Zásada nemo tenetur se ipsum accusare v kontexte stíhania drogovej trestnej činnosti
Úvod
Problematika drogovej trestnej činnosti je aj v súčasnosti aktuálnou témou, s ktorou sa vynárajú viaceré otázky súvisiace s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi aspektmi v rámci páchania a následného stíhania tohto druhu kriminality.
Cieľom tohto príspevku je znázorniť aj v súčasnosti sa vyskytujúce prípady nevhodného procesného postupu pri trestnom stíhaní trestných činov nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 171 – 172 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon (ďalej len „Trestný zákon“). Uvedené trestné činy sú označované aj ako „drogové trestné činy[1]“ spadajúce v rámci osobitnej časti Trestného zákona pod trestné činy ohrozujúce život a zdravie. Pri týchto trestných činoch orgány činné v trestnom konaní majú posudzovať konkrétne okolnosti prípadu, najmä druh a účinnosť uvedenej látky spolu so skutočnosťou, či zistené množstvo tejto látky je spôsobilé objektívne ovplyvniť psychiku človeka, resp. jeho život a zdravie.[2] Vzhľadom na to, že odpovede na tieto otázky môže dať len znalecký posudok[3]vypracovaný špecializovaným odborným pracoviskom, a to Kriminalistickým a expertíznym ústavom Policajného zboru, je potrebné dané látky na účely trestného konania zaistiť.
Keďže ale znázornené postupy pri stíhaní týchto trestných činov narážajú na princípy demokratického právneho štátu a v konečnom dôsledku porušujú práva jednotlivých páchateľov na spravodlivý súdny proces[4], autor v závere tohto príspevku navrhuje možné východiská načrtnutej problematiky.
- K zaisteniu vecných dôkazov
Problematickými prípadmi, na ktoré poukazuje tento príspevok, sú situácie, kedy je podnetom na začatie trestného stíhania vo veci operatívna činnosť príslušníkov Policajného zboru, pri ktorej dochádza k vykonaniu neodkladného úkonu, a to prostredníctvom aplikácie ustanovenia § 89 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok (ďalej len „Trestný poriadok), teda výzvou na vydanie veci dôležitej pre trestné konanie. Podľa § 89 ods. 1 Trestného poriadku: „Kto má pri sebe vec dôležitú pre trestné konanie, je povinný ju na vyzvanie predložiť policajtovi, prokurátorovi alebo súdu; ak ju treba na účely trestného konania zaistiť, je povinný vec na vyzvanie týmto orgánom vydať. Pri vyzvaní ho treba upozorniť na to, že ak nevyhovie výzve, môže mu byť vec odňatá, ako aj na iné následky nevyhovenia.“ Hovoríme teda o tzv. edičnej povinnosti vzťahujúcej sa na každého bez ohľadu na to, aký je jeho vzťah k danej veci.[5]
Dôležitou skutočnosťou, na ktorú je potrebné poukázať, je spôsob, ktorý policajtov k takémuto procesnému postupu vedie. Častokrát totiž dochádza k tomu, že policajti uskutočňujú procesné úkony na základe vlastných poznatkov o miestach, kde sa zvyčajne schádzajú držitelia, distribútori a konzumenti omamných a psychotropných látok. Opierajúc sa o tieto znalosti následne policajti nesprávnym procesným postupom, teda na základe tipovacích aktivít, či uvedené osoby u seba neprechovávajú omamné a psychotropné látky, získavajú informáciu, že tieto osoby skutočne prechovávajú látky, ktoré by mohli byť predmetom zaistenia. Po tom, čo je toto vytipovanie oslovených osôb úspešné, dochádza k procesnému úkonu podľa § 89 ods. 1 Trestného poriadku, teda k výzve na „dobrovoľné vydanie veci.“ Na základe pozitívneho znaleckého posudku na prítomnosť omamnej a psychotropnej látky následne dochádza k vzneseniu obvinenia. Uvedeným postupom policajtov tak trestné stíhanie nezačína na základe relevantných informácií, ale len na podklade „dohadov a hmlistých podozrení.[6]“ Je pravdou, že činnosť policajtov je súčasťou postupov a metód, ktorými môže štát reagovať na prípadné spáchanie trestného činu vymedzeného trestným právom hmotným.[7]Dôsledkom takéhoto postupu pri zaisťovaní dôkazov je ale porušenie viacerých ustanovení Trestného poriadku vrátane základných zásad trestného konania.
Podľa ustanovenia § 2 ods. 1 Trestného poriadku „nikto nemôže byť stíhaný ako obvinený inak než zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon.“ Toto ustanovenie tak predstavuje najdôležitejšiu zásadu trestného konania vychádzajúcu z čl. 17 Ústavy SR, a v praktickom prevedení znamená, že „dôvodom trestného stíhania môže byť len odôvodnené podozrenie zo spáchania trestného činu, pričom musí byť dodržaný postup ustanovený Trestným poriadkom.[8]“ Je zrejmé, že uvedený postup príslušníkov Policajného zboru je v rozpore s touto zásadou a vykazuje znaky nezákonnosti. Ako vyplýva z § 2 ods. 1 Trestného poriadku, na to, aby zaistenie omamnej a psychotropnej látky mohlo byť považované za procesne spôsobilé, jeho podkladom by mal byť konkrétny poznatok, čiže konkrétne dôvodné podozrenie o páchaní trestného činu konkrétnou osobou, ktoré má byť vymedzené v úradnom zázname ako jednej zo súčastí vyšetrovacieho spisu. Pokiaľ ide o samotné podozrenie z páchania trestného činu, musí sa opierať o objektívne podložené informácie o tom, že daná osoba pácha alebo spáchala trestný čin. Až následne môže dôjsť k vykonaniu služobného zákroku podľa § 89 ods. 1 Trestného poriadku, zahrňujúceho povinnosť policajta osobe oznámiť, že je podozrivá zo spáchania trestného činu, vyzvať ju na vydanie veci a, čo je podstatné, poučiť osobu o práve vec nevydať, a až následne realizovať ďalšie úkony, ak osoba vec vydať odmietne. A keďže v nami naznačených situáciách k postupu súladnému so zákonom nedochádza, malo by ísť o jeden z prípadov, ktoré spadajú pod ustanovenie § 119 ods. 4 Trestného poriadku, a teda takto získané dôkazy by mali byť vyhodnotené ako neprípustné.[9]
- K zásade zákazu sebaobviňovania
Kľúčovou zásadou, ktorá má súvis s predmetom tohto príspevku, je zásada zákazu sebaobviňovania, resp. zákazu donútenia k priznaniu (z lat. „nemo tenetur se ipsum accusare“). Premietnutie tejto zásady do slovenského právneho poriadku je možné nájsť vo viacerých ustanoveniach právnych predpisov v podobe jej implicitného zakotvenia.
V prvom rade je možné poukázať na čl. 47 ods. 1 Ústavy SR, resp. čl. 37 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ktoré zakotvujú právo na odopretie výpovede. V základných predpisoch trestného práva túto zásadu nachádzame vyjadrenú popri § 2 ods. 10 Trestného poriadku (vyhľadávacia zásada), podľa ktorého: „Orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. ….,“ aj v ustanovení § 2 ods. 12 Trestného poriadku, označovanom aj ako zásada zákonnosti dokazovania[10], podľa ktorého „Orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom …“. Uvedené ustanovenia sú vyjadrením toho, že orgány činné v trestnom konaní majú povinnosť sami vyhľadávať skutočnosti potrebné pre trestné konanie. Možno teda uzavrieť, že zásada zákazu sebaobviňovania vyjadruje povinnosť štátu objasňovať trestné činy, zhromažďovať dôkazy a preukázať vinu bez toho, aby nútil podozrivé alebo obvinené osoby k priznaniu či poskytnutiu dôkazov o svojej trestnej činnosti.
Povinnosť rešpektovať túto zásadu pre Slovenskú republiku vyplýva taktiež aj z jej medzinárodných záväzkov, a to predovšetkým z čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv (ďalej len „Dohovor“)[11]. Z hľadiska obsahu tu nachádzame dve oprávnenia korešpondujúce so zásadou zákazu inkriminácie vlastnej osoby, a to právo mlčať a právo nepodieľať sa na vlastnom obvinení.[12] Napriek tomu, že zásada zákazu sebaobviňovania, resp. právo neobviňovať samého seba, v tomto článku Dohovoru nie sú výslovne uvedené, je zrejmé, že ide o všeobecne zaužívané štandardy, „ktoré ležia v srdci pojmu spravodlivého procesu podľa čl. 6.[13]“ Uvedenému dáva za pravdu aj rozhodovacia činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), kde možno poukázať na niektoré významné rozhodnutia. Z hľadiska obsahového výkladu čl. 6 je potrebné zvýrazniť rozhodnutie vo veci Saunders v. Spojené kráľovstvo[14], kde ESĽP uviedol, že „právo neprispievať k vlastnému obvineniu predpokladá, že obžaloba v trestnej veci musí preukázať vinu bez toho, aby sa uchyľovala k dôkazom získaným prostredníctvom donútenia alebo nátlaku bez ohľadu na vôľu obvineného.“ Dôležitým znakom v jednotlivých trestných veciach je aj to, že „medzi konaním, ktoré by mohlo mať znaky porušenia zásady zákazu inkriminácie vlastnej osoby a konkrétnym trestným stíhaním musí byť príčinná súvislosť“ (Weh v. Rakúsko, sťažnosť č. 38544/97), čím len poukazujeme na to, že pri uvedenom spôsobe zaisťovania vecných dôkazov k tomu skutočne dochádza.
- K nežiaducim dôsledkom procesných pochybení
Vyššie naznačené postupy príslušníkov Policajného zboru pri zaisťovaní vecných dôkazov súvisiacich s drogovou trestnou činnosťou môžu v konečnom dôsledku viesť k niektorým nežiaducim dôsledkom, ktoré nemajú zákonnú oporu, porušujú práva jednotlivých osôb a celkom iste tak nespĺňajú podmienky demokratického právneho štátu:
- V prvom rade, nevhodný procesný postup za využitia § 89 Trestného poriadku pri tipovacích aktivitách príslušníkov Policajného zboru bez odôvodneného podozrenia vedie ku konštatovaniu rozporu s § 119 ods. 2 Trestného poriadku a následnej nepoužiteľnosti takto získaného dôkazu v trestnom konaní (doktrína „ovocia z otráveného stromu[15]“) Ako príklad možno uviesť napr. uznesenie Okresného súdu Pezinok pod sp. zn. 3T 21/2011, v ktorom súd konštatoval, že „zákaz nútiť osobu, aby prispela k svojmu obvineniu, či usvedčeniu teda znamená nielen zákaz nútiť podozrivú, či obvinenú osobu k výpovedi, ale aj zákaz nútiť takúto osobu k súčinnosti alebo k aktívnemu konaniu, ktoré je potrebné na usvedčenie takejto osoby, teda napríklad ide aj o zákaz nútiť podozrivú osobu, aby vydala, či vyložila veci, a to aj veci, ktoré ju môžu „spojiť“ s trestnou činnosťou.“ U páchateľov týchto trestných činov teda nie je možné ani len posúdiť ich vinu, resp. nevinu a ochrana záujmov uvedených v Trestnom zákone je v dôsledku toho znemožnená.
- Druhý okruh tvoria situácie, keď uvedené postupy sú tolerované jednak prokurátormi a následne aj súdmi. Nepodarilo sa nám dopracovať ku konkrétnym štatistikám, v koľkých prípadoch k uvedenému došlo, je však nepochybné, že sa tak deje.[16]Dôsledkom tak v týchto prípadoch môže byť využívanie mimoriadnych opravných prostriedkov, či domáhanie sa škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím postupom podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.
- Ako tretí okruh uvádzame situácie, kedy dotknuté osoby po neúspešných pokusoch o nápravu pred všeobecnými súdmi využijú prostriedky ochrany pred orgánmi ochrany ústavnosti a základných práv a slobôd. V podmienkach Slovenskej republiky ide samozrejme o ústavnú sťažnosť adresovanú Ústavnému súdu Slovenskej republiky a následne možnosť obrátiť sa na ESĽP, čo v oboch prípadoch môže viesť k ekonomickým dopadom súvisiacich s náhradou spôsobenej ujmy.
Záver
Z uvedeného je zrejmé, že v rámci stíhania drogových trestných činov bude nutné pristúpiť k istým opatreniam za účelom dosiahnutia zákonnej aplikácie jednotlivých ustanovení Trestného poriadku a upustenia od porušovania významných zásad trestného konania a práv dotknutých osôb.
V prvom rade, vzhľadom na to, že naznačené postupy majú základ a k procesným pochybeniam dochádza najmä pri zaisťovaní vecných dôkazov, bolo by vhodné zjednotiť prax policajtov pri realizácii jednotlivých procesných úkonov v súvislosti s drogovou trestnou činnosťou. Príkladom by mohlo byť napr. prijatie interných aktov riadenia v rámci Policajného zboru SR (napr. nariadenie prezidenta Policajného zboru), resp. Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (napr. nariadenie ministra vnútra), ktoré by ustanovovalo výklad realizácie jednotlivých úkonov v súvislosti s Vyhláškou MV SR č. 648/2008 Z. z. o rozsahu vykonávania rozhodnutí, opatrení a úkonov trestného konania vo vyšetrovaní alebo skrátenom vyšetrovaní. Dospelo by sa tým k stanoveniu pravidiel, ako (ne)postupovať pri odhaľovaní v tomto prípade drogových trestných činov a následnom zaisťovaní vecných dôkazov, t. j. potreba poučenia a pod. Do úvahy taktiež prichádzajú rôzne školenia príslušníkov Policajného zboru zamerané na tento druh trestnej činnosti s poukázaním na aplikačné problémy, ku ktorým dochádza a dôrazom na ich elimináciu.
Následne bude tiež nevyhnutné, aby jednotliví prokurátori dozorujúci nad týmito prípadmi dôsledne skúmali postupy aplikované príslušníkmi Policajného zboru a v prípade zistenia nezákonnosti tieto postupy netolerovali, adekvátne na to reagovali (zastavením trestného stíhania) a neumožnili tak ďalšie vybočenie z medzí zákona.
V neposlednom rade je tiež dôležité, aby bola súdna prax v uvedených prípadoch jednotná a hodnotila v rámci § 2 ods. 12 Trestného poriadku okrem dôkazov aj postup, ktorý viedol k ich získaniu a aby tak bolo učinené zadosť princípom spravodlivého súdneho procesu rešpektujúc základné práva a slobody jednotlivých osôb.
Patrik Jokeľ
Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta
Zoznam použitej literatúry
Literatúra:
- ČENTÉŠ, J. a kol.: Trestný poriadok. Veľký komentár. Bratislava: EUROKÓDEX, 2014, 944 s. ISBN 978-80-8155-021-8
- ČENTÉŠ, J. a kol.: Trestné právo procesné. Všeobecná časť. Šamorín: Heuréka, 2016, 438 s. ISBN 978-80-8173-020-7
- ČENTÉŠ, J. a kol.: Trestné právo procesné. Všeobecná a osobitná časť. 2. vydanie. Šamorín: Heuréka, 2012, 864 s. ISBN 978-80-89122-76-9
- ČENTÉŠ, J. a kol.: Trestný zákon. Veľký komentár. Bratislava: EUROKÓDEX, 2013, 880 s. ISBN 978-80-8155-020-1
- KMEC, J; KOSAŘ, D.; KRATOCHVÍL, J.; BOBEK, M.: Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydání. Praha: C. H. Beck, 2012, 1687 s. ISBN 978-80-7400-365-3
- KOLESÁR, J.: Perspektívy dokazovania v trestnom konaní s dôrazom na znalecké dokazovanie. Prievidza: Citicom, 2010, 177 s. ISBN 978-80-89433-00-1
- MENCEROVÁ, I; TOBIÁŠOVÁ, L.; TURAYOVÁ, Y. a kol.: Trestné právo hmotné. Osobitná časť. Šamorín: Heuréka, 2014, 384 s. ISBN 978-80-89122-96-7
- SVÁK, J.: Ochrana ľudských práv v troch zväzkoch. II. zväzok. Žilina: EUROKÓDEX, 2011, 624 s. ISBN 978-80-89447-45-9
- ŠÁMAL, P.: Základní zásady trestního řízení v demokratickém systému. Praha: ASPI Publishing, s. r. o., 1999, 404 s. ISBN 80-85963-89-2
- ZÁHORA, J. a kol.: Dokazovanie v trestnom konaní. 1. vydanie. Praha: Leges, 2013, 320 s. ISBN 978-80-87576-76-2
Periodiká:
- PÚRY, F; SOTOLÁŘ, A.; ŠÁMAL, P.: K problematice trestněprávního postihování přechovávaní drog pro vlastní potřebu. In: Právní rozhledy, roč. 7, č. 10 (1999), s. 509-517
Súdne rozhodnutia:
Rozhodnutie ESĽP vo veci Saunders v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 19187/91
Rozhodnutie ESĽP vo veci Weh v. Rakúsko, sťažnosť č. 38544/97
Rozhodnutie ESĽP vo veci Gäfgen v. Nemecko, sťažnosť č. 22978/05
Uznesenie Okresného súdu Pezinok, sp. zn. 3T 21/2011
Právne predpisy:
Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach
Európsky dohovor o ľudských právach
Listina základných práv a slobôd
Ústavný zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov
Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov
Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov
Zákon č. 514/2003 o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov
Vyhláška Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 648/2008 Z. z. o rozsahu vykonávania rozhodnutí, opatrení a úkonov trestného konania vo vyšetrovaní alebo skrátenom vyšetrovaní
Internetové zdroje
http://domov.sme.sk/c/7169711/policajti-sa-nesmu-pytat-na-drogy-ml…
[1] MENCEROVÁ, I.; TOBIÁŠOVÁ, L.; TURAYOVÁ, Y. a kol.: Trestné právo hmotné. Osobitná časť. Šamorín: Heuréka, 2014, s. 59
[2] ČENTÉŠ, J. a kol.: Trestný zákon. Veľký komentár. Žilina: EUROKÓDEX, 2013, s. 317
[3] Por.: PÚRY, F; SOTOLÁŘ, A.; ŠÁMAL, P.: K problematice trestněprávního postihování přechovávaní drog pro vlastní potřebu. In: Právní rozhledy, roč. 7, č. 10 (1999), s. 512
[4] Ide najmä o práva zakotvené v čl. 46 a nasl. Ústavy SR, resp. v čl. 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach.
[5] ČENTÉŠ, J. a kol.: Trestné právo procesné. Všeobecná časť. Šamorín: Heuréka, 2016, s. 264
[6] ČENTÉŠ, J. a kol.: Trestné právo procesné. Všeobecná a osobitná časť. 2. vydanie. Šamorín: Heuréka, 2012, s. 50
[7] ŠÁMAL, P.: Základní zásady trestního řízení v demokratickém systému. Praha: ASPI Publishing, 1999, s. 33
[8] ČENTÉŠ, J. a kol.: Trestný poriadok. Veľký komentár. Žilina: EUROKÓDEX, 2014, s. 4
[9] ZÁHORA, J. a kol.: Dokazovanie v trestnom konaní. 1. vydanie. Praha: Leges, 2013, s. 120
[10] KOLESÁR, J.: Perspektívy dokazovania v trestnom konaní s dôrazom na znalecké dokazovanie. Prievidza: Citicom, 2010, s. 20
[11] Analogicky čl. 14 ods. 3 písm. g.) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.
[12] SVÁK, J.: Ochrana ľudských práv v troch zväzkoch. II. zväzok. Žilina: EUROKÓDEX, 2011, s. 225
[13] KMEC, J; KOSAŘ, D.; KRATOCHVÍL, J.; BOBEK, M.: Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydání. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 765
[14] Sťažnosť č. 19187/91, dostupné na www.hudoc.echr.coe.int
[15] Pozri napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Gäfgen v. Nemecko, sťažnosť č. 22978/05
[16] Pozri napr.: „Policajti sa nesmú pýtať na drogy, mladíka za marihuanu stíhať nebudú“: SME, 13.4.2014, Dostupné na: http://domov.sme.sk/c/7169711/policajti-sa-nesmu-pytat-na-drogy-ml…
