Právo podnikať, sloboda prejavu a diskriminácia
alebo o tom, keď Rusko Krym anexovalo a Vás v českom hoteli neubytovali
„Dokonca aj tí, ktorí chcú s najlepšími úmyslami vytvoriť nebo na Zemi, z nej urobia iba peklo…“[1]
-Karl Raimund Popper
1. Úvod
Diskriminácia či nediskriminácia? Podnikateľ či spotrebiteľ? Ubytovať či neubytovať?
Pán Krčmář (ďalej len „sťažovateľ“), hotelier, sa rozhodol reagovať na svetové politické dianie, konkrétne na anexiu Krymu Ruskou federáciou. Urobil tak vyvesením informácie, v českom a anglickom jazyku, na dverách hotela, ktorá znela: „S platností od 24. 3. 2014 neubytováváme občany Ruské federace. Důvodem je anexe Krymu. Služby našeho hotelu mohou využít pouze ti občané RF, kteří se podepíší pod prohlášení, ve kterém vyjádří svůj nesouhlas s okupací Krymu, který odporuje všem normám, které by měly platit v 21. století. Váš hotel Brioni Boutique“. Rovnaká informácia sa nachádzala aj na webovej stránke hotela. Ubytovanie sa občanmi Ruskej federácie bolo podmienené podpísaním prehlásenia: „Prohlašuji tímto, že nesouhlasím jako občan Ruské federace s okupací Krymu, který odporuje všem normám, které by měly platit v 21. století. Jméno a příjmení, adresa a podpis.“[2]
Takéto konanie sťažovateľa bolo neskôr kvalifikované ako porušenie zákazu diskriminácie, správnym orgánom I. stupňa. Krajský súd v Ostrave avšak následne toto rozhodnutie zrušil. Na základe kasačnej sťažnosti, potom Najvyšší správny súd zrušil rozsudok Krajského súdu a vrátil mu vec k ďalšiemu konaniu. Krajský súd konanie kvalifikoval ako diskriminačné, ale znížil sumu uloženej pokuty sťažovateľovi. Najvyšší správny súd následne zamietol kasačnú sťažnosť sťažovateľa. Požadujúc zrušenie jeho rozsudku, sa sťažovateľ obrátil na Ústavný súd.[3]
Aké práva a zásady sú tu teda v hre? Sloboda prejavu a právo podnikať kontra zásada nediskriminácie spotrebiteľov. Dané by sme mohli ďalej rozšíriť a konkretizovať: prvú skupinu rozšíriť o pojmy vlastníctvo či podporu štátu, naproti tomu v druhej skupine konkrétne uviesť zákaz diskriminácie, ochranu spotrebiteľov, ale rovnako tiež kolektívnu vinu a bezpečnosť, ktoré v danom prípade obdobne hrajú úlohu.
Išlo teda o diskrimináciu? Koho práva majú prevážiť? Mal hostí ubytovať či nie? Toto nepochybne predstavuje neľahkú – hamletovskú – polemiku.
2. Argumentácia sťažovateľa
Sťažovateľ sa v našom prípade vyhradil proti tomu, žeby sa dopustil diskriminačného konania. Štátna príslušnosť, podľa neho, nepredstavuje – a to ani podľa antidiskriminačného zákona – diskriminačný dôvod. Ergo, Najvyšší správny súd svojim rozhodnutím porušil jeho právo na slobodu prejavu podľa čl. 17 Listiny a práva na slobodu myslenia a svedomia podľa čl. 15 Listiny, tím, že mu znemožnil vyjadriť jeho politický názor na anexiu Krymu.[4]
3. Rozsudok Najvyššieho správneho súdu
Z výkladu § 6 zákona č. 634/1992 Sb., o ochraňe spotřebitele, dospel Najvyšší správny súd k záverom, že dané ustanovenie zakazuje diskrimináciu spotrebiteľov pri predaji výrobkov a poskytovaní služieb a to aj z dôvodov iných, než sú uvedené v antidiskriminačnom zákone. Podstatným je samotné rozdielne zaobchádzanie. S občanmi Ruskej federácie sťažovateľ zaobchádzal rozdielne a toto jeho konanie bolo pre nich zjavne obmedzujúce. Čo sa týka namietaného porušenia slobody prejavu, dôležité je, že aj podľa Listiny toto právo je za vymedzených podmienok obmedziteľné a takéto obmedzenie predstavoval § 6, vyššie uvedeného zákona o ochrane spotrebiteľov.[5]
4. Vlastné hodnotenie
Je nespochybniteľné, že náš súčasný svet je svetom – dobou – ľudských práv. Buďme za to vďační! No základný problém, ktorý je nevyhnutné riešiť v súvislosti s ľudskými právami, leží v ich ochraňovaní.[6] A aj v prípadoch, kedy sa dostanú dve alebo viaceré práva do stretu, treba myslieť na ochranu každého z nich.
V našom konkrétnom prípade je nutné vyriešiť problematiku vzťahu práva podnikať, slobody prejavu a zásady nediskriminácie spotrebiteľov. Špecificky, má byť za daných skutkových okolností, obmedzené právo podnikať a sloboda prejavu v prospech uplatnenia zásady nediskriminácie spotrebiteľov?
4.1 Právo podnikať, sloboda prejavu a ich hranice postavené zo zákazu diskriminácie
Na právo podnikať treba nazerať v širšom rozhľade, než na jeden zo spôsobov, ako zarábať na živobytie. Kontext dôležitosti tohto práva dotvára prevažne zlá historická skúsenosť socialistického režimu.[7] Naviazať ho treba aj na princíp trhovej ekonomiky a úzko súvisí aj s právom vlastniť majetok – Ústavný súd ČR priamo uvádza, že ide o jeho derivát.[8] Pre samotného jedinca môže predstavovať prostriedok na sebarealizáciu, čo tvorí dôležitý aspekt utvárania vlastného života.[9] Z takto vyjadrenej povahy tohto práva teda vyplýva, že štát by doň mal zasahovať len v najnevyhnutejšej miere. Rovnako pre štát vytvára aj pozitívnu obligáciu v podobe vytvorenia vhodného prostredia pre podnikateľskú súťaž, ako aj neprimerane neznemožňovať vstup do podnikania novým podnikateľom.[10]
Nič z toho však neznamená, že podnikateľ – a samotné právo podnikať – je vo svojej činnosti neobmedzený. Ak by sme to dovolili, nahradili by sme jednu totalitu druhou. Vo vzťahu podnikateľ – spotrebiteľ, je to, inter alia, práve zásada nediskriminácie spotrebiteľa, ktorá má usmerňovať konanie podnikateľa. Nemožno oddeľovať právo podnikať od práv spotrebiteľov.
Ďalšie citlivé právo, čo sa týka jeho obmedzovania, je sloboda prejavu. Článok 10 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách taxatívne vymedzuje dôvody prípustného zasahovania do slobody prejavu takto: stanovenie zákonom, nevyhnutnosť v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, na predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochranu zdravia alebo morálky, ochranu povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci. Európsky súd pre ľudské práva rovnako necháva malý priestor pre uváženie, čo sa týka obmedzovania politických prejavov (najmä pri kritizovaní vlády).[11]
V rozoberanom prípade sťažovateľ realizoval svoje právo na slobodu prejavu tým, že odcudzoval anexiu Krymu a dané žiadal v písomnej podobe potvrdiť aj od hostí z Ruskej federácie, ktorí sa chceli v jeho hoteli ubytovať. Udelením pokuty za takéto správanie mu bolo do tohto práva zasiahnuté.
Nikto neberie sťažovateľovi právo nesúhlasiť s politikou Ruskej federácie – anexiou Krymu. V danom s ním možno azda aj súhlasiť. Ide o jeho slobodu myslenia, jeho tzv. forum internum. Nikto mu rovnako neberie ani možnosť vyjadriť takýto nesúhlas, tzv. forum externum. No tu už treba brať ohľad aj na ostatných. Realizovaním jedného práva, môže ľahko prísť k obmedzeniu práva druhého. Na otázku kde končí sloboda a začína zločin, trefne odpovedá Karl Popper známym príbehom o výtržníkovi – ten sa ako slobodný občan domáhal toho, že môže pohybovať svojou päsťou, kde sa mu zachce, načo mu múdro odpovedal sudca: „Sloboda pohybu vašej päste je obmedzená polohou nosa vášho blížneho.“[12] Ak si to vztiahneme na náš prípad, je to práve sťažovateľ, kto nemôže pohybovať svojou päsťou, ako sa mu zachce.
Ani podnikatelia nemusia byť politicky neutrálni, ale vždy je potrebné zvoliť vhodné a nie neprimerané prostriedky na dosiahnutie svojho cieľa. Sťažovateľ však požadoval od potencionálnych hostí, jednoducho povedané, priveľa. Takýmto spôsobom im nepriamo pred oči vhadzoval kolektívnu vinu za činy spáchané ich štátom. A rovnako ich aj vystavoval zbytočnému nebezpečenstvu, ktorému by mohli čeliť po návrate do svojej krajiny. To všetko kvôli pár nociam v hoteli počas dovolenky.
Pri diskriminácii sa treba pozastaviť nad princípom rovnosti. Samozrejme, ani v súčasnom demokratickom právnom štáte nemôžeme hovoriť o absolútnej rovnosti všetkých – za jednoduchý prípad si pokojne zoberme existenciu aktívneho volebného práva od osemnástich rokov. Absolútna rovnosť predpokladá aj dokonale homogénnu spoločnosť, čo takisto o súčasnosti – a s veľkou pravdepodobnosťou ani o budúcnosti – tvrdiť nemôžme. Locke píše: „Všetci ľudia sú si od prirodzenosti rovní, nie je však možné predpokladať, že pod tým rozumiem všetky druhy rovnosti. Vek alebo cnosť môžu dať ľuďom oprávnenú prednosť.“[13] Ľudia sa navzájom, ale ďalej odlišujú aj svojimi názormi, vkusom, celkovo ich životnými štýlmi – a majú na to právo. Avšak, ak s osobami v analogickej či relatívne porovnateľnej situácii zaobchádzame rozdielne[14] a to bez sledovania legitímneho cieľa a nevyhnutných primeraných prostriedkov[15], konáme už diskriminačne – porušujeme princíp rovnosti. Treba brať na vedomie vzťah slobody a rovnosti, totižto, prevažne sa sloboda a rovnosť berú ako protiklady, kdežto rovnosť je podmienkou slobody.[16]
Sťažovateľ sa v predmetnej veci odvoláva na antidiskriminačný zákon, podľa ktorého štátna príslušnosť nie je diskriminačným dôvodom.[17] Pokutovaný bol však na základe § 6 zákona č. 634/1992 Sb., o ochraňe spotřebitele, ktorý explicitne uvádza, že „prodávající nesmí při prodeji výrobků nebo poskytování služeb spotřebitele diskriminovat.“. Najvyšší správny súd vyložil tento paragraf tak, že sa vzťahuje aj na dôvody iné, než uvedené v antidiskriminačnom zákone. A zdá sa byť racionálnejšie stotožňovať sa s touto interpretáciou. Diskriminácia je závažnou a senzitívnou témou a ak by sme zvolili cestu reštriktívneho výkladu antidiskriminačného zákona, docielili by sme v danom prípade akurát úplné vylúčenie spotrebiteľov z hry. Nemôžme ani ignorovať vzťah medzi štátnou príslušnosťou a národnosťou.[18]
4.2 Proporcionalita, proporcionalita, proporcionalita
Nezaoberáme sa tu absolútnymi, ale relatívnymi právami. Teda nie právami neobmedziteľnými, ale za určitých podmienok obmedziteľnými. „Takéto obmedzenia, či už v písanej ústave, alebo mimo nej, odrážajú myšlienku, že ľudské práva nie sú právami ľudí na pustom ostrove. Robinson Crusoe (bez Piatka) nepotrebuje ľudské práva. Ľudské práva sú právami ľudskej bytosti ako súčasti spoločnosti.“[19]
Rovnako podnikatelia potrebujú aj svojich spotrebiteľov. Podnikateľovi, samozrejme, nič nebráni v tom, napríklad zamerať sa na určitú klientelu. Ale, aby spotrebiteľ pri bežnom ubytovaní v hoteli alebo napríklad nákupe, musel kontrolovať vyvesené oznamy na dverách, či vôbec spĺňa podmienky podnikateľovho „ideálneho“ spotrebiteľa, to už je, mierne vyjadrené, cez čiaru. Iné by bolo, keby napríklad odmietol poskytnúť služby dajme tomu známej extrémistickej skupine, kde už môže byť aj hrozba páchania trestnej činnosti. Iné, nejde o porovnateľnú situáciu.
Sťažovateľ sa možno správal predvídateľne, keď vyvesil daný oznam (len marginálna poznámka: oznam už mohol byť uvedený aj v ruskom jazyku). A áno, aj pri podnikaní je zaručená sloboda prejavu. Ale ani táto nie je neobmedzená. Ako už bolo raz vyššie spomenuté, treba rovnako zvážiť do akej pozície spotrebiteľov – občanov Ruskej Federácie – podnikateľ svojím konaním postavil. Sťažovateľ svojím správaním znevýhodnil určitú skupinu spotrebiteľov (občanov Ruskej federácie), ktorí boli v porovnateľnej situácii s inou skupinou (všetci ostatní, ktorí sa chceli ubytovať v hoteli). Sledoval tým realizáciu svojho práva podnikať a slobody prejavu, no prostriedok, ktorý zvolil, sa javí byť ako obzvlášť neprimeraný. „Cieľ nemožno oddeľovať od prostriedkov. Proporcionalita je o vzťahu medzi prostriedkami a cieľom. Obidvoje, prostriedky i cieľ, musia byť hodnotové a spolu sú dvoma zložkami testu proporcionality.“[20]Takýmto testom, by zrejme prešlo napríklad vystavenie letákov o nesúhlase s anexiou Krymu v priestoroch hotela. Platí tu staré zlaté pravidlo – všetko s mierou!
5. Záver
Aký koniec by teda mal mať tento príbeh? Nie šťastný, nie nešťastný, ale proporcionálny. Vychádzajúc z urobených záverov, môžeme preto skonštatovať, že právo podnikať ako aj sloboda prejavu, v istých prípadoch, musí ustúpiť pred právami a zásadami ochraňujúcich spotrebiteľov, konkrétne zásadou nediskriminácie. Ak by sme sa preto mali vrátiť k našim shakespearovským otázkam zo začiatku, odpovede by mali byť nasledujúce: diskriminácia, spotrebiteľ, ubytovať. Nech bol zámer hoteliera akokoľvek ušľachtilý, prostriedky aké zvolil, neboli vhodné ani primerané. A ako píše Karl Popper: „Dokonca aj tí, ktorí chcú s najlepšími úmyslami vytvoriť nebo na Zemi, z nej urobia iba peklo…“[21]
Adriana Slezáková
Trnavská univerzita v Trnave, Právnická fakulta
Použité zdroje:
Monografie, učebnice
BARAK, A.: Sudca v demokracii. Bratislava : Kalligram, 2016, 429 s.
BOBBIO, N.: The Age of Rights. Cambridge : Polity Press, 1991, 192 s.
BOBEK, M. – BOUČKOVÁ, P. – KÜHN, Z. (eds.): Rovnost a diskriminace. 1. vydání. Praha : C. H. Beck, 2007, 471 s.
DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky. Bratislava : C. H. Beck, 2015, 1774 s.
KROŠLÁK, D. (a kol.): Ústavné právo. Bratislava : Wolters Kluwer, 2016, 804 s.
LOCKE, J.: Two Treaties of Government and a Letter Concerning Toleration. New Haven and London : Yale University Press, 2003, 358 s.
POPPER, K. R.: Otevřená společnost a její nepřátelé. Praha : OIKOYMENH, 2011, 391 s.
SÉNAC, R.: L’égalité sans condition. Paris : Rue de l’échiquier, 2019, 89 s.
ŠABATOVÁ, A. (a kol.): Sborník stanovisek veřejného ochránce práv – Diskriminace. Brno : Kancelář veřejného ochránce práv, 2019, 296 s.
Zborníky
BREMS, E.: The Margin of Appreciation Doctrine of the European Court of Human Rights ACCOMMODATING DIVERSITY WITHIN EUROPE. In: Human Rights and Diversity: Area Studies Revisited. Contributors: David P. Forsythe – editor, Patrice C. McMahon – editor. Publisher : University of Nebraska Press. Place of Publication: Lincoln, NE. Publication Year: 2003.
GERARDS, J.: The Discrimination Grounds of Article14 of the European Convention on Human Rights. In: Human Rights Law Review 13:1. Publisher : Oxford University Press, 2013, s. 99 – 124. K dispozícii na: http://www.corteidh.or.cr/tablas/r30700.pdf [15.11.2019]
Legislatíva
Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd
zákon č. 1/1993 Sb. Ústava České republiky
zákon č. 198/2009 Sb. o rovném zacházení a o právních prostředcích ochrany před diskriminací a o změně některých zákonů (antidiskriminační zákon)
Judikatúra
Bah v. United Kingdom Application No. 56328/07
B. v. United Kingdom Application No. 36571/06
rozhodnutie
Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 3212/18 zo dňa 17. apríla 2019
[1] POPPER, K. R.: Otevřená společnost a její nepřátelé. Praha : OIKOYMENH, 2011, s. 172
[2] rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 3212/18 zo dňa 17. apríla 2019 bod 2
[3] Ibidem bod 3 a nasledujúce
[4] Ibidem bod 10 a nasl.
[5] Ibidem bod 5, 8 a 9
[6] Pozri BOBBIO, N.: The Age of Rights. Cambridge : Polity Press, 1991, 192 s.
[7] KROŠLÁK, D. (a kol.): Ústavné právo. Bratislava : Wolters Kluwer, 2016, s. 376
[8] rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 3212/18 zo dňa 17. apríla 2019 bod 23
[9] DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky. Bratislava : C. H. Beck, 2015, s. 770
[10] KROŠLÁK, D. (a kol.): Ústavné právo. Bratislava : Wolters Kluwer, 2016, s. 377
[11] Pozri napr.: BREMS, E.: The Margin of Appreciation Doctrine of the European Court of Human Rights ACCOMMODATING DIVERSITY WITHIN EUROPE. In: Human Rights and Diversity: Area Studies Revisited. Contributors: David P. Forsythe – editor, Patrice C. McMahon – editor. Publisher: University of Nebraska Press. Place of Publication: Lincoln, NE. Publication Year: 2003.
[12] POPPER, K. R.: Otevřená společnost a její nepřátelé. Praha : OIKOYMENH, 2011, s. 117 a nasl.
[13] LOCKE, J. Two Treaties of Government and a Letter Concerning Toleration. New Haven and London : Yale University Press, s. 122
[14] Bah v. United Kingdom Application No. 56328/07 par. 41
[15] B. v. United Kingdom Application No. 36571/06 par. 54
[16] SÉNAC, R.: L’égalité sans condition. Paris : Rue de l’échiquier, 2019, s. 49
[17] Český antidiskriminačný zákon totiž obsahuje taxatívny výpočet diskriminačných dôvodov, t. j. neumožňuje dosadenie iných dôvodov. Konkrétne medzi zakázané dôvody zaraďuje rasu, etnický pôvod, národnosť, pohlavie, sexuálnu orientáciu, vek, zdravotné postihnutie, náboženské vyznanie, svetový názor a štátnu príslušnosť, čo sa táka voľného pohybu pracovníkov Európskej únie. Zákon č. 198/2009 Sb. o rovném zacházení a o právních prostředcích ochrany před diskriminací a o změně některých zákonů (antidiskriminační zákon), porovnaj so slovenskou právnou úpravou zákon č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon). Bližšie pozri napr.: ŠABATOVÁ, A. (a kol.): Sborník stanovisek veřejného ochránce práv – Diskriminace. Brno : Kancelář veřejného ochránce práv, 2019, s. 45.
[18] K diskriminácii cudzincov bližšie pozri napr.: ŠABATOVÁ, A. (a kol.): Sborník stanovisek veřejného ochránce práv – Diskriminace. Brno : Kancelář veřejného ochránce práv, 2019, s. 46
[19] BARAK, A.: Sudca v demokracii. Bratislava : Kalligram, 2016, s. 130
[20] Ibidem s. 344
[21] POPPER, K. R.: Otevřená společnost a její nepřátelé. Praha : OIKOYMENH, 2011, s. 172
