Ústavný súd – včerajšok a dnešok je jasný, ale čo jeho budúcnosť?
Pár slov na úvod…
Sme toho názoru, že téma dnešného článku nie je len o práve. Určite nám dáte za pravdu. Ústavný súd? Inštitúcia, ktorú upravuje odvetvie verejného – ústavného práva. Možno by sme skôr použili pojem ústavno-politické právo. Neexistuje snáď iný právny odbor, ktorý by mal taký interdisciplinárny presah ako je tomu pri ústavnom práve. Konštitucionalizmus je základný kameň celého právneho systému, ktorý je tvorený politikou a politiku, rovnako ako celý verejný život, zároveň výrazne ovplyvňuje. Pri tom však vychádza aj z mimoprávnych disciplín ako je filozofia, sociológia a história. Reflektuje myšlienky starovekých mysliteľov ako je Aristoteles či Platón, ale aj otcov konštitucionalizmu v Amerike a Francúzsku ako sú Alexander Hamilton, E. J. Sieyès, J. J. Rosseau či Alexander de Tocqueville. V našom geografickom prostredí možno spomenúť Kelsena či Weyra. Poďme sa spoločne pozrieť na tento súdny orgán ochrany ústavnosti. Ako sa vyvíjal na našom území a čo pre nás znamená? Pokúsime sa zistiť, či sa aj v súčasnej ústavnoprávnej filozofii ešte stále berú vážne tézy, z ktorých ústavné súdnictvo čerpá po desaťročia.
Exkurz tam, kde to celé začalo
Keď chceme hovoriť o význame ústavného súdu, musíme sa obzrieť do minulosti. Ústavné súdy, ale aj iné orgány verejnej moci by podľa môjho názoru mali udržiavať určitú konštantnú líniu spôsobu výkonu svojej činnosti. Mám na mysli istú hodnotovú tradíciu,
na ktorej stavajú svoju prítomnosť a budúcnosť, pričom je nutné sa prispôsobovať aktuálnym trendom a požiadavkám spoločnosti, ktoré však nemôžu byť len krátkodobé.
Práve v tomto ohľade je nutné začať tam, kde nachádzame počiatky ústavného súdnictva na našom území. Ústavná listina z roku 1920 zakotvila nový inštitút nie len v Československu, ale vôbec. Dovtedy sa v kontinentálnej Európe ústavné orgány tohto typu nevyskytovali. Ústavný súd Československej republiky bol upravený uvádzacím zákonom k Ústavnej listine z roku 1920 (zákon č. 121/1920 Sb. z. a n.). Jednalo sa o špecializovaný a koncentrovaný typ ústavného súdnictva vykonávajúc abstraktnú kontrolu právnych noriem ex post. Ústavný súd takmer dokonale odrážal úvahy Hansa Kelsena či Františka Weyra o modeloch ústavného súdnictva[1], bol spätý s normatívnou právnou teóriou (rýdza náuka právna).[2] A nie je to náhoda. V tom istom čase Rakúska ústava rovnako upravovala ústavný súd. Jeho podstatou sa stala téza, podľa ktorej akty všetkých štátnych orgánov bez ohľadu na ich vzťah k suverenite, sú podrobené regulérnemu súdnemu procesu právnej konkretizácie a v prípade rozhodnutia súdu o protiústavnosti sú zrušené či vyhlásené za neplatné.[3] Československému ústavnému súdu však neprináležala právomoc konkrétnej kontroly ústavnosti, čo sa môže zdať za určité obmedzenie právomocí tohto orgánu, avšak už samotná existencia tejto inštitúcie bola veľkým progresom a položili sa tak základy československého ústavného súdnictva, ktoré prispeli k rozvoju konštitucionalizmu a demokracie.
Ústavný súd Československej republiky bol, ako už je vyššie spomenuté, právne vymedzený v roku 1920, kedy sa tak stalo aj v susednom Rakúsku. Svoju faktickú činnosť však započal neskôr a prvým zriadeným ústavným súdom sa stal ten rakúsky. Ten „náš“ začal pôsobiť v roku 1921. Skladal sa zo 7 sudcov, z ktorých po 2 vysielal Najvyšší súd a Najvyšší správny súd a ostatných 3 menoval prezident republiky, ktorý si vyberal z 3 kandidátov na 1 miesto, ktorých navrhovali Poslanecká snemovňa, Senát a Snem Podkarpatskej Rusi, ktorý svoju kompetenciu nikdy nezrealizoval, nakoľko nebol ustavený a vo výkone tejto právomoci ho nahradila vláda. Funkčné obdobie sudcov trvalo 10 rokov. [4] Je nevyhnutné pripomenúť, že za prvých 10 rokov nebol činný tak, ako by sa dalo predpokladať. Viedol len 2 konania o ústavnosti zákona, avšak ani v jednom prípade nerozhodol.[5] Ide o veľký paradox, nakoľko konanie o návrhu týkajúceho sa súladu zákona s ústavným poriadkom patrí medzi najsilnejšie kompetencie, akým tieto orgány vo všeobecnosti disponujú.
Nečinnosť a jej následkom celkom nepatrný praktický význam ústavného súdu mali svoju dohru. Súd po uplynutí svojho prvého funkčného obdobia už nebol znova konštituovaný.[6] Stalo sa tak až v roku 1938, no len na krátku chvíľu do roku 1939, kedy bol osud inštitúcie poznačený vojnovými a politickými udalosťami danej doby. Zaujímavosťou je, že po rozpade 1. Československej republiky bola na území Slovenska formálne zakotvená existencia orgánu, ktorý by dbal na ústavnosť. Mal ním byť Ústavný senát, avšak k jeho reálnemu zriadeniu z pochopiteľných dôvodov nikdy nedošlo.[7] Hoci Ústavný súd ČSR prakticky fungoval len pomerne krátku dobu a jeho rozhodovacia činnosť nebola príliš bohatá, vyslovil niekoľko názorov, ktoré sú významné a podnetné aj pre súčasnosť (napr. sa vyjadroval ku koncepcii delegovaného zákonodarstva, vymedzeniu zmeny príslušnosti úradov a i.).[8]
Napriek tomu, že ústavný zákon o Československej Federácii z roku 1968 predpokladal vznik Ústavného súdu Československej socialistickej republiky a zároveň ústavných súdov oboch republík, nestalo sa tak.[9] Tomuto vývoju sa ani nemožno čudovať, nakoľko existencia Ústavného súdu ČSSR zasahovala do ideológie vtedajšieho režimu, podľa ktorej nemôže jestvovať orgán, ktorý by sa mocensky postavil nad zákonodarný zbor, ktorého právomoci sú odvodené od suverenity samotného ľudu. Podľa Weyra je účelom ústavných súdov „právnosť“ vývoja právneho poriadku v najvyšších vrstvách jeho hierarchie a to je možné dosiahnuť nielen, ale aj zásahmi do zásady normotvornej zvrchovanosti zákonodarných zborov. Pri zrušení toho, čo stanovil zákonodarca, sa ústavný súd povyšuje nad neho.[10]
Ak by sme to mali zrekapitulovať, súdny orgán ochrany ústavnosti nefungoval od roku 1931 až do roku 1991, kedy bol federálnym parlamentom prijatý ústavný zákon č. 91/1991 o Ústavnom súde ČSFR, ktorý nadobudol účinnosť dňa 1. apríla toho roku. Fungovať však začal až v marci 1992. Ako uvádza Gronský, „Ústavný súd bol vedľa schválenia Listiny základných práv a slobôd ako ústavného zákona s nadústavnou právnou silou považovaný za ďalší zo základných pilierov budúceho federálneho ústavného systému.“[11] Pri personálnom substráte sa opäť uplatnilo hľadisko národnostné, ale aj politické, súd bol obsadený paritne po 6 sudcov z Českej republiky a Slovenskej republiky s funkčným obdobím 7 rokov.[12] Jeho predsedom sa stal Ernest Valko. Podľa niektorých nemohol Ústavný súd ČSFR zohrať tú úlohu, ktorá mu bola kladená a ktorá sa od neho očakávala. To nie len z dôvodu neskúsenosti ústavných sudcov, ale aj preto, že svoju činnosť nevykonával dlhšie než 10 mesiacov.[13] Napriek tomu však Federálny ústavný súd začal vo svojej judikatúre[14] rozvíjať princípy právneho štátu a hodnotový základ demokratickej ústavy, na ktorých dnes stavajú ako slovenský, tak aj český ústavný súd. Preto vidíme z tohto pohľadu Ústavný súd ČSFR ako nezanedbateľne prínosný pre rozvoj ústavného súdnictva Československa a Slovenska.
Tak čo vlastne pre nás znamená?
Keď už sme načrtli historický vývoj ústavného súdnictva na území Slovenska, môžeme sa bližšie pozrieť na samotný význam tohto inštitútu a ústavného súdu ako takého. Osobne vidíme ústavný súd ako ten posledný orgán, kam sa môže jednotlivec obrátiť v prípade, že sa cíti dotknutý na svojich právach a oprávnených záujmoch. Ide v tomto smere v rámci vnútroštátneho právneho poriadku o prostriedok ultima ratio. Jedná sa o posledný záťah brzdy v zložitom systéme vzťahov orgánov verejnej moci medzi sebou vzájomne a zároveň v ich vzťahu k jednotlivým fyzickým či právnickým osobám. Ako je definované v ústavných dokumentoch demokratických a právnych štátoch, ústavný súd je súdny orgán ochrany ústavnosti. Orgán, ktorý bdie nad zachovávaním právneho štátu, ale aj demokracie. Hans Kelsen ústavné súdnictvo charakterizoval ako najdôležitejšiu garanciu ústavného systém.[15] My s ním nemôžeme, samozrejme, nesúhlasiť.
Čo sa týka postavenia, ústavné súdy častokrát balancujú na tenkej hrane. Sú to súdne alebo politické orgány? Niekedy toto rozlíšenie nie je úplne jasné a otázku nemožno zodpovedať bez ďalšieho. Stačí poukázať na niektoré rozhodnutia, ktoré mali značný dosah
na politický život.[16] Z uvedeného teda vyplýva, že nemožno hovoriť o ústavných súdoch ako o rýdzich justičných orgánoch. to plynie už zo samotného vzťahu práva a politiky, ktoré sa súčasne a navzájom podmieňujú. Avšak táto skutočnosť je reflektovaná aj v tom, ako je napr. funkcia sudcu ústavného súdu kreovaná, aké má ústavný súd právomoci a odkiaľ čerpá svoju legitimitu[17], ktorá je tak dôležitá práve pre výkon tých kompetencií, ktoré mu ústava, ako výsledok spoločenského konsenzu, zaručuje.
Ak sa pozastavíme pri legitimite ústavných súdov a suverenite ľudu, vynárajú sa ďalšie otázky. Podľa niektorých autorov suverenita ľudu a suverenita parlamentu, ktorá je odvodená od ľudu, ustupuje v určitom zmysle suverenite ústavy a zákona. Bez strážcu ústavy v podobe tohto súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemožno hovoriť o demokratickom a právnom štáte.[18] Táto úvaha je logická. Ľud ako suverén sa sám obmedzil tým, že v spoločenskej zmluve sa zhodol na tom, že bude existovať súdny orgán, ktorého úlohou bude kontrola ústavnosti aktov, ktoré ľud prostredníctvom svojich zástupcov v zákonodarnom zbore vydáva. Vo svojej podstate však nejde o ústupok či sebaobmedzenie, ale skôr o poistku predtým, aby zákonodarný zbor nezneužil svoje postavenie a právomoci k tomu, aby sa sám postavil nad subjekt,
od ktorého odvodzuje svoju moc.
Ústavný súd Slovenskej republiky, tak isto ako iné na území kontinentálnej Európy, má širokú škálu právomocí k zabezpečeniu účelov, pre ktoré sú konštituované. Jediným kritériom, ktoré je zohľadňované (resp. by malo byť) pri ich rozhodovacej činnosti, je ústava, prípadne medzinárodné dokumenty o právach jednotlivcoch[19], ktoré by poskytovali väčší štandard ochrany základných práv než samotný základný zákon. Najdôležitejšou kompetenciou je bezpochyby kontrola ústavnosti právnych noriem, a to abstraktná a konkrétna, ktoré prebiehajú ex post (čl. 125 ods. 1 Ústavy SR[20]). Ďalej je to rozhodovanie o ústavných sťažnostiach jednotlivcov (čl. 127 ods. 1) a komunálnej sťažnosti smerujúcej od orgánov samospráv (čl. 127a ods. 1), posudzovanie ústavnosti rozpustenia politických strán (čl. 129 ods. 4) ako prejav obranyschopnej demokracie, kontrola vo veciach mandatórnych, volebných a vo veciach referenda (čl. 129 ods. 1, 2 a 3). Ústavný súd tiež rozhoduje kompetenčné spory (čl. 126)
a o ústavnej žalobe smerujúcej proti hlave štátu (čl. 129 ods. 5) a i. Medzi špecifikum slovenského Ústavného súdu môžeme zaradiť záväzný výklad sporných ústavnoprávnych otázok (čl. 128), ktorým sa autoritatívne odstraňujú nejasnosti, resp. pochybnosti v ústavno-politickej praxi pri interpretácii ústavy alebo ústavných zákonov.[21] Z judikatúry môžeme spomenúť nálezy vo veciach diskrécie prezidenta republiky pri (ne)vymenovaní generálneho prokurátora či pri menovaní ústavných sudcov z navrhnutých kandidátov Národnou radou SR.[22]
Pri realizácii všetkých týchto právomocí vykonáva ústavný súd svoju pôsobnosť prostriedkami, ktoré sú vlastné súdnictvu, aj napriek tomu, že sa pohybuje v oblasti politického práva a politiky a to s takými možnosťami, ktoré všeobecné súdy k dispozícii nemajú.[23] Tie rozhodujú v klasických sporoch, aplikujú právne normy a kladú si otázku quid iuris? Ústavné súdy disponujú takým veľkým privilégiom, že sú schopné rušiť právne normy, ktoré sú predmetom aplikácie všeobecných súdov, a to v prípade ich rozporu s ústavným poriadkom.
Ústavné súdy nemajú v demokracii jednoduchú, ale skôr veľmi delikátnu úlohu. Ich hlavným účelom je ochrana základných ústavných princípov, základných práv a slobôd a ústavných hodnôt proti mocným a aj proti väčšine. Pri tom však nesmie stratiť svoju legitimitu, aj keby verejná mienka nebola stotožnená s tým-ktorým rozhodnutím (a často to tak aj bude).[24] Nesmieme však zabúdať na fakt, že vznik akéhokoľvek sporu, ktorý sa dostane pred ústavný súd, nie je jeho výtvorom. Vznikol v spoločnosti z ľudskej prirodzenosti a ústavný súd je oprávnený a zároveň povinný ho vyriešiť. Avšak zachovávanie ústavnosti by
v demokratickom a právnom štáte nemalo byť len úlohou ústavného súdu. Ono to svojim obsahom a rozsahom ani nie je kapacitne možné. K správnemu stavu musí prispievať nie len celá justícia[25], ale každý jednotlivec.
Ústavný súd potrebuje sudcov – otázka výberu
Pre utvrdzovanie významu, naplňovanie účelov a výkon právomocí ústavného súdu je nutné, aby bol schopný života a pružnej reakcie. To je možné zaistiť jedine správnym personálnym substrátom. Vo svete existujú rôzne spôsoby kreácie sudcov ústavného súdu, avšak pre potreby zabezpečenia legitimity tohto ústavného orgánu je kreácia sudcov značne politickou otázkou. Praktická stránka sa odvíja od politickej a právnej kultúry danej krajiny. Spoločnosť, z ktorej vzídu orgány (či už moci zákonodarnej alebo výkonnej), ktoré si budú ctiť ústavu a zákon, môže očakávať, že ako „kontrolór a revizór“ budú vybrané silné a nezávislé osobnosti. To, čo sa však deje v našom geografickom prostredí, by sme skôr nazvali obchodovaním a vyjednávaním hraničiacimi so súladnosťou so základnými právnymi a demokratickými princípmi. Ale aj to je odraz určitej kultúry…
Predtým než sa pozrieme na aktuálne problémy, ktoré rezonujú v spoločnosti, osviežme si len krátko právnu úpravu výberu ústavných sudcov de constitutione et lege lata. V zmysle čl. 134 sa Ústavný súd skladá z 13 sudcov, ktorých na návrh Národnej rady SR vymenúva na 12 rokov prezident SR. Jemu je predložený dvojnásobný počet kandidátov, z ktorých musí vybrať a menovať stanovený počet podľa uvoľnených miest. V tomto smere súčasná úprava nadviazala na predošlý federálny ústavný zákon, ktorý proces s kandidátmi upravoval obdobne. Článok 134 ods. 3 stanovuje podmienky na osobu kandidáta. Musí ísť o štátneho občana SR, ktorý je voliteľný do Národnej rady SR, dosiahol vek 40 rokov, má vysokoškolské právnické vzdelanie a je minimálne 15 rokov činný v právnickom povolaní. Tieto podmienky môžeme nazvať ako objektívne. Ústava zakazuje opätovný mandát.
Z uvedených objektívnych predpokladov by sme sa zamerali predovšetkým na požadovaný vek a prax kandidátov. Sme presvedčení, že tieto hranice by sa mali posunúť vyššie. Je zvykom, že v krajinách s podobným ústavným systémom je požadovaný rovnaký minimálny vek ako u nás. Tak je tomu napr. v Českej republike alebo v Spolkovej republike Nemecko. Avšak musíme sa pozrieť, aký je reálny vekový priemer personálneho zloženia súdu. V Nemecku je tento priemer spolkových ústavných sudcov 58 rokov, z toho 11 členov bolo do úradu vymenovaných po dosiahnutí 50. roku života a 3 členovia starší než 45 rokov. Iba 2 boli vymenovaný po dosiahnutí veku 40 rokov.[26] U našich západných susedov je súčasný vekový priemer 61 rokov a z 15 sudcov bolo až 11 menovaných do úradu starších ako 50 rokov.[27]
Na tento vrcholný orgán ochrany ústavnosti by mali smerovať len tí najskúsenejší a najzdatnejší. Ako inak je možné pozbierať skúsenosti než vekom a dĺžkou výkonu právnickej praxe? Čím dlhšia aktívna činnosť, tým viac skúsenosti. Ocenili by sme, aby sa do budúcnosti uvažovalo o možnosti zvýšiť vekovú hranicu na vek 45 až 50 rokov a pomerne k tomu aj požadovanú dĺžku aktívnej právnickej činnosti. Náš názor podporuje aj výsledok štatistiky, ktorý sme uviedli vyššie.
K objektívnym predpokladom musia pristúpiť aj tie subjektívne, konkrétne vlastná sudcovská filozofia a apolitickosť. V niektorých príspevkoch sa objavil názov, že kandidátmi a následne sudcami by mali byť „všeobecne uznávané osobnosti v oblasti práva s morálnou integritou“.[28] Čo však tento pojem pod seba subsumuje? Aharon Barak menuje tri predpoklady, ktoré sú nevyhnutné pre realizáciu úloh, ktoré sudcom náležia. Sú to sudcovská nestrannosť a objektívnosť, spoločenský konsenzus ohľadom prijímaných rozhodnutí a dôvera verejnosti.[29]
Ak si urobíme krátku zastávku pri nestrannosti, nezávislosti a objektívnosti, rozumieme tým, že sudca vystupuje ako nezúčastnený subjekt, ktorý nemá záujem na výsledku a poskytuje stranám sporu rovnaký priestor na prednes svojich úvah a argumentov. Je to stuha, ktorou má Justícia zviazané oči. Pri všeobecnom súdnictve by sudca nemal do rozhodovacieho procesu vkladať svoje vlastné záujmy, ale uspokojovať potreby spoločnosti. Pri ústavnom súdnictve to platí minimálne dvojnásobne. Sudca sa musí úplne odosobniť od konkrétnej veci a prihliadať len na text ústavy a hodnoty spoločnosti, aj keby jemu samotnému boli cudzie. Ústavní sudcovia stoja v omnoho ťažšej situácii než ich kolegovia v systéme všeobecných súdov, ktorí rozhodujú spory inter partes. Stoja pred nimi častokrát prípady, ktoré sa ich ako členov spoločnosti výsostne dotýkajú, avšak musia ich posúdiť v súlade s ústavou a spoločensky prijímaným referenčným rámcom hodnôt, no podľa vlastného presvedčenia by na danú vec nazerali inak. Ide o skutočne náročnú úlohu. Správne sa píše v knihe Baraka: „‚Myslíš, že ti ponúkam vládu? Je to bremeno, čo na teba kladiem.‘ (…) Sudca musí prejaviť sebaovládanie, ktoré mu dovolí rozlíšiť medzi svojimi osobnými pocitmi a národnými ašpiráciami.“[30] Objektívnosť je pri súdnej činnosti neopomenuteľná a sudca musí urobiť v jej rámci to najlepšie možné rozhodnutie. No aj subjektívnosť má svoje miesto. Konkrétne vo forme životných skúsenosti sudcu, ktoré sa sprítomňujú pri jeho úvahách v rámci rozhodovania. Ešte ak by sme mali niečo podotknúť k apolitickosti, považujeme za správne, aby kandidáti na ústavných sudcov neboli členmi alebo nominantmi politických strán, a to ani spätne niekoľko rokov, nakoľko existuje opodstatnená hrozba, že by im ich stranícke presvedčenie mohlo strhávať stuhu objektivity z ich očí.
Ďalšiu zastávku si urobíme pri požiadavke spoločenského konsenzu a dôvery verejnosti. Sudcovia by mali reflektovať hodnoty a princípy, ktoré sú spoločnosti imanentné. Nie ich vytvárať, od toho je tu spoločnosť. Preto konsenzus, v rámci ktorého by mali sudcovia konať, by mal vychádzať zo základných hodnôt právneho systému a tento hodnotový rámec by mal byť ústredný, trvalý a len sporadicky premenlivý, nie len dočasný a letmý.[31] Na to, aby sa sudcovia dívali na pevne zakorenené zásady, im ústava v čl. 136 poskytuje niekoľko prostriedkov, ktoré ich chránia pred tým, aby boli v tejto činnosti obmedzovaní.
Ak budú ústavní sudcovia postupovať v súlade s dvoma predošlými požiadavkami, verejnosť si k nim sama nájde dôveru. Avšak ústavný súd by sa o ňu nemal pokúšať tak, že bude nasledovať populárne trendy či vydávať pre verejnosť krátkodobo vhodné a zaliečavé rozhodnutia. Sudcovia nemôžu rozhodovať v rozpore s ústavou či so svojím sudcovským svedomím. „Dôvera verejnosti je zaručená uznaním, že sudca vykonáva spravodlivosť v rámci práva. Na súde i mimo súdu musia sudcovia konať spôsobom, ktorý zachováva dôveru verejnosti v nich. Musia chápať, že súdenie nie je iba zamestnanie, ale predovšetkým spôsob života, ktorý nezahŕňa nadobúdanie materiálneho bohatstva alebo publicity. (…) je to spôsob života založený na duchovnom bohatstve, je to spôsob života, ktorý obsahuje objektívne a nestranné hľadanie pravdy. (…) zdržanie sa spoločenských bojov, obmedzenie slobody prejavu a slobody odpovedať a veľká miera izolácie a utiahnutie sa do svojho vnútra.“[32]
Pre zachovanie dôvery je veľmi podstatné, aby si nielen ústavní sudcovia uvedomovali, akou veľkou mocou disponujú. Mali by vedieť, že moc je zneužiteľná, ale oni k nej musia pristupovať primerane, aby dosiahli nanajvýš realizáciu zadaných úloh. Táto vedomosť sa stretáva s vážnosťou a čestnosťou týchto osobností, ktoré nebojujú za seba, ale za ústavu a všeobecné hodnoty, v konečnom dôsledku teda za celú spoločnosť.
Formálny proces kreovania sudcov a jeho úskalia
Ako sme už spomenuli v predošlej stati, kreácia ústavných sudcov je rozdelená medzi dve zložky štátnej moci, a to medzi zákonodarnú a výkonnú. Je to nevyhnutná podmienka, ktorá zabezpečuje mocenskú rovnováhu v štáte a zároveň brzdný mechanizmus, ktorý zabraňuje vytvoriť ideovo jednotný orgán. Tento systém je užívaný aj v iných európskych krajinách s väčšími či menšími odchýlkami. Napr. v Českej republike sa na tomto procese podieľa horná komora parlamentu a prezident, avšak v opačnom garde ako je tomu u nás. Považujeme
za výhodu, že je to práve Senát, nakoľko jeho členovia sú volení na základe väčšinového volebného systému a neuplatní sa tak výrazne „partiokracizmus“ ako pri pomernom volebnom systéme používanom pri voľbách do Poslaneckej snemovne. Rozdielny spôsob výberu sudcov sa uplatňuje v Nemecku, kde si 16 ústavných sudcov z polovice volí Spolkový snem a Spolková rada, pričom v každom telese je potrebná 2/3 väčšina pre úspešnú voľbu.[33] Do voľby a zároveň do rozhodnutí Spolkového ústavného súdu sa premietajú rôzne politicko-právne názory, keďže spomínané dva orgány nemeckého parlamentu majú iné zloženie a ich členovia zastupujú rozdielne záujmy. Zo susedných štátov má asi najprepracovanejší systém voľby ústavných sudcov Rakúsko. Tamojší Ústavný súd sa skladá zo štrnástich sudcov. Z tohto počtu sú ôsmi členovia menovaný Spolkovým prezidentom na návrh Spolkovej vlády. Zo zostávajúcich šiestich členov menuje Spolkový prezident troch na návrh Spolkovej rady a troch na návrh Národnej rady. Súbežne s týmto pomerne zložitým systémom je nutné splniť ďalšie podmienky. Jednou z nich je, že tento súd by mal byť obsadený zo sudcov, advokátov, profesorov z právnických fakúlt a správnych úradníkov.[34] Takáto forma kreácie zabezpečuje širokú škálu rôznych názorov a prispieva tak k právnemu a demokratickému pluralizmu. Obdobnú úpravu by sme uvítali aj v slovenskom právom poriadku.
V procese kreácie sudcov, ktorý sa uplatňuje na Slovensku, považujeme za najväčšie úskalie konanie v Národnej rade SR. Konkrétne máme na mysli počet poslancov, ktorí môžu zvoliť osoby za kandidátov na ústavných sudcov. Na to postačuje prostá väčšina z prítomných, tzn., že kandidátom môže byť zvolená osoba, ktorú podporilo len 39 členov zákonodarného zboru. Má takýto kandidát dostatočnú legitimitu na to, aby zastával tak významný úrad? Dokáže jej prípadný nedostatok zhojiť výber prezidenta, ktorý je volený priamo? Nechávame každému na zváženie, ale my sa domnievame, že takýto stav je nesprávny a neúnosný. Navrhovali by sme, aby sa potrebná väčšina zmenila na kvalifikovanú, teda danú osobu by malo podporiť minimálne 90 poslancov. Objavujú sa názory, že by sa v parlamente nenašlo dostatočné množstvo hlasov.[35] Musíme oponovať. Zástupcovia ľudu tu nie sú na to, aby všetky závažné otázky riešili čo najjednoduchšou cestou. Sú tu na to, aby dosiahli spoločný konsenzus aj ohľadom pálčivej témy, akou je táto.
Osobne by sme však dosť výrazne prepracovali celý systém výberu ústavných sudcov. Posilnili by sme postavenie súdnej moci pri výbere ústavných sudcov (tak ako to bolo v dobe „1. republiky“). Prečo v tomto procese nemá žiadne právomoci Súdna rada SR? Veď to je ústavný orgán, ktorý by mohol navrhovať osoby vhodné na kandidátov či realizovať ich vypočutia (tzv. hearing). Konkrétne si to dokážeme predstaviť tak, že polovicu kandidátov by navrhovala prezidentovi Súdna rada a polovicu Národná rada. Myslíme si, že by sa tým posilnila legitimita výberu ústavných sudcov a systém by sa stal prepracovanejším, pričom by bol v celom procese zohľadnený názor všetkých zložiek štátnej moci.
Taktiež by sme navrhli priebežnú výmenu personálneho substrátu. Príkladmo by sa každých 6 rokov obmenila polovica sudcov. Pri prvej takéto obmene by na začiatku funkčného obdobia rozhodol, o tom, koho mandát by trval 6 alebo 12 rokov, los. Zabezpečila by sa tým kontinuita rozhodovacej činnosti a uchovávala by sa tak tzv. inštitucionálna pamäť tohto orgánu.
Na záver len trochu ľútosti…
Z predošlého textu vyplýva, že úvah do budúcna, ako zlepšiť proces kreácie ústavných sudcov, sa ponúka viac než dosť. Avšak v tomto smere všetko závisí od ochoty a vôle politickej moci participovať na konkrétnych zmenách. Podľa nás nepriaznivý stav pretrváva už veľmi dlho. Ani v súčasnosti, keď bolo potrebné nájsť zhodu, sa politické strany, ktoré majú možnosť ovplyvniť dotknutú právnu úpravu, nedohodli. Došlo len k miernym kozmetickým úpravám, ale legitimita a odbornosť sudcov Ústavného súdu SR sa podľa nás do budúcna neposilní. Ostáva už len veriť, že počiatkom budúceho roka nás parlamentné strany prekvapia a predložia prezidentovi ozajstné osobnosti. Avšak v tomto smere ostávame skeptickí.
Marek Masarik
Právnická fakulta Univerzity Palackého v Olomouci
Použité zdroje
Monografie:
-
- BARAK, Aharon. Sudca v demokracii. Bratislava: Kalligram, 2016. 429 s.
- BERDISOVÁ, Lucia. Ústavný súd Slovenskej republiky. In: Krošlák Daniel a kol. Ústavné právo. Bratislava: Wolters Kluwer, 2016. 801 s.
- FILIP, Jan, SVATOŇ, Jan. Státověda. 5. vydání. Praha: Wolters Kluwer ČR, 2011. 400 s.
- GRONSKÝ, J. Komentované dokumenty k ústavním dějinám Československa IV. (1989-1992). Praha: Karolinum, 2007. 649 s.
- HOLLÄNDER, Pavel. Základy všeobecné státovědy. 3. vyd. Plzeň: Aleš Čeněk 2012. 429 s.
- SLÁDEČEK, Vladimír. Ústavní soudnictví. 2. podstatně přepracované a doplněné vydání. Praha: C. H. Beck, 2003. 252 s.
- WEYR, František. Československé právo ústavní. Ústavní vývoj československý v roce 1938. Praha: Wolters Kluwer ČR, 2017. 357 s.
Periodiká:
-
- DRGONEC, Ján. Ústavné súdnictvo na území Slovenska včera, dnes a zajtra. Notitiae ex Academia Bratislavensi Iurisprudentiae, 2009, č. 1. s. 55-81.
- MIHOČKOVÁ, Eva. Koalícia hľadá recept na Ústavný súd v núdzovom režime. TREND – týždenník o ekonomike a podnikaní, 11. októbra 2018, číslo 41. s. 10-13.
Právne predpisy:
-
- Ústava Slovenskej republiky.
- Ústavný zákona č. 91/1991 Zb. zo dňa 27.02.1991, o Ústavnom súde Českej a Slovenskej Federatívnej republiky.
- Nemecký zákon o Spolkovom ústavnom súde (Gesetz über das Bundesverfassungsgericht).
- Spolková ústava Rakúskej republiky (Bundes-Verfassungsgesetz).
Internetové zdroje:
www.bundesverfassungsgericht.de/DE/Richter/richter_node.html (cit. 16.11.2018)
www.usoud.cz/soucasni-funkcionari-a-soudci/ (cit. 16.11.2018)
[1] SLÁDEČEK, Vladimír. Ústavní soudnictví. 2. podstatně přepracované a doplněné vydání. Praha: C. H. Beck, 2003. s. 27.
[2] FILIP, Jan, SVATOŇ, Jan. Státověda. 5. vydání. Praha: Wolters Kluwer ČR, 2011. s. 283.
[3] HOLLÄNDER, Pavel. Základy všeobecné státovědy. 3. vyd. Plzeň: Aleš Čeněk 2012. s. 273.
[4] WEYR, František. Československé právo ústavní. Ústavní vývoj československý v roce 1938. Praha: Wolters Kluwer ČR, 2017. s. 97.
[5] DRGONEC, Ján. Ústavné súdnictvo na území Slovenska včera, dnes a zajtra. Notitiae ex Academia Bratislavensi Iurisprudentiae, 2009, č. 1. s. 59.
[6] WEYR: Československé právo ústavní, s. 101.
[7] SLÁDEČEK: Ústavní soudnictví, s. 30, 31.
[8] SLÁDEČEK: Ústavní soudnictví, s. 29.
[9] Čl. 101 ústavného zákona č. 143/1968 Zb. zo dňa 27.10.1968, o československej federácii.
[10] WEYR: Československé právo ústavní, s. 64.
[11] GRONSKÝ, J. Komentované dokumenty k ústavním dějinám Československa IV. (1989-1992). Praha: Karolinum, 2007. s. 278.
[12] Čl. 10 ods. 2, 4 Ústavného zákona č. 91/1991 Zb. zo dňa 27.02.1991, o Ústavnom súde Českej a Slovenskej Federatívnej republiky.
[13] GRONSKÝ: Komentované dokumenty k ústavním dějinám Československa IV. (1989-1992), s. 278.
[14] Medzi významné rozhodnutia sa zaraďuje napr. nález vo veci veľkého lustračného zákona, sp. zn. Pl. ÚS 1/92.
[15] HOLLÄNDER: Základy všeobecné státovědy, s. 273.
[16] Napr. Nález Ústavního soudu České republiky sp. zn. Pl. ÚS 27/09 zo dňa 10.09.2009 (kauza Melčák) či Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 7/2017 zo dňa 31.05.2017 (tzv. Mečiarove amnestie).
[17] BERDISOVÁ, Lucia. Ústavný súd Slovenskej republiky. In KROŠLÁK, Daniel a kol. Ústavné právo. Bratislava: Wolters Kluwer, 2016. s. 551.
[18] Tamže, s. 561.
[19] FILIP, Jan, SVATOŇ, Jan. Státověda, s. 287.
[20] Ak budú ďalej v texte uvádzané určité články, platí, že ide o ustanovenia Ústavy SR.
[21] HOLLÄNDER: Základy všeobecné státovědy, s. 275-278.
[22] Sp. zn.: PL. ÚS 4/2012 (výklad vo veci generálneoh prokurátora), III. ÚS 571/2014, PL. ÚS 45/2015 (výklad vo veci menovania ústavných sudcov)
[23] FILIP, Jan, SVATOŇ, Jan. Státověda, s. 287.
[24] BERDISOVÁ, Lucia. Ústavný súd Slovenskej republiky. In KROŠLÁK, Daniel a kol. Ústavné právo. Bratislava: Wolters Kluwer, 2016. s. 559.
[25] HOLLÄNDER: Základy všeobecné státovědy, s. 274.
[26] Údaje vyhodnotené na základe údajov uvedených na internetovej stránke www.bundesverfassungsgericht.de/DE/Richter/richter_node.html (cit. 16.11.2018).
[27] Údaje vyhodnotené na základe údajov uvedených na internetovej stránke www.usoud.cz/soucasni-funkcionari-a-soudci/ (cit. 16.11.2018)
[28] MIHOČKOVÁ, Eva. Koalícia hľadá recept na Ústavný súd v núdzovom režime. TREND – týždenník o ekonomike a podnikaní, 11. októbra 2018, číslo 41. s. 11.
[29] BARAK, Aharon. Sudca v demokracii. Bratislava: Kalligram, 2016. s. 151.
[30] BARAK, Aharon. Sudca v demokracii. Bratislava: Kalligram, 2016. s. 155.
[31] Tamže, s. 159.
[32] Tamže, s. 162, 163.
[33] Ust. § 6, 7 nemeckého zákona o Spolkovom ústavnom súde (Gesetz über das Bundesverfassungsgericht)
[34] Čl . 147 Spolkovej Ústavy Rakúskej republiky (Bundes-Verfassungsgesetz)
[35] MIHOČKOVÁ, Eva. Koalícia hľadá recept na Ústavný súd v núdzovom režime. TREND – týždenník o ekonomike a podnikaní, 11. októbra 2018, číslo 41. s. 12.
