal) použiť také prostriedky, ktoré byboli vzhľadom k legitímnemu cieľu (protest voči anexii Krymu) primerané. V tomto prípade tomu tak nebolo a užil takých prostriedkov, ktoré podľa nášho názoru porušili zákaz rovnosti a taktiež princíp ľudskej dôstojnosti. Princíp rovnosti v kontinentálnej Európe môže odôvodňovať obmedzenie slobody prejavu, ak sa konkrétny prejav má negatívne dotknúť rovnosti. [25]
Pár slov na záver
V neposlednom rade môžeme už len vyjadriť presvedčenie, že ústavná sťažnosť ostravského hoteliera mala byť zamietnutá. Jeho chovanie bolo podľa nášho názoru, tak ako sme to predostreli, skutočne diskriminačné voči potenciálnym klientom jeho hotela. Senát mal neľahkú úlohu pri vyvažovaní jednotlivých princípov ako je rovnosť, sloboda prejavu, sloboda podnikania a dôstojnosť. Nemyslíme si však, že postupoval tým správnym smerom. Pri najmenšom sa vo svojom rozhodnutí, tak ako to uviedol aj disentujúci sudca David, dostatočne nezaoberal niektorými skutočnosťami, napr. podústavnou úpravou ochrany spotrebiteľa. Nemôžeme prijať záver ÚS, že vopred oznámená diskriminácia je vlastne v poriadku.
A ako ďalej? Môžeme čakať, kedy sa pred ÚS dostane podobná kauza. V tom prípade by senát, ktorý by ju posudzoval a dospel k inému právnemu názoru než obsiahnutom v komentovanom náleze, musel vec predložiť na rozhodnutie plénu. Avšak to by bola veľmi dlhá, ale hlavne neistá cesta. Jurisdikčná činnosť ÚS je založená na kasačnom princípe, to znamená, že celá vec sa teraz vráti pred NSS. Ten by mohol (resp. mal) celú vec predložiť Súdnemu dvoru EÚ a položiť mu predbežné otázky podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ ohľadom výkladu dotknutých ustanovení. To z toho dôvodu, že, v zákone č. 634/1992 Sb., o ochraně spotřebitele a AdZ sa nachádza implementované európske právo. S ľútosťou vyjadrujeme, že takouto cestou sa mohol uberať aj sám Ústavní soud.
Marek Masarik
Právnická fakulta Univerzity Palackého v Olomouci
Zdroje
Monografie
ARISTOTELES. Etika Nikomachova. Bratislava: Kalligram, 2011. 296 s.
BARTOŇ, Michal a kol. Základní práva. Praha: Leges, 2016. 608 s.
BARTOŇ, Michal. Svoboda projevu: principy, garance, meze. Praha: Leges, 2010. 384 s.
BOBEK, Michal, BOUČKOVÁ, Pavla, KÜHN, Zdeněk (eds.) Rovnost a diskriminace. 1. vydání. Praha: C. H. Beck, 2007. 471 s.
HOLLÄNDER, Pavel. Příběhy právních pojmů. Plzeň: Aleš Čeněk, 2017. 285 s.
KNAPP, Viktor. Teorie práva. Praha: C. H. Beck, 1995. 247 s.
MELZER, Filip. Metodologie nalézání práva. Úvod do právní argumentace. 2. vydání. Praha: C. H. Beck, 2011. 296 s.
VÍTOVÁ, Blanka. Zákon o ochraně spotřebitele. Komentář. Praha: Wolters Kluwer a. s., 2016. 364 s.
Komentáre
KMEC, Jiří, KOSAŘ, David, KRATOCHVÍL, Jan, BOBEK, Michal. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydání. Praha: C. H. Beck, 2012. 1687 s.
MELZER, Filip, TÉGL, Petr a kol. Občanský zákoník – velký komentář. Svazek III. § 419-654. Praha: Leges, 2014. 1264 s.
WAGNEROVÁ, Eliška, ŠIMÍČEK, Vojtěch, LANGÁŠEK, Tomáš, POSPÍŠIL, Ivo a kol. Listina základních práv a svobod. Komentář. Praha: Wolters Kluwer a. s., 2012. 931 s.
Judikatúra
Rozhodnutie ESĽP zo dňa 7.12.1976 vo veci Handyside proti Spojenému kráľovstvu
Rozhodnutie NSS zo dňa 11.04.2016, sp. zn. 8 As 35/2005-51.
Rozhodnutie NSS zo dňa 28.6.2018 sp. zn. 2 As 43/2018-27.
Nález ÚS ČR zo dňa 17.4.2019, sp. zn. II. ÚS 3212/18.
Nález ÚS ČR zo dňa 28.1.2014, sp. zn. Pl. ÚS 49/10.
Nález ÚS ČR zo dňa 26.5.2014, sp. zn. I. ÚS 2482/13.
Nález ÚS ČR zo dňa 10.7.2014, sp. zn. Pl. ÚS 31/13.
Právna úprava
Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Listina základních práv a svobod.
Listina základných práv EÚ.
Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach.
Zákon č. 198/2009 Sb., o rovném zacházení a o právních prostředcích ochrany před diskriminací a o změně některých zákonů (antidiskriminační zákon).
Zákon č. 634/1992 Sb., o ochraně spotřebitele.
Zákon č. 89/2012 Sb., občanský zákoník.
Zmluva o fungovaní EÚ (v konsolidovanom znení).
Zmluva u EÚ (v konsolidovanom znení).
[1] KNAPP, Viktor. Teorie práva. Praha: C. H. Beck, 2002. s. 21.
[2] BARTOŇ, Michal a kol. Základní práva. Praha: Leges, 2016. s. 171.
[3] ARISTOTELES. Etika Nikomachova. Bratislava: Kalligram, 2011. s. 136 a n.
[4] BAROŠ, Jiří. Čl. 1. Svoboda a rovnost v důstojnosti a v právech. Základní práva a svobody obecně. In. WAGNEROVÁ, Eliška, ŠIMÍČEK, Vojtěch, LANGÁŠEK, Tomáš, POSPÍŠIL, Ivo a kol. Listina základních práv a svobod. Komentář. Praha: Wolters Kluwer a. s., 2012. s. 66.
[5] Tamže, s. 67.
[6] BARTOŇ, Michal a kol. Základní práva. Praha: Leges, 2016. s. 187.
[7] BOBEK, Michal. Zákaz diskriminace (čl. 14 EÚLP a Protokol č. 12). In KMEC, Jiří, KOSAŘ, David, KRATOCHVÍL, Jan, BOBEK, Michal. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydání. Praha: C. H. Beck, 2012. s. 1238.
[8] BOBEK, Michal, BOUČKOVÁ, Pavla, KÜHN, Zdeněk (eds.) Rovnost a diskriminace. 1. vydání. Praha: C. H. Beck, 2007. s. 184.
[9]BARTOŇ, Michal a kol. Základní práva. Praha: Leges, 2016. s. 186.
[10] BOBEK, Michal. Čl. 3. Zákaz diskriminace, svobodná volba národnosti, zákaz postihu pro uplatňování základních práv. In. WAGNEROVÁ, Eliška, ŠIMÍČEK, Vojtěch, LANGÁŠEK, Tomáš, POSPÍŠIL, Ivo a kol. Listina základních práv a svobod. Komentář. Praha: Wolters Kluwer a. s., 2012. s. 104.
[11] MELZER, Filip. Metodologie nalézání práva. Úvod do právní argumentace. 2. vydání. Praha: C. H. Beck, 2011. s. 212 a n.
[12] BOBEK, Michal. Čl. 3. Zákaz diskriminace, svobodná volba národnosti, zákaz postihu pro uplatňování základních práv. In. WAGNEROVÁ, Eliška, ŠIMÍČEK, Vojtěch, LANGÁŠEK, Tomáš, POSPÍŠIL, Ivo a kol. Listina základních práv a svobod. Komentář. Praha: Wolters Kluwer a. s., 2012. s. 100.
[13] Nález ÚS ČR zo dňa 28.1.2014, sp. zn. Pl. ÚS 49/10; Nález ÚS ČR zo dňa 26.5.2014, sp. zn. I. ÚS 2482/13; Nález ÚS ČR zo dňa 10.7.2014, sp. zn. Pl. ÚS 31/13; ostatne tento test použil ÚS ČR aj v komentovanom rozhodnutí.
[14] HOLLÄNDER, Pavel. Příběhy právních pojmů. Plzeň: Aleš Čeněk, 2017. s. 198.
[15] MELZER, Filip, TÉGL, Petr a kol. Občanský zákoník – velký komentář. Svazek III. § 419-654. Praha: Leges, 2014 s. 11.
[16] WINTR, Jan, Čl. 26. Právo na svobodnou volbu povolání, podnikat a získávat prostředky pro své životní potřeby prací. In. WAGNEROVÁ, Eliška, ŠIMÍČEK, Vojtěch, LANGÁŠEK, Tomáš, POSPÍŠIL, Ivo a kol. Listina základních práv a svobod. Komentář. Praha: Wolters Kluwer a. s., 2012. s. 575.
[17] BOBEK, Michal. Čl. 3. Zákaz diskriminace, svobodná volba národnosti, zákaz postihu pro uplatňování základních práv. In. WAGNEROVÁ, Eliška, ŠIMÍČEK, Vojtěch, LANGÁŠEK, Tomáš, POSPÍŠIL, Ivo a kol. Listina základních práv a svobod. Komentář. Praha: Wolters Kluwer a. s., 2012. s. 106.
[18] VÍTOVÁ, Blanka. Zákon o ochraně spotřebitele. Komentář. Praha: Wolters Kluwer a. s., 2016. s. 79.
[19] Tamže, s. 77, 78.
[20] Rozhodnutie NSS zo dňa 11.04.2016, sp. zn. 8 As 35/2005-51.
[21] BARTOŇ, Michal. Svoboda projevu: principy, garance, meze. Praha: Leges, 2010. s. 197.
[22] BAROŠ, Jiří. Čl. 1. Svoboda a rovnost v důstojnosti a v právech. Základní práva a svobody obecně. In. WAGNEROVÁ, Eliška, ŠIMÍČEK, Vojtěch, LANGÁŠEK, Tomáš, POSPÍŠIL, Ivo a kol. Listina základních práv a svobod. Komentář. Praha: Wolters Kluwer a. s., 2012. s. 66.
[23] BARTOŇ, Michal. Svoboda projevu: principy, garance, meze. Praha: Leges, 2010. s. 20.
[24] Rozhodnutie ESĽP zo dňa 7.12.1976 vo veci Handyside proti Spojenému kráľovstvu (§ 49).
[25] BARTOŇ, Michal. Svoboda projevu: principy, garance, meze. Praha: Leges, 2010. s. 197.
