Sloboda prejavu v postmodernej spoločnosti
…Keď naráža sloboda prejavu na právo na ochranu osobnosti
Úvodom
V dnešnej dobe by bolo veľmi ťažké hľadať osobu, ktorá by spochybňovala samotnú podstatu slobody prejavu. Samozrejme, stále sme svedkami prenasledovania disidentov v krajinách s politickými režimami, ktoré sú všemožného druhu, len nie toho demokratického. To sa však deje práve s ohľadom na skutočnosť, že politickí predstavitelia v týchto krajinách vidia najväčšie nebezpečenstvo u občianskych aktivistov v sile ich slov. Nie automatické samopaly, nie granáty, nie bomby z lietadiel. Najväčšiu silu majú slová. Tie stáli na počiatkoch každej politickej a spoločenskej zmeny. Preto si bol vždy každý diktátor vedomý toho, že dovoliť ľuďom slobodne spochybňovať aj jeho samotného, je pre neho v konečnom dôsledku omnoho väčším rizikom, ako vložiť im do rúk zbrane bez ústrednej myšlienky, ktorú by mohli navonok prezentovať. Revolúcie fakticky vyhrávajú zbrane, no tie ozajstné revolúcie, tie v našich mysliach a srdciach, vyhrávajú slová.
Pevne verím, že časy diktátorov a uzurpátorov spred roku 1989 sa na Slovensko nikdy nevrátia. Po takmer dvadsiatich dvoch rokoch samostatnosti našej republiky mi stále v hlave rezonuje jedna myšlienka, ktorá smutne odráža povahu tejto krajiny, aj keď ide vlastne o vtip: „Viete, aký je rozdiel medzi USA a Slovenskou republikou? USA je krajinou neobmedzených možností, zatiaľ čo Slovensko je krajinou neobmedzených nemožností.“ Pred štvrťstoročím sme si na uliciach vybojovali slobodu. Skôr je však vhodné povedať, že sme si vybojovali možnosť sa uchádzať o túto slobodu deň za dňom. Demokracia, ktorá nám túto slobodu prináša, je totižto každodenný boj. A demokraciu si musíme v prvom rade zaslúžiť.
Zo všetkých základných práv a slobôd, ktoré nám garantuje Ústava Slovenskej republiky, by bolo ťažké povýšiť jednu nad druhú. No v kútiku duše cítim, že to, čo je podstatou každej demokracie, teda sloboda jednotlivca, sa najviac odzrkadľuje v slobode myslenia a v slobode prejavu. Na otázku, kedy je človek skutočne slobodný, nachádzam jedinú pravú odpoveď: Vtedy, keď je slobodná jeho myseľ. Túto sloboda vám nevezme žiaden človek, politický režim či štát. Ľudské bytosti však žijú v ucelených celkoch, v rámci ktorých spolu komunikujú. A tak ako existujú vo svete biela a čierna či Jing a Jang, existujú aj myšlienky a slová. Sloboda prejavu by bez slobody myslenia nemohla existovať. Sloboda myslenia by bez slobody prejavu bola iba poloprázdnym pohárom.
Ústavnoprávny rámec úpravy slobody prejavu
Sloboda prejavu je ako subjektívne ústavné právo upravená v článku 26 Ústavy Slovenskej republiky. Jeho zaradenie hneď na úvod tretieho oddielu s názvom „Politické práva“ má svoju opodstatnenosť, nakoľko samotná sloboda prejavu umožňuje realizovať ďalšie politické práva, akými sú petičné právo, združovacie právo, právo na zhromažďovanie.
Sloboda prejavu je v tomto článku pevne spätá s právom na informácie, a tak vymedzuje ústavný rámec vzťahu medzi šíriteľom a prijímateľom informácie. Formy, ktorými možno slobodne vyjadrovať svoje názory, a ktorými zároveň možno slobodne vyhľadávať, prijímať, či rozširovať idey či informácie bez ohľadu na hranice štátu sú nastavené takým spôsobom, aby sa s rozvíjajúcimi technickými vymoženosťami nezastavili pri klasických formách, ktorými sú slovo, písmo, obraz či tlač. Preto zákonodarca správne využil dodatok „iným spôsobom“. 1
Obmedziť slobodu prejavu a právo na informácie možno rovnako ako ostatné základné práva a slobody, a to iba zákonom. V tomto prípade ide o obmedzenia, ktoré spočívajú v opatreniach určených na ochranu iných právnych záujmov. Z týchto sa zdá byť nielen v prostredí Slovenskej republiky najcitlivejším obmedzenie slobody prejavu zákonom, ak ide o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných. 2
Výsledkom tohto obmedzenia býva najčastejšie kolízia dvoch ústavných práv: sloboda prejavu a právo na informácie naráža na právo na ochranu osobnosti, súkromia. Toto právo je upravené v článku 19 Ústavy SR či v Občianskom zákonníku (§11 a nasledujúce). Reprezentantmi tejto kolízie bývajú na strane slobody prejavu najčastejšie príslušníci médií a ich príslušné vydavateľstvá, a na strane práva na ochranu osobnosti ide o fyzické osoby, ktorých život je sprostredkovaný prostredníctvom médií. V demokratickej spoločnosti patria medzi najviac vyžadované informácie práve tie, ktoré sa týkajú verejného života. Ten reprezentujú osoby verejné činné. Ide o politikov, predstaviteľov justície, či predstaviteľov verejnej správy. Práve oni sú často konfrontovaní nepríjemnými otázkami týkajúcimi sa ich pracovného, ale aj súkromného života. Odpovede na otázku, čo je to súkromný život verejne činnej osoby, sa u oboch strán táborov značne rozchádzajú.
Čo má prednosť? Sloboda prejavu či právo na ochranu osobnosti?
V nasledujúcej pasáži by som chcel upriamiť pozornosť na niektoré vybrané prípady konfliktu slobody prejavu a práva na informácie s právom na ochranu osobnosti. Ilustrujem to na rozhodnutiach orgánov súdnej moci Slovenskej republiky, ale aj zahraničných súdov. Tento pohľad, ktorý volím pri danej problematike, teda prostredníctvom analýzy súdnych rozhodnutí, je potrebný a príznačný práve z dôvodov, ktoré som uviedol už v úvode tejto eseje. Tieto prípady totiž odzrkadľujú povahu Slovenskej republiky ako štátu, v ktorom pri kolízii týchto dvoch základných práv ťahá právo na slobodu prejavu v tých kľúčových momentoch, pri citlivých politických kauzách, za kratší koniec.
Ak uvážime rozdelenie osôb na súkromné a verejne činné, tak podstatným rozlišujúcim kritériom s ohľadom na slobodu prejavu je prípustná miera kritiky a zásahu do osobnostných práv a slobôd. 3Osoby verejne činné resp. politici sú predmetom záujmu z pochopiteľného dôvodu. Keďže v demokratických krajinách pochádza moc od občanov, tí majú záujem na kontrole predstaviteľov vo verejných funkciách, ktorých si buď sami zvolili, alebo ktorí sú do svojich funkcií menovaní.
Napriek zaužívanej súdnej praxi v európskych krajinách ešte v 20. storočí, Európsky súd pre ľudské práva v prípade Lingens proti Rakúsku 4 správne poukázal na rozdiel medzi súkromnými osobami a osobami verejne činnými, keď uviedol nasledovné: „limity prijateľnej kritiky sú širšie u politikov ako u súkromných osôb“. V tomto prípade bol novinár trestne stíhaný za urážku rakúskeho kancelára, keď na jeho adresu použil slová ako „nedôstojné správanie“ či „nemorálne“. Európsky súd pre ľudské práva ďalej v otázke prípustnosti kritiky poukázal na to, že jej predmetom môže byť okrem jednotlivých politických reprezentatov aj celá vláda krajiny. 5
Okrem osôb verejne činných bývajú predmetom záujmu médií aj osoby, ktoré sú verejne známe. Ide teda o osoby, ktoré nemusia pôsobiť priamo vo verejnej funkcii, ale ktoré sa môžu svojím vlastným správaním stať takýmito osobami, v dôsledku čoho musia preukázať vyššiu mieru tolerancie voči zverejňovaniu informácií o svojej osobe. Tento záver vyplýva z novšej judikatúry ESĽP. 6
Takáto rozhodovacia prax Európskeho súdu pre ľudské práva sa je užitočným návodom pri rozhodovacej činnosti súdov Slovenskej republiky. Chcel by som poukázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu 7, ktorý sčasti vyvracia moje predošlé tvrdenie o tom, že verejne známe osoby v žalobách na ochranu osobnosti proti médiám často slávia úspech. Ide o uznesenie v prípade dovolania proti rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave o žalobe o ochranu osobnosti Vladimíra Lexu proti vydavateľstvu Petit Press, a. s., ktoré vydáva denník SME.
Toto uznesenie Najvyššieho súdu neušlo pozornosti ani odbornej verejnosti a získalo prestížne ocenenie Judikát roka udeľované týždenníkom Trend a Nadáciou otvorenej spoločnosti. Žaloba Vladimíra Lexu bola podaná na základe informácií v článku uverejnenom v denníku SME, ktorý sa zaoberal spôsobom nadobudnutia majetku Vladimírom Lexom. Zároveň sa zaoberal osobou Ivana Lexu, bývalého riaditeľa SIS, ktorý bol pred rokmi podozrivý z trestných činov a ukrýval sa v Južnej Afrike.
Najvyšší súd, podobne ako Krajský súd, pri svojom rozhodovaní využil test proporcionality, ktorý v našich podmienkach často využíva vo svojej rozhodovacej praxi najmä Ústavný súd Slovenskej republiky, keď dochádza ku stretu dvoch základných práv a slobôd. Zákonný podklad pre takéto obmedzenie, ktoré sleduje legitímny cieľ a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie stanoveného cieľa a zároveň musí byť primerané. 8 Z týchto štyroch podmienok, ktoré je potrebné skúmať pri obmedzovaní každého základného práva či slobody býva najproblematickejšou otázka primeranosti. Najvyšší súd teda v tejto otázke hľadal odpovede na otázky: KTO, O KOM, ČO, KEDY, KDE, a AKO v danom prípade zverejnil informáciu. V otázke O KOM súd správne zhodnotil, že napriek tomu, že Ivan Lexa nebol činným politikom, ide o verejne známu osobu, a tak v súlade s judikatúrou ESĽP musí strpieť vyššiu mieru kritiky na svoju osobu. 9
Významným aspektom v tomto procese bolo posúdenie toho, či zverejnené informácie boli skutkovými tvrdeniami alebo hodnotovým úsudkom, nakoľko druhé menované požívajú vyššiu mieru ochrany. Zásadný bod pri rozhodovaní Najvyššieho súdu je badateľný v tom, že vychádza z judikatúry ESĽP v otázke kľúčovej úlohy médií ako strážnych psoch demokracie a je si vedomý zvýšenej ochrany šírenia informácií zo strany médií. Najvyšší súd v tomto prípade naznačil, akým spôsobom by sa mohla uberať rozhodovacia prax, napriek tomu, že prípady týkajúce sa sporov o ochranu osobnosti treba posudzovať o to viac individuálnejšie, keďže v nich dochádza ku kolízii dvoch ústavných práv.
Predstavitelia médií sú pri svojej práci do istej miery limitovaní, nakoľko napriek ústavnej garancii slobody prejavu musia sledovať zákonné obmedzenia, ktoré vyplývajú zo spomínaného článku 26 ods.4 Ústavy. Ide predovšetkým o zákon č.122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov, či o zákon č.215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností. V mnohých prípadoch novinári totižto verejnosť informujú o prípadoch, ktoré naznačujú, že mohlo dôjsť k rôznym porušeniam zákona zo strany orgánov verejnej moci alebo informujú o platových náležitostiach či iných hmotných výhodách verejných činiteľov. V zmysle zákona o ochrane utajovaných skutočností je zakázané takéto skutočnosti utajovať. 10 Verejní činitelia v takýchto prípadoch siahajú po právnych prostriedkoch ochrany svojej osobnosti v podobe žalôb a v extrémnych prípadoch podaním trestných oznámení.
Vychádzajú však z nesprávnej hypotézy. Právo na ochranu osobnosti, tak ako ho garantuje Ústava Slovenskej republiky či Občiansky zákonník prináleží fyzickým osobám primárne v sfére ich súkromného života. Tým, že sa z nich stali verejne činné osoby, podliehajú zvýšenému záujmu verejnosti. Ten sa týka plnenia ich pracovných povinností či majetkových pomerov. Preto samotná opodstatnenosť ich návrhov na ochranu osobnosti v prípadoch zverejnených informácií o týchto verejných aspektoch ich života je veľmi otázna. Nevyhnutnou podmienkou zverejňovania takto zistených informácií je samozrejme fakt, že novinári pri prezentovaní svojich článkov vychádzajú z relevantných a overených zdrojov, ktorými sú často ľahko overiteľné žiadosti o informáciu na základe zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám.
Aj na základe takejto právnej úpravy preto ostáva dodnes neobjasnená otázka opodstatnenosti jeden a pol ročného trestného stíhania novinárky Zuzany Petkovej pre podozrenie zo spáchania trestného činu neoprávneného nakladania s osobnými údajmi podľa § 374 Trestného zákona. Toho sa mala dopustiť uverejnením článku 11 o platových náležitostiach a iných hmotných výhodách štátnej zamestnankyne Gabriely Harabinovej, manželky bývalého predsedu Najvyššieho súdu SR a Súdnej Rady SR. Tento prípad je ešte zarážajúcejší z dôvodu, že autorka článok uverejnila na základe odpovede, ktorú dostala od Ministerstva spravodlivosti SR, ktorú ministerstvo poskytlo denníku SME na základe žiadosti podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Tento prípad ukázal snahy o obmedzovanie slobody prejavu nie v zákonnej, ale inej, politickej podobe.
Ďalší známy prípad obmedzovania slobody prejavu v médiách, ktorý sa neslávne zapísal do dejín nášho právneho štátu, je trestné stíhanie novinárky Jany Teleki, ku ktorému došlo na základe básničky uverejnenej v časopise Aspekt v roku 1998, ktorou sa vyjadrila kriticky na adresu vtedajšieho Považskobystrického primátora. Považujem za nutné uviesť báseň v celom rozsahu pre posúdenie jej novinárskeho úmyslu:
„Mestečko malebné, má veľké špecifiká. Jedinec bežný, ten iba ťažko si zvyká.
Chybička krásy a jeden malý fór poslanci nevládnu, vládne nám primátor.
Majetok mesta rozkradol takmer celý, občania tvária sa akoby to nevideli.
Objekty, pozemky, čachruje bez starostí. Chudákom bude, kto úradu po ňom sa zhostí.
Blížia sa voľby, po veľkej estráde, odzvonia šéfovi, poslancom i mestskej rade.“ 12
Hoci spočiatku orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili, že skutok, ktorým sa mala pani Teleki dopustiť trestného činu útoku na verejného činiteľa a zároveň trestného činu ohovárania, nie je trestným činom, po niekoľkých rokoch svoje rozhodnutie zmenili a novinárka bola Okresným súdom v Bánovciach nad Bebravou neprávoplatne odsúdená v roku 2003 trestným rozkazom na podmienečný trest odňatia slobody vo výške 18 mesiacov. 13
V tomto procese ide o zjavný rozpor so zásadou ne bis in idem, pretože konanie pani Teleki bolo prejednávané aj ako priestupok. Zároveň sa domnievam, že vzhľadom na to, že poslaním trestného práva je ochrana spoločnosti pre páchateľmi najzávažnejších protispoločenských činov a že trestné právo pôsobí až ako krajný prostriedok nápravy porušeného či ohrozeného práva14, účel trestného stíhania v tomto prípade nie je jasný.
Takéto prípady trestnoprávnych postihov novinárov v súvislosti s ich činnosťou treba posudzovať veľmi citlivo a s vedomím, že podľa vyššie uvedenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva požívajú ich výroky vyššiu mieru ochrany než výroky iných súkromných osôb. Preto je v každom podobnom prípade pri podaní trestného oznámenia potrebné, zo strany orgánu činného v trestnom konaní a súdu, skúmať, či skutok naozaj napĺňa skutkovú podstatu trestného činu a či je vôbec legitímne trestne postihovať médiá za hodnotiace úsudky uverejnené v ich periodikách. Zároveň klasifikácia takýchto skutkov ako trestného činu útoku na verejného činiteľa je absurdná, nakoľko pri páchaní tohto trestného činu zo strany páchateľa dochádza k použitia násilia.
Kolízia práva na slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti rezonovala v celej spoločnosti asi najzvučnejšie v kauze „Gorila“, ktorá otriasla verejnosťou v zime 2011. Okresný súd Bratislava I vydal 30.1.2012 predbežné opatrenie15, ktorým zakázal vydavateľstvu Petit Press vydať knihu Toma Nicholsona. V odôvodnení tohto uznesenia sa prikláňal k záveru, že právo na ochranu osobnosti Jaroslava Haščáka má prednosť pred právom na slobodu prejavu aj z dôvodov, že informácie uvedené na rôznych internetových serveroch, ktoré by podľa presvedčenia súdu mali byť použité v knihe, „nie sú pravdivé a ich dôveryhodnosť a autenticitu nemožno overiť a ak by aj pochádzali z priestorového odposluchu alebo iného odposluchu, museli byť získané a ďalej šírené nelegálnym spôsobom v rozpore s novinárskou etikou“.
Takáto argumentácia súdu je pritom značne rozporuplná, nakoľko občianskoprávnemu súdu neprináleží hodnotiť pravdivosť takýchto informácií a navyše mu neprináleží ani posudzovať otázky novinárskej etiky. Úlohou každého novinára je v prvom rade informovať verejnosť o závažných politických a spoločenských problémoch v danej krajine. Zároveň by odôvodnenie súdu v časti: „Pokiaľ médiá informujú o okolnostiach súvisiacich s trestnou činnosťou, treba mať na zreteli tiež princíp prezumpcie neviny, v dôsledku uplatnenia ktorého je o určitej fyzickej osobe ako o páchateľovi trestného činu prípustné informovať verejnosť až po právoplatnom odsudzujúcom rozsudku“ 16 znamenalo výrazný zásah do slobody prejavu médií, nakoľko tieto informujú o prebiehajúcich trestných konaniach naznačujúc skutkový stav, informujúc aj o osobe obvineného, pričom v plnej miere rešpektujú prezumpciu neviny. Závery, ktoré môžu predbežne vynášať nad osobou obvineného súvisia so snahou o upútanie diváka, nemajú však za účel zasiahnuť do osobnostných práv obvineného.
Napriek tomu, že autorovi Nicholsonovi kniha Gorila nakoniec neskôr v roku 2012 vyšla, stala sa terčom predvolebného politického boja. Test proporcionality, ktorý určuje, ktoré právo má pri kolízii prednosť, mal v tomto prípade jednoznačne hovoriť v prospech slobody prejavu, nakoľko išlo o závažnú celospoločenskú kauzu s dosahom na najvyšších politických predstaviteľov. Treba zároveň uviesť, že čitatelia sú schopní vytvoriť si vlastný pohľad aj na spletitú sieť informácií a odlíšiť možné nepravdivé informácie. Základom práva na informácie je totižto v prvom rade získanie prístupu k nim.
Záverom
Je nutné priznať, že zodpovedanie otázky, do akej miery je možné rozširovať slobodu prejavu v súvislosti so zásahom do práva na ochranu osobnosti, je náročné. Vyžaduje to prísne individuálne posudzovanie jednotlivých prípadov. No okrem právneho rozmeru, ktorý je pre túto problematiku príznačný, má aj iný rozmer. Je to rozmer, ktorý je ťažké definovať. Netuším, či je vhodné ho zadefinovať ako morálny, či etický. Podstatou však je, že v každom z vyššie uvedených prípadov, človek vo svojom vnútri tuší, čo je správne. V právnom štáte sa však neriadime pojmami ako „správne“, alebo „pravda“. Ešte ťažšie je určiť, čo je v danom prípade spravodlivé.
Preto považujem realistický výrok Otakara Motejla: „Právo je pokusem o spravdelnost“ za výstižný v súčasnej dobe. A aj napriek všetkým skeptickým úvahám, v podvečerných hodinách 25. výročia Nežnej revolúcie premýšľam nad Slovenskom ako nad krajinou, ktorá aj keď ešte nedozrela, bude slobodnou krajinou, pokiaľ sa ľudia nebudú báť slobodne vyjadrovať svoje názory aj vtedy, ak im budú hroziť postihy zo strany štátu či opovrhnutie zo strany spoločnosti.
Oliver Fecsu
Právnická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach
Použité zdroje:
[1] Ústava Slovenskej republiky. Čl. 26. ods. 2.
[2] Ústava Slovenskej republiky. Čl. 26. ods. 4.
[3] Bartoň, M.: Svoboda projevu: principy, garance, meze. Praha: Leges, 2010, s.244,245.
[4] Case of Lingens v. Austria. Application no. 9815/82. European Court of Human Rights.
[5] Case of Castells v. Spain. Application no. 11798/85. Europena Court of Human Rights.
[6] Wirtschafts- Trend Zeitschriften- Verlagsgesellschaft m.b.H. v. Austria. Application no.66298/01 and Application no. 15653/02. European Court of Human Rights.
[7] Najvyšší súd SR. 6 Cdo 169/2011.
[8] Najvyšší súd SR. 6 Cdo 169/2011. Bod 30
[9] Najvyšší súd SR. 6 Cdo 169/2011. Bod 34.
[10] § 4 ods. 1. zákona č.215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností
[11] http://www.sme.sk/c/5468454/manzelka-harabina-mala-solo-miestnost….
[12] Teleki, J., Týždenník Aspekt, 3.november 1998.
[13] http://www.sme.sk/c/5121617/desat-rokov-chodi-po-sudoch-za-basnick…
[14] Madliak,J a kol.: Trestne právo hmotné I. Všeobecná časť. Košice, 2010, s.34.
[15] uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30. januára 2012, č. k. 11C/6/2012-546
