Kataklizmy vlastníckeho práva v období totality a katarzia do slobodného rána
„Čo nie je v pojmoch, nevidíme…“
Meum esse, dominium, proprietas[1]. Rímskoprávne pojmy, ktoré nahradilo v priebehu tisícročí jedno slovo. Človek – vlastníctvo – zmluva. Piliere, na ktorých je postavené súkromné právo. Pomyselné základné kamene sa vyobrazujú v nemeckej pandektistike či moderných súkromnoprávnych kódexoch. Prečo táto historická vsuvka? Neviem si predstaviť iný začiatok tejto eseje, ako použitím výrazov z obdobia, ktoré je kolískou dnešného práva kontinentálnej európskej kultúry. Práve preto považujem za dôstojné, spomenúť onen fakt aj v tomto príspevku, ktorý pojednáva o vlastníctve v časoch slobodných i neslobodných.
Vlastníctvo a vlastnícke právo. Pojmy, ktoré spolu úzko súvisia a často sú používané promiscue. Nesprávne. Odlíšenie týchto pojmov môžeme nachádzať u nás už v prvých súkromnoprávnych publikáciách. Krčmář uvádza, že „(…) vše, co někomu náleží, všechny jeho hmotné i nehmotné věci, nazývají se jeho vlastnictvím. Pojem vlastnictví ve smyslu subjektivním, (…), jako právo, je vlastnictví oprávněním, nakládati podle libosti podstatou a požitky věci a z toho vyloučiti každého jiného.“[2] Vymedzenie vlastníctva v prvej vete je a contrariok druhej vete v objektívnom zmysle, pričom rovnako uvádza aj ust. § 1011 českého Občianskeho zákonníku, ktorý sa po svojej rekodifikácii s účinnosťou od 1.1.2014 prinavrátil k tradícii súkromného práva česko-rakúskej právnej oblasti.[3]
Ako by sme teda mali definovať vlastnícke právo? Podľa môjho názoru vyjadruje slobodu. Jednotlivec sám rozhoduje, čo chce mať vo svojom vlastníctve, resp. ako nakladať so svojím majetkom. Podobne definuje vlastníctvo aj Šimáčková: „je předpokladem svobody, rozvoje jednotlivce a základem jeho soukromé iniciativy. Vytváří mu tím možnost nést odpovědnost za vlastní rozvoj.“[4]
Vlastnícke právo je najširšie vecné právo. Vymedzenie obsahu vlastníckeho práva v jeho počiatkoch sa v zásade nelíši od vymedzenia v súčasných kodifikáciách. Preto môžeme hovoriť, že človek disponujúci vlastníckym právom k veci, môže vec užívať (ius utendi), brať z nej plody (ius fruendi), držať ju (ius possidendi), nakladať s ňou vlastnou mocou (ius dispodendi) a v krajnom prípade ju aj zničiť (ius abutendi).[5] Okrem iného, vlastnícke právo vyvoláva absolútne účinky, erga omnes. Nikto doň nemôže neoprávnene zasahovať a všetci sú povinní ho rešpektovať.
Táto stručná charakteristika pojmoslovia na úvod, si myslím, postačí. K ďalšiemu textu môže poslúžiť ako výkladová pomôcka. Slovami Kanta: „čo nie je v pojmoch, nevidíme… .“
Konštitutívny charakter v podobe iusnaturalistického vnímania
Dnes nájdeme vlastnícke právo v mnohých medzinárodných dokumentoch, ale aj v ústavnom poriadku Slovenska a Česka. Určite treba spomenúť čl. 1 ods. 2 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a čl. 1 ods. 2 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach. Na európskej úrovni to je potom čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd či čl. 17 Listiny základných práv EÚ. Za notorietu považujeme záväznosť týchto ratifikovaných a vyhlásených medzinárodných zmlúv, ktoré sú súčasťou ústavného poriadku.[6]
Je zjavné, že vlastnícke právo požíva toho času skutočne markantnú ochranu na medzinárodnej úrovni. Na vnútroštátnej úrovni je vlastnícke právo obsiahnuté v čl. 11 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len Listina) a súbežne s ňou je toto právo upravené aj v čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky. Čo sa týka jeho obsahovej klasifikácie medzi jednotlivé druhy ľudských práv, názory sa líšia. Bartoň zasadzuje vlastníctvo medzi osobné práva[7], naopak Holländer ho radí do hospodárskych slobôd.[8]
Samotné používanie pojmov právo a sloboda napovedá, že vlastnícke právo formuluje záväzky voči štátu. Pojem právo evokuje nárok na určité plnenie, teda pozitívny záväzok, predovšetkým procesné záruky pri zásahoch a obmedzovaní vlastníckeho práva. Na druhú stranu sloboda predstavuje istú autonómiu jednotlivca, ktorá má byť chránená, teda právo implikuje negatívne záväzky.[9] Na margo uvedeného je potrebné ešte spomenúť horizontálny účinok tohto práva. Ako uviedol Ústavný súd ČR: „garance vlastnického práva podle čl. 11 Listiny se sice bezprostředně týká toliko vztahu mezi jednotlivcem a státem, avšak kromě toho, že tato ustanovení zajišťují povinnost veřejné moci jednat tak, aby do vlastnického práva jednotlivce sama nezasahovala, zavazují veřejnou moc, aby vlastníkovi poskytla ochranu v případě, kdy by jeho vlastnické právo bylo rušeno či omezováno ze strany třetích subjektů (…).“[10] Z vyššie uvedeného plynie, že toto právo môžeme kľudne zaradiť medzi najvýznamnejšie ľudské práva. Otvorenou otázkou však ostáva, či k ním patrilo vždy.
Odbočka z tradície – počiatok zlého príbehu
Dôraz na ochranu tohto práva začal byť kladený u nás až v 90. rokoch 20. storočia. Turbulentné obdobia v minulom storočí poznamenali toto právo veľmi flagrantne a prešlo si mnohými peripetiami. V priebehu desaťročí sa menilo jeho právne vymedzenie či jeho „vážnosť“. Najväčšími otrasmi prešlo v čase pozemkových reforiem v 1. polovici 20. storočia, arizácie, konfiškácií v rámci „Benešových dekrétov“ a v čase povojnového znárodňovania.
V našom príspevku sa zameriame na obdobie „budovania socializmu“ v Československu, predovšetkým po roku 1950, kedy bol prijatý zákon č. 141/1950 Zb. (ďalej len OZ 1950), tzv. stredný kódex, ako výsledok „právnické dvouletky“.[11] Postavenie vlastníckeho práva v tomto období je treba vykladať v širších súvislostiach, kedy sa právo ako také stalo nástrojom na presadzovanie politických a ekonomických cieľov štátnej moci, ktorú držala v rukách Komunistická strana Československa (ďalej len KSČ). Jedným z týchto zámerov bolo aj odnaučiť ľudí k vlastníckym návykom, čiže zbaviť ich potreby vlastniť majetok.[12] Namiesto vlastníckych, mali ľudia a priori využívať užívacie inštitúty.
Prvé náznaky definovania tohto práva vidíme v Ústave 9. mája (ďalej len Ústava 1948), od ktorej sa stredný kódex napokon aj odvíjal. Tento ústavný dokument je ovplyvnený tzv. Stalinskou ústavou a aj samotnou teóriou marxizmu-leninizmu. Prehlásenie tejto ústavy uvádza, že československý ľud je odhodlaný vybudovať ľudovú demokraciu, ktorá mu zaistí prechod k socializmu a zabráni vykorisťovaniu človeka človekom, čo bolo označenie pre kapitalizmus.[13] Len na okraj, samotný pojem ľudová demokracia je pre nás nepochopiteľný, nakoľko oba pojmy označujú to isté, teda vládu ľudu. Vodiace línie OZ 1950 sa nachádzali v ust. základného článku 12 a § 164 Ústavy 1948, v ust. §§ 9, 149 a 158 bolo vlastníctvo kategoricky typizované. Ust. § 159 obsahovalo reštrikciu rozsahu pôdy, mimo iné v súkromnom vlastníctve, na 50 ha.[14]
Za nesporný prínos tohto kódexu považujeme unifikáciu občianskeho práva na celom území Československa. Ako menej šťastnú vidíme jeho partikularizáciu, kedy sa zväčša obmedzil len na majetkové práva, a tiež „textuálnu skromnosť“.
Čo sa týka vlastníckeho práva, v OZ 1950 dostáva nový, avšak diametrálne odlišný rozmer od predchádzajúcej úpravy. Socialistická právna náuka poprela koncepciu ius civile. Dobovo je toto právo chápané ako vzťah, ktorého obsah vychádza zo stupňa hospodársko-spoločenského vývoja a je podriadený kolektívnemu záujmu.[15]Vlastníctvo je potom definované ako základňa spoločenských vzťahov.[16] Inštitút podľahol silnej vládnucej ideológii. Dochádza k diferenciácii pojmu vlastníctva. Knapp hneď na prvej strane svojho diela uvádza: „výrobní poměry naší společnosti již nespočívají na soukromém vlastnictví výrobních prostředků a výrobků, nýbrž na vlastnictví socialistickém.“[17] K tomu možno dodať text dôvodovej správy k úvodnému ustanoveniu vlastníckeho práva, ktorý citovaný výrok umocňuje: „úvodní paragraf kapitoly o právu vlastnickém zdůrazňuje, že zdrojem bohatství a síly naší lidově demokratické republiky a blahobytu jejího pracujícího lidu je socialistické vlastnictví. Proklamuje jeho nedotknutelnost a dává tím i právně závaznou směrnici pro výklad zákoníka.“[18]
OZ 1950 rozlišuje 3 druhy vlastníctva – socialistické, osobné a súkromné.[19] Socialistické vlastníctvo sa ďalej rozdeľuje na štátne a družstevné. Štátne socialistické vlastníctvo je vo svojej koncepcii založené na znárodnení výrobných prostriedkov. Malo umožniť rozvoj socialistického plánovania a produktivity práce, čo podľa dobovej literatúry za kapitalizmu nebolo možné.[20] Nejasný sa môže zdať subjekt štátneho socialistického vlastníctva. Teória hovorí, že ním je štát, avšak podľa doktríny by ním mal byť pracujúci ľud. Na druhú stranu právo nepriznáva štátu status právnickej osoby. Z toho sa vynára otázka, ako by mohol byť subjektom právneho vzťahu a disponovať s vlastníctvom? Dôvtipne to vyriešil Knapp, ktorý uvádza, že „jediným subjektem státního socialistického vlastnictví u nás tedy jest lidově demokratický stát jako orgán a representant všech pracujících.“[21]
Družstevné vlastníctvo spočívalo vo forme prisvojovania vhodnou pre výrobné prostriedky poľnohospodárskej výroby, pričom subjektom boli družstvá podľa § 147 Ústavy 1948.[22] Pri definícii osobného vlastníctva nie je potrebné sa obzvlášť pristavovať, nakoľko je obsiahnutá v samotnom zákone.[23] Kameňom úrazu by mohol byť zostávajúci typ – súkromné vlastníctvo. Ide v podstate o prežitok buržoázneho kapitalizmu, ktorý mal postupne vymiznúť. Dôvodová správa uvádza nasledovné: „soukromé vlastnictví k výrobním prostředkům je v hospodářské soustavě lidové demokracie slučitelné s vůlí pracujícího lidu jen v drobném podnikání, které je založeno na osobní práci a které není podkladem vykořisťování.“[24] Súkromné vlastníctvo bolo vo výraznej miere obmedzované a jeho objekty sa mali postupne pretransformovať do „vyššieho stupňa“.
Socialistické právo poznalo teda 4 druhy vlastníctva. Prvé 2 boli kolektívneho charakteru, tie ostatné individuálneho. Každému je jasné, ktorý typ vlastníctva bol považovaný za ten najlepší, najvhodnejší, najspravodlivejší a najviac chránený. Intenzita týchto vlastností klesala od štátneho socialistického po súkromné vlastníctvo. Nemožno ešte opomenúť podstatný fakt. V prvej časti tejto eseje sme spomínali absolútne účinky vlastníckeho práva. Aj v tomto ohľade sa socialistické právo nestotožňovalo s pojatím dnešným či tradíciou romanistiky: „(…) představa vlastnictví jako na společnosti nezávislého právního panství člověka nad věcí byla na mnoha místech výslovně odmítnuta a naprosto vyvrácena Marxem.“[25]
Zákon nie sú len paragrafované riadky, zákon je realita
Doposiaľ sme sa pohybovali v normatívnej rovine, t. j. vo svete noriem, vo svete, aký by mal byť (sollen). Poďme sa však pozrieť aj na svet, aký bol (sein, v danom kontexte skôr waren), teda na jeho reálnu podobu.[26] Myslíme si, že ciele KSČ v 50. rokoch minulého storočia siahali ešte ďalej, než právo umožňovalo. Došlo k prekročeniu noriem za účelom čo možno najpresnejšieho naplnenia stanovených mét. Spätne to možno hodnotiť ako machiavelizmus s ústredným princípom „účel svätí prostriedky“.
Postupne dochádzalo stále ku gradujúcim zásahov do vlastníckych vzťahov. To, čo bolo garantované v Ústave 1948, postupne strácalo zmysel. V našej situácii sa to týka predovšetkým majetkovej slobody.[27] Odôvodnenie spočívalo predovšetkým v základnom čl. 12 a §§ 164 a 171 Ústavy 1948. Tento dokument najvyššej právnej sily sa postupne dostával do rozporu juristického a faktického, ustanovenia sa interpretovali contra legem.[28]
K najtvrdším zásahom sa musíme obzrieť do roku 1949, kedy bol prijatý zákon o JRD. Týmto sa na území Československa etablovala paradigma, podľa ktorej nebolo miesto pre súkromné vlastníctvo a poľnohospodársku výrobu.[29] Do JRD bol vstup formálne dobrovoľný, materiálne bol opak pravdou. Ich cieľom nebola podpora individuálnej poľnohospodárskej činnosti, ako by sa mohlo zdať, ale jej odstránenie a uvoľnenie pracovnej sily v prospech vzmáhajúcej sa industrializácie. Postupne sa začala konfiškovať pôda, kedy význam tohto slova môžeme rozumieť aj ako znárodnenie, resp. vyvlastnenie bez adekvátnej náhrady či náhrady neúmernej.[30] Celkovo bol k dispozícii k týmto zásahom rozsiahly štátny aparát. Z nášho pohľadu však išlo skôr o represívne nástroje na podporu kolektivizácie a likvidáciu „kulakov“.[31]
In medias res môžeme spomenúť príbeh, s ktorým sme sa osobne stretli. V roku 1954 na východnom Slovensku, neďaleko Prešova, pripadol pozemok o výmere 11,07 ha vo vlastníctve Félixa M. do družstevného vlastníctva tamojšieho JRD. Okrem toho bola danej osobe uložená dodávková povinnosť, tzv. kontingenty, ktoré však z dôvodu znárodnenia pozemku nemohol splniť, čím sa stal triednym nepriateľom a nakoniec bol odsúdený na trest odňatia slobody. Voči odsudzujúcemu rozsudku sa odvolal, avšak neúspešne. Z rozhodnutia dodávame krátky úryvok, ktorý podčiarkuje politický podtón danej doby a samotného súdnictva. „Odvolací súd, vychádzajúc z línie a sily našej strany a vlády, vysvetľujúc marxisticko–leninskou teóriou správnosť zákonitosti spoločenského vývoja poľnohospodárskej politiky, odzrkadľujúcu sa v prevedenej pozemkovej reforme, likvidovaní agrárnych statkárov, podpore a upevňovaní JRD, malých a stredných roľníkov, utvrdzuje svojím rozhodnutím uskutočnenie tejto správnej politiky… .“
Uvoľnenie pomerov a opakujúca sa história – 2. vlna kodifikácie
Po prvých päťročniciach sa od polovice 50. rokov pomery v spoločnosti uvoľnili. Najväčšie zmeny sa pretavili do prijatia novej, tzv. socialistickej, ústavy (ďalej len Ústava 1960), ktorá odrážala prax 50-tych rokov. Gronský uvádza, že bola juristicky pod úrovňou Ústavy 1948, avšak menej fiktívna.[32] Za to obsahovala mnoho proklamatívnych politických a ideologických floskulí. Problematika vlastníckeho práva riešená už od 8. článku ústavy len deklaruje jeho význam pre štátostranu. Opäť zakotvila socialistické vlastníctvo vo svojich 2 formách a osobné vlastníctvo. Súkromné vlastníctvo expressis verbis neupravuje, bolo totiž stále považované za systémovo cudzí element, nezlučiteľný s hospodárskou sústavou socialistického štátu.[33]
V 60. rokoch došlo k rekodifikácii občianskeho práva prijatím nového občianskeho zákonníka (ďalej len OZ 1964). Dobová právna náuka definovala vlastnícke právo ako „právo jednotlivce nebo kolektivu používat výrobních prostředků a výrobků svou mocí a ve svém zájmu na základě soustavy třídních poměrů, která v dané společnosti existuje, a v souladu s touto soustavou.“[34] Zásadná zmena prebehla v typológii jednotlivých druhov vlastníctva. Zákon začal používať pojem socialistické spoločenské vlastníctvo, ktoré malo ad absurdum nahradiť ostatné formy vlastníctva a nakoniec samo zaniknúť.[35]Osobné vlastníctvo sa nachádza v tesnom závese za úpravou socialistického spoločenského vlastníctva.[36] Na druhú koľaj bolo odstavené súkromné vlastníctvo. V danej dobe už nenáležalo k základným spoločenským vzťahom[37] a mal vymiznúť aj jeho ekonomický význam.[38] Z uvedených dôvodov bolo upravené až v § 489 OZ 1964, čo sa z dnešného pohľadu môže zdať ako nesystematické. Hlavným identifikačným znakom jednotlivých foriem vlastníctva bol ich predmet. Tak napr. v osobnom vlastníctve mohla byť výlučne práca občana v prospech spoločnosti a zároveň musel byť tento predmet spotrebného charakteru.[39]
Súčasné reminiscencie do minulosti
Po nežnej revolúcii nastal ideologický, politický, ekonomický a spoločenský prerod. Stanovil sa nový prúd smerovania Československa. Podstatným znakom ponovembrového obdobia bola tzv. privatizácia, ktorá predstavovala premenu štátneho a družstevného vlastníctva opäť na vlastníctvo súkromné. Jej úlohou bolo aj narovnať deformácie vlastníckeho práva, ktoré pramenili v OZ 1950 a OZ 1964.[40] Náprava pokriveného vnímania vlastníctva bola zavŕšená na ústavnej úrovni prijatím Listiny. Jej čl. 11 je vyústením doby, zakladá sa na skúsenostiach z obdobia neslobody. Funguje ako zrkadlo minulosti a poistka budúcnosti.
Za akési „materiálne jadro“ tohto práva považujeme ods. 1. Nie vždy mohol každý vlastniť majetok. Dnes už môže. V súčasnosti sa obmedzujeme už len na jednu formu vlastníckeho práva, žiadna tripartita tohto pojmu. Vlastnícke právo je pod ochranou súkromnoprávnou, ale nachádzame ju aj v rovine trestnoprávnej. Nahliadnime však do Trestného zákona z obdobia budovania komunizmu. Porovnanie §§ 132 ods. 1 a 247 ods.1.[41] Kvalitatívne horší predmet socialistického vlastníctva požíval väčšiu ochranu v podobe prísnejšieho trestu ako predmet rovnakého druhu, avšak v súkromnom vlastníctve. Ani dedenie nebolo na programe dňa komunistov. Jedného dňa malo vymiznúť. Pozostalosti mali pripadnúť štátu. Čl. 2 stanovuje výnimku z princípu zásadnej neobmedzenosti nadobúdania vlastníckeho práva. Niekedy bol prípustný napr. len 1 byt. Implikuje sa aj zásada voľnej prevoditeľnosti vlastníckeho práva, dnes už nie je potrebný súhlas Národného výboru ani iného úradu k prevode tohto práva. Aby sme nehovorili len o výhodach, je nutné dodať, že vlastníctvo zaväzuje, plní teda sociálnu funkciu v spoločnosti. Môžeme hovoriť o tzv. Hedemanovej koncepcii.[42] Z vlastníckeho práva vyplývajú aj povinnosti, čo by sme mohli vyjadriť princípom, že vlastnícka sloboda končí tam, kde táto sloboda začína druhého.
Epilóg
„Učiť sa, učiť sa, učiť sa.“ Paradox. Možno túto Leninovu frázu obmeniť na „pripomínať si“. Vlastnícke právo si treba vážiť. Netreba tento pojem bagatelizovať. A ani jeho minulosť. Je to výdobytok dnešnej doby, ktorý nebol vždy samozrejmý v podobe, akú poznáme dnes. V zásade sa teda stotožňujeme s kultúrnym odôvodnením ľudských práv[43], do ktorých vlastnícke právo patrí. Je to imanentná súčasť jednotlivca, ktorá sa spája s ďalšími ľudskými právami.
Vzdávam poklonu českému legislatívcovi za to, že prijal nový občiansky zákonník a tým sa zbavil všetkých historických nálepiek z obdobia neslobody, napr. aj číselného označenia v Zbierke. Tým by som rád apeloval na slovenského zákonodarcu, aby túto vážnu úlohu taktiež prijal a svedomito sa s ňou popasoval.
Marek Masarik
Právnická fakulta Univerzity Palackého v Olomouci
Bibliografia
Monografie a učebnice
- BARTOŇ, M. a kol. Základní práva. Praha: Leges, 2016. 608 s.
- BÍLÝ, J. L. Právní dějiny na území České republiky. Vysokoškolská učebnice. Praha: Linde, 2003. s. 474 s.
- GRONSKÝ, J. Komentované dokumenty k ústavním dějinám Československa II. (1945-1960). Praha: Karolinum, 2006. 510 s.
- GRONSKÝ, J. Komentované dokumenty k ústavním dějinám Československa III. (1960-1989). Praha: Karolinum, 2007. 441 s.
- HOLLÄNDER, P. Filipika proti redukcionizmu. Bratislava: Kalligram, 2009. 174 s.
- HOLLÄNDER, P. Základy všeobecné státovědy. 3. vyd. Plzeň: Aleš Čeněk, 2012. 429 s.
- KNAPP, V. Vlastnictví v lidové demokracii. Praha: Orbis, 1952. 510 s.
- KNAPP, V., PLANK, K. Učebnice československého občanského práva. Svazek II. Praha: Orbis, 1965. 571 s.
- KRČMÁŘ, J. Právo občanské II. Práva věcná. Praha: Wolters Kluwer, 2014. 403 s.
- KUKLÍK, J. Znárodněné Československo. Praha: Auditorium, 2010. 444 s.
- REBRO, K., BLAHO, P. Rímske právo. Štvrté, prepracované a doplnené vydanie. Bratislava: Iura edition, 2010. 522 s.
- WEYR, F. Teorie práva. Praha: Wolters Kluwer, 2014. 420 s.
Komentáre
- HORÁK, O. Dějiny kodifikace soukromého práva v českých zemích. In MELZER, F., TÉGL, P. a kolektiv (ed). Občanský zákoník – velký komentář. Svazek 1. § 1-117. Praha: Leges, 2013. 27-57 s.
- ŠIMÁČKOVÁ, K. Komentář k čl. 11 Listiny. In: WAGNEROVÁ, E., ŠIMÍČEK, V., LANGÁŠEK, T., POSPÍŠIL, I. Listina základních práv a svobod. Komentář. Praha: Wolters Kluwer, 2012. 300-329 s.
Zborníky
- BĚLOVSKÝ, P. Občanské právo. In. BOBEK, M., MOLEK, P., ŠIMÍČEK, V. (eds.). Komunistické právo v Československu – Kapitoly z dějin bezpráví. Brno: Mezinárodní politologický ústav, Masarykova univerzita, 2009. 425-462 s.
- GÁBRIŠ, T. Konfiškácie, znárodnenia a pozemkové reformy z pohľadu medzinárodného práva. In: OSINA, P. (ed.). Dekrety prezidenta republiky 70 let poté: Teoretické aspekty, aplikační praxe, komparativní pohled. Olomouc: Iuridicum Olomoucense, o.p.s., 2015. 17-53 s.
- HLAVOVÁ, V. Formy nátlaku a represií voči bohatým roľníkom v procese kolektivizácie. In MIKLOŠKO, F., SMOLÍKOVÁ, G., SMOLÍK, P. (ed.). Zločiny komunizmu na Slovensku 1948 – 1989, I. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2001. 539-570 s.
- KÜHN, Z. Listina základních práv EU a český ústavní pořádek. In: KLÍMA, K., JIRÁSEK, J (eds.). Pocta Jánu Gronskému. Plzeň: Aleš Čeněk, 2008. 112-120 s.
Právne predpisy
- Dodatkový protokol č. 1 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
- Listina základných práv a slobôd.
- Listina základných práv EÚ.
- Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach.
- Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach.
- Ústava Českej republiky.
- Ústava Slovenskej republiky.
- Ústavný zákon č. 100/1960 Zb. zo dňa 11. júla 1960 (Ústava Československej socialistickej republiky).
- Ústavný zákon č. 150/1948 Zb. zo dňa 9. mája 1948 (Ústava Československej republiky).
- Zákon č. 140/1961 Zb., Trestný zákon v pôvodnom znení.
- Zákon č. 141/1950 Zb., Občiansky zákonník v pôvodnom znení.
- Zákon č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník v pôvodnom znení.
Judikatúra
- Nález Ústavného súdu ČR zo dňa 25.06.2002, sp. zn. Pl. ÚS 36/01, časť VII. odôvodnenia (N 80/26 SbNU 317).
- Nález Ústavného súdu ČR zo dňa 24.04.2007, sp. zn. IV. ÚS 1735/07, ods. 31 (N 177/51 SbNU 195).
Iné
- Dôvodová správa k zákonu č. 141/1950 Zb., Občiansky zákonník v pôvodnom znení.
- Dôvodová správa k zákonu č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník v pôvodnom znení.
[1] REBRO, K., BLAHO, P. Rímske právo. Štvrté, prepracované a doplnené vydanie. Bratislava: IURA EDITION, 2010. s. 249, 250.
[2] KRČMÁŘ, J. Právo občanské II. Práva věcná. Praha: Wolters Kluwer, 2014. s. 95.
[3] HORÁK, O. Dějiny kodifikace soukromého práva v českých zemích. In MELZER, F., TÉGL, P. a kolektiv (ed). Občanský zákoník – velký komentář. Svazek 1. § 1-117. Praha: Leges, 2013. s. 27.
[4] ŠIMÁČKOVÁ, K. Komentář k čl. 11 Listiny. In: WAGNEROVÁ, E., ŠIMÍČEK, V., LANGÁŠEK, T., POSPÍŠIL, I. Listina základních práv a svobod. Komentář. Praha: Wolters Kluwer, 2012. s. 300.
[5] REBRO, K., BLAHO, P. Rímske právo. Štvrté, prepracované a doplnené vydanie. Bratislava: IURA EDITION, 2010. s. 254, 255.
[6] KÜHN, Z. Listina základních práv EU a český ústavní pořádek. In: KLÍMA, K., JIRÁSEK, J (eds.). Pocta Jánu Gronskému. Plzeň: Aleš Čeněk, 2008. s. 112; Nález Ústavného súdu ČR zo dňa 25.06.2002, sp. zn. Pl. ÚS 36/01, časť VII. odôvodnenia (N 80/26 SbNU 317).
[7] BARTOŇ, M. a kol. Základní práva. Praha: Leges, 2016. s. 310.
[8] HOLLÄNDER, P. Základy všeobecné státovědy. 3. vyd. Plzeň: Aleš Čeněk, 2012. s. 179.
[9] BARTOŇ, M. a kol. Základní práva. Praha: Leges, 2016. s. 313.
[10] Nález Ústavného súdu ČR zo dňa 24.04.2007, sp. zn. IV. ÚS 1735/07, ods. 31 (N 177/51 SbNU 195).
[11] BÍLÝ, J. L. Právní dějiny na území České republiky. Vysokoškolská učebnice. Praha: Linde, 2003. s. 314.
[12] BĚLOVSKÝ, P. Občanské právo. In. BOBEK, M., MOLEK, P., ŠIMÍČEK, V. (eds.). Komunistické právo v Československu – Kapitoly z dějin bezpráví. Brno: Mezinárodní politologický ústav, Masarykova univerzita, 2009. s. 428.
[13] Ústavný zákon č. 150/1948 Zb. zo dňa 9. mája 1948 (Ústava Československej republiky).
[14] Ústavný zákon č. 150/1948 Zb. zo dňa 9. mája 1948 (Ústava Československej republiky).
[15] BĚLOVSKÝ, P. Občanské právo. In. BOBEK, M., MOLEK, P., ŠIMÍČEK, V. (eds.). Komunistické právo v Československu – Kapitoly z dějin bezpráví. Brno: Mezinárodní politologický ústav, Masarykova univerzita, 2009. s. 440.
[16] KNAPP, V. Vlastnictví v lidové demokracii. Praha: Orbis, 1952. s. 22.
[17] KNAPP, V. Vlastnictví v lidové demokracii. Praha: Orbis, 1952. s. 1.
[18] Dôvodová správa k zákonu č. 141/1950 Zb., Občiansky zákonník v pôvodnom znení, k §§ 100 až 106.
[19] Ust. § 100 a nasl. zákona č. 141/1950 Zb., Občiansky zákonník v pôvodnom znení.
[20] KNAPP, V. Vlastnictví v lidové demokracii. Praha: Orbis, 1952. s. 252.
[21] KNAPP, V. Vlastnictví v lidové demokracii. Praha: Orbis, 1952. s. 259.
[22] KNAPP, V. Vlastnictví v lidové demokracii. Praha: Orbis, 1952. s. 353, 354.
[23] Ust. § 105 zákona č. 141/1950 Z., Občiansky zákonník v pôvodnom znení.
[24] Dôvodová správa k zákonu č. 141/1950 Zb., Občiansky zákonník v pôvodnom znení, všeobecná časť.
[25] KNAPP, V. Vlastnictví v lidové demokracii. Praha: Orbis, 1952. s. 14.
[26] WEYR, F. Teorie práva. Praha: Wolters Kluwer, 2015. s. 34, 35.
[27] Ust. § 8 ústavného zákona č. 150/1948 Zb. zo dňa 9. mája 1948 (Ústava Československé republiky).
[28] GRONSKÝ, J. Komentované dokumenty k ústavním dějinám Československa II. (1945-1960). Praha: Karolinum, 2006. s. 333.
[29] HLAVOVÁ, V. Formy nátlaku a represií voči bohatým roľníkom v procese kolektivizácie. In MIKLOŠKO, F., SMOLÍKOVÁ, G., SMOLÍK, P. (ed.). Zločiny komunizmu na Slovensku 1948 – 1989, I.Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2001. s. 542.
[30] GÁBRIŠ, T. Konfiškácie, znárodnenia a pozemkové reformy z pohľadu medzinárodného práva. In: OSINA, P. (ed.). Dekrety prezidenta republiky 70 let poté: Teoretické aspekty, aplikační praxe, komparativní pohled. Olomouc: Iuridicum Olomoucense, o.p.s., 2015. s. 21.
[31] HLAVOVÁ, V. Formy nátlaku a represií voči bohatým roľníkom v procese kolektivizácie. In MIKLOŠKO, F., SMOLÍKOVÁ, G., SMOLÍK, P. (ed.). Zločiny komunizmu na Slovensku 1948 – 1989, I.Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2001. s. 542, 546.
[32] GRONSKÝ, J. Komentované dokumenty k ústavním dějinám Československa III. (1960-1989). Praha: Karolinum, 2007. s. 20.
[33] GRONSKÝ, J. Komentované dokumenty k ústavním dějinám Československa III. (1960-1989). Praha: Karolinum, 2007. s. 25.
[34] KNAPP, V., PLANK, K. Učebnice československého občanského práva. Svazek II. Praha: Orbis, 1965. s. 5.
[35] BĚLOVSKÝ, P. Občanské právo. In. BOBEK, M., MOLEK, P., ŠIMÍČEK, V. (eds.). Komunistické právo v Československu – Kapitoly z dějin bezpráví. Brno: Mezinárodní politologický ústav, Masarykova univerzita, 2009. s. 442.
[36] Ust. § 125 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník v pôvodnom znení.
[37] KNAPP, V., PLANK, K. Učebnice československého občanského práva. Svazek II. Praha: Orbis, 1965. s. 13.
[38] Dôvodová správa k zákonu č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník v pôvodnom znení.
[39] Ust. § 125 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník v pôvodnom znení.
[40] KUKLÍK, J. Znárodněné Československo. Praha: Auditorium, 2010. s. 398.
[41] Zákon č. 140/1961 Zb., Trestný zákon v pôvodnom znení.
[42] ŠIMÁČKOVÁ, K. Komentář k čl. 11 Listiny. In: WAGNEROVÁ, E., ŠIMÍČEK, V., LANGÁŠEK, T., POSPÍŠIL, I. Listina základních práv a svobod. Komentář. Praha: Wolters Kluwer, 2012. s. 311.
[43] HOLLÄNDER, P. Filipika proti redukcionizmu. Bratislava: Kalligram, 2009. s. 132.
.
