/3. miesto – Cena Ernesta Valka 2015/

Právo, azyl a vnímanie: zabudnutá trojica

Úvod

Prichádzajú. Vlny. Masy. Milióny.

Ohrozujú. Národ. Vieru. Bezpečnosť.

Berú. Domovy. Prácu. Zdroje.

Akokoľvek nepredstaviteľné by sa to javilo po páde komunizmu, v čase, kedy sa dokonca popularizovala idea o víťazstve liberálnej demokracie a konci dejín,¹ už o štvrťstoročie neskôr sa frázy šíriace strach a nenávisť proti imigrantkám a imigrantom, vrátane utečencov, celkom bežne udomácnili vo verejnom diskurze štátov a spoločností, hlásiacich sa k demokracii. Iste, globálny kontext zohral svoju úlohu, ale tieto označenia, kategórie, zaplavujú politickú, občiansku a verejnú kultúru ústavne demokratických štátov predovšetkým zvnútra, zo strany ich domácich „elít“ a značnej časti verejnosti.

Anonymizácia utečencov na beztvaré pohyblivé formy, akoby prenosnú virózu, sa stalo štandardnou praktikou istých častí spoločnosti i politického spektra. Iba po odlúpaní tejto „šupiny“ verejnej diskusie²sa dostaneme k obsahovému sporu o príčinách a riešeniach, i tu s malou mierou individualizácie, dôrazu na životné osudy jednotlivcov. A tu do obrazu vstupuje právo, osobitne právo azylové.

Naozaj?

Naozaj sú právne argumenty v debate o utečeneckej kríze, tisícky krát jednej ľudskej bytosti³ hľadajúcich miesto pre nový život po zlých až neľudských podmienkach, ktorým boli vystavení vo svojich rodiskách, využívané iba vo vecnej, odbornej diskusii? Nie, nie sú.

Právo a azyl

Platné právo je do veľkej miery formované a ovplyvňované rozhodnutiami politickej elity, zástupcov ľudu v demokratických spoločnostiach. Na rozdiel od autoritárskych režimov sa však v demokracii tento vplyv neprejavuje prostredníctvom svojvôle, ale rozhodovaním na základe presných procedurálnych postupov, ktoré sú v súlade s princípmi právneho štátu.

Tento všeobecný, avšak o to dôležitejší poznatok, je platný aj pre donedávna zo strany verejnosti málo vnímaného právneho odvetvia, pre azylové právo. Rozhodnutia tých, ktorí sú pri moci, nie sú izolované od všeobecných princípov, osobitne zásady dodržiavania domácich a medzinárodných ľudskoprávnych záväzkov.

V turbulencii súčasných udalostí, osobitne, ale nie výlučne na európskom kontinente a na Blízkom Východe, sa na túto jednoduchú, hoci kľúčovú zásadu, ľahko zabúda. Verejná diskusia je, nie nepodobne ako v prípade vojnových udalostí na Ukrajine, natoľko presýtená najrôznejšími (pseudo)informáciami, že nie je heroickou úlohou nájsť „dôkazy“ pre akékoľvek tvrdenie, postoj, stanovisko či dokonca celú verejnú politiku. Výnimkou nie sú ani argumenty pochádzajúce z „ríše práva“, ktoré sú však omnoho závažnejšie. Ak niekto povie „to je v zákone“ či „tak hovorí právo“, osobitne v dojmoch človeka neskúseného v právnej argumentácii ľahko vzbudí dojem, že za postojom jeho diskusného partnera stojí kolos právneho systému so záväznými a vynútiteľnými pravidlami.

Argumenty z azylového práva sa však do centra diskusie dostávajú nie kvôli hyperaktivite azylových právničiek a právnikov (ktorých je bolestný nedostatok najmä v krajinách strednej Európy), ale kvôli „samopasovaniu“ sa mnohých za expertov na azylové právo, ktorí následne interpretujú jeho ustanovenia v súlade s tým-ktorým ideovým, neraz až ideologickým prúdom.

Toto odvetvie je pritom značne špecifické, čo naznačuje i to, že zväčša sa vyučuje iba na špecializovaných kurzoch na právnických fakultách v magisterskom alebo postgraduálnom stupni. Je tiež náročné, kvôli až organickej prepojenosti medzinárodnej, európskej a domácej úrovne právnych predpisov. Srdcom tohto organizmu sú normy medzinárodného utečeneckého práva ako súčasti humanitárneho práva, ktorých základy boli položené už v medzivojnovom období 20. storočia a rozšírené a prehĺbené po udalostiach Druhej svetovej vojny. Už v tom čase sa objavili prvky politizácie utečeneckého práva, keď rokovanie nad konkrétnou podobou medzinárodných organizácií zameraných na pomoc utečencov, ich financovaním a rozsahom právomocí, bolo predmetom diplomatických roztržiek.⁴ Tieto rokovania, ktoré okrem iného viedli k vytvoreniu Úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov, však od začiatku upriamovali pozornosť na skutočnosť, že uznávanie statusu utečencov a poskytnutie ochrany a základnej potreby pre prenasledovaných sú spoločnou zodpovednosťou medzinárodného spoločenstva.

Popri medzinárodnom systéme sa po prijatí Amsterdamskej zmluvy začal rozvíjať aj európsky systém azylového práva. Členské štáty EÚ pochopili, že spoluprácou v tejto oblasti, ktorá sa dotýka všetkých, môžu zvýšiť efektívnosť. Problém nastane iba vtedy, keď sa začneme zamýšľať, efektívnosť čoho sa to vlastne zvyšuje. Pomoci utečencov, finančných zdrojov, vybavovania žiadostí o azyl alebo (nebodaj) odháňania tých, ktorí pomoc potrebujú, spred brán „európskej pevnosti“? Krivdili by sme výberom toho posledného bez akejkoľvek kontextualizácie, avšak platí, že členské štáty EÚ od začiatku rokovaní o Spoločnom európskom azylovom systéme súťažili v „pretekoch na dno“, hlavnou cenou ktorých bolo zníženie Európskou komisiou a Európskym parlamentom navrhovaných štandardov azylového práva a nad rámec medzinárodných požiadaviek.⁵ Ako nie práve zriedkavo v európskej politike, výsledkom bol kompromis medzi dôrazom na ľudské práva a ekonomickými i politickými záujmami. V súčasnosti však dochádza k spochybneniu ešte i tohto sčasti pochybného kompromisu, keď mnohí politici v honbe za vyšším volebným výsledkom šíria rétoriku „uzavierania hraníc“, „neexistencie práva na lepší život“ či „zatrhnutia ekonomickej migrácie.“

Azyl a vnímanie

Hlbším problémom než znenie právnych predpisov v oblasti európskeho azylového práva je časté nepochopenie úzkej prepojenosti medzi vnímaným a skutočným. Azyl pochádza z gréckeho ἄσυλον, čo znamená útočisko pred nebezpečenstvom a neistotou.⁶ Zahŕňa teda nielen bezpečnosť podľa istých objektivizovaných kritérií, ale aj pocit bezpečia subjektom hľadajúcim toto útočisko. Nie náhodou jeden z kľúčových pojmov v definícii statusu utečenca podľa čl. 1 Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951 (ďalej: Dohovor z roku 1951) poukazuje na „oprávnené obavy pred prenasledovaním (well-founded fear of persecution)“ z jedného z piatich taxatívne vymedzených dôvodov. Ako sa zhodujú svetoví experti na výklad Dohovoru z roku 1951 a jeho aplikáciu súdmi, obavy, hoci musia mať istý racionálny základ v politickej, sociálnej alebo kultúrnej situácii v krajine pôvodu, sú predovšetkým subjektívnym stavom vedomia človeka, ktorý z domovskej krajiny uteká,⁷ pretože má dojem, že ak by v nej zostal, čelil by fyzickému a/alebo psychickému utrpeniu. Práve v tomto kľúčovom prvku sa medzinárodné právo pozerá na to, ako jednotlivec vnímasvoju situáciu a za akých podmienok sa cíti bezpečne.

Preto v súčasnosti rozšírené tvrdenia o tom, ako utečenci strácajú svoj status preto, pretože z prvej krajiny, v ktorej neprebieha vojnový konflikt, nezostanú, sú v protiklade s filozofiou utečeneckého práva. V prípade, ak v nich obava z prenasledovania pretrváva, napríklad kvôli nevhodným podmienkam v táboroch, v ktorých majú čakať na rozhodnutie o udelení alebo neudelení azylu, majú nárok na presun do krajiny, kde takéto podmienky objektívne nehrozia. Práve to je však v prípade, ak vstupnou krajinou do Európy je pre mnohých ľudí Taliansko alebo Grécko, zdanlivo v protiklade s európskym právom, konkrétne Nariadením známym ako Dublin III.⁸ V skutočnosti však rozpor vzniká iba pri nepresnej interpretácii tohto právneho predpisu.⁹

Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej: ESĽP), na ktorý sa zväčša neúspešní žiadatelia o azyl obracajú so sťažnosťami na porušenie zákazu mučenia, neľudského zaobchádzania a trestania zakotveného v článku 3 Európskeho dohovoru pre ľudské práva (ďalej: Dohovor), v prelomovom prípade¹⁰ rozhodol, že navrátenie žiadateľa o azyl, ktorý si predtým podal žiadosť v inej členskej krajine, no neskôr ju opustil, v prípade, ak je dôvodné podozrenie, že podmienky žiadateľov o azyl v tejto členskej krajine spĺňajú definíciu neľudského zaobchádzania, porušuje článok 3 Dohovoru a teda nepriamo aj európsku legislatívu, ktorá sa odvoláva v danej oblasti na Dohovor z roku 1951 a na Chartu základných práv EÚ.¹¹

Takisto sa v súčasnosti, osobitne v krajinách V4, zabúda na rozdiel medzi statusom utečenca a azylom, hoci rozdiel medzi utečencom a ekonomickým migrantom sa pripomína takmer na dennej báze. Kritériá pre získanie statusu utečenca vyplývajú z prameňa medzinárodného práva – Dohovoru z roku 1951 – a nijaký štát ani orgán nemá právomoc rozhodovať o udelení či neudelení tohto statusu. Ten je možné stratiť opäť iba z dôvodov uvedených v tomto Dohovore (čl. 1 odst. C).¹² O čom rozhodujú štáty na základe konkrétnej žiadosti podanej utečencom alebo utečenkou, je udelenie azylu a tým uznanie (recognition) statusu utečenca v konkrétnom prípade. Inými slovami, status utečenca je „zmluvno-právny inštitút, ktorý vznikol s existenciou utečencov ako masového javu,“ kým podstatou azylu je „právny status azylanta a ochrana proti jeho vydaniu.“¹³ Nie je preto možné na národnej ani európskej úrovni rozhodovať o tom, kto je „utečenec“ a kto nie, napr. pretože je „ekonomický migrant“.

Rozhodovať možno o udelení azylu, inštitúte, ktorý je v prípade SR zakotvený aj v článku 53 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej: Ústava). Nikto, kto tvrdí, že spĺňa kritériá Dohovoru z roku 1951 stanovené pre status utečenca, v súlade s týmto inštitútom nemôže byť z demokratického štátu vyhostený, až dokým nepodá žiadosť o azyl, ktorá je právoplatne zamietnutá.¹⁴ O tom sa presvedčilo aj Slovensko, keď ESĽP v prípade Labsi rozhodol o porušení článku 3 Dohovoru Slovenskou republikou, tým, že vyhostila zo svojho územia alžírskeho občana Labsiho, odsúdeného za údajné teroristické aktivity, ktorý vo svojej krajine mohol čeliť mučeniu alebo neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu a trestaniu.¹⁵

Kľúčový princíp, ktorý medzinárodné utečenecké právo za týmto účelom pozná, je princíp zákazu vyhostenia alebo navrátenia (non-refoulement) osoby so statusom utečenca, ak v domovskej krajine čelí ohrozeniu na živote alebo osobnej slobode z dôvodov, za ktoré je prenasledovaný.¹⁶ Je prekvapujúce, že expert na azylové právo SR tento princíp zaraďuje v zozname princípov, ktorými sa slovenská právna úprava riadi, až po takých, v porovnaní s ním sekundárnych, zásadách, ako „princíp dodržiavania právneho systému štátu poskytujúce azyl“ (č. 2) či „princíp temporality (azylu, pozn.)“ (č. 5).¹⁷

Už zbežný pohľad na politický diskurz naznačuje, že rozlíšenie medzi statusom utečenca, jeho uznaním a udelením azylu, ako aj uvedomenie si, že prenasledovanie ako nevyhnutná podmienka pre status utečenca nie je objektívne determinovateľné, ale v podstatnej miere závisí od vnímania samotným subjektom, ostávajú pochované hlboko vo vodách utečeneckého/azylového práva, a tak neznáme veľkej väčšine jednotlivcov, ktorí sa k téme vyjadrujú. Z právneho „korpusu“ sa miesto toho neraz účelovo vyberajú zásady (často nepresne interpretované), ktoré slúžia jednému konkrétnemu, a pre demokratické spoločnosti dlhodobo deštruktívnemu cieľu: presadeniu a prehĺbeniu vnímania utečencov ako „tých druhých“, a tak ich degradácie z politických bytostí na bytosti výlučne biologické.

Vnímanie a právo

Áno, „utečenec“ je právny status, ktorý má svoju definíciu. Pri uspokojení sa s formalistickým prístupom by sme tak mohli skončiť pri zdôraznení strachu z prenasledovania ako subjektívneho elementu determinácie utečeneckého právneho statusu. A urobili by sme chybu, pretože existujúce ľudské bytosti, ktoré sú utečencami, sú, osobitne v období od 20. storočia, omnoho viac určované spoločenským vnímaním než platným právom.

Hannah Arendt, ktorá bola sama v istom období utečenkou, význam tohto vnímania kontextualizuje do reálií začiatku 20. storočia, kedy stovky tisíc ľudí potrebovalo azyl, avšak toto prastaré právo bolo pod vplyvom udalostí po Prvej svetovej vojne zrušené.¹⁸ Víťazstvo koncepcie práva národov na sebaurčenie a národných štátov ako usporiadania politického života (aj vplyvom dezinterpretácie Wilsonovej doktríny) vytvorilo hlbokú priepasť medzi tými, ktorí do „štátotvorných národov“ patrili, a tými, ktorí nie.

Nadchádzajúce desaťročia, až na malé výnimky plné drakonických (zväčša prostredníctvom práva realizovaných) opatrení, slúžiacich na vylúčenie čoraz väčšieho počtu jednotlivcov a menšinových skupín z daného „národa“, ukázali, že „takzvané sväté a nescudziteľné ľudské práva sa ocitnú bez akejkoľvek ochrany v okamihu, v ktorom ich už nie je možné považovať za práva občanov nejakého štátu.“¹⁹ Podľa talianskeho filozofa Agambena, kritika prirodzenoprávnej koncepcie ľudských práv, boli východiská pre postupný proces vylúčenia istých skupín a jednotlivcov z okruhu nositeľov základných práv a slobôd položené už Deklaráciou práv človeka a občana. Tvrdí, že v nej sa (ako i v neskorších ľudskoprávnych dokumentoch) „pojem prirodzeného života (garancia práv od narodenia, pozn.), postavený do základov právneho systému, a zahajujúci tak obdobie biopolitiky, okamžite rozpúšťa v pojme občana.“²⁰ Ak je tak, potom v okamihu, ak niekto nie je občan, stráca práva, ktoré by mu mali patriť od narodenia. Presne tak, ako sa to deje s ľuďmi utekajúcimi pred prenasledovaním z krajín, ktorých boli občanmi.

Táto argumentácia následne permanentný proces vylúčenia utečencov z verejného života, ich vnímania ako „iných“, tých, ktorí sú neschopní integrovať, nedosahujú úroveň „nás – občanov štátu“ a nemajú právo do našich domovov prísť, ak im to sami veľkoryso nedovolíme, považuje iba za dôsledok tohto systémového nastavenia spoločnosti. Ak k nej niet čo dodať, všetko nasvedčuje tomu, že význam medzinárodného a európskeho utečeneckého práva je sekundárny, lebo politické procesy nikdy neumožnia efektívnu a s princípmi ľudských práv súladnú inklúziu utečeniek a utečencov do života v súčasných národných štátoch.

Domnievam sa, však, že týmto sa vynecháva jeden podstatný element, ktorý de facto revitalizuje úlohu (utečeneckého) práva v konštrukcii ľudského spoločenstva, ale zároveň nezabúda na podmienenosť reálneho napĺňania právnych pravidiel ich vnímaním ako správnych. Je ním postupujúce prekonávanie limitujúceho rámca národného štátu v oblasti ochrany ľudských práv, garantovaných medzinárodnými dohovormi a interpretovaných súdnymi orgánmi ako ESĽP či Súdny dvor Európskej únie (ďalej: SD EÚ). Samozrejme, tieto majú právnu silu iba vo vzťahu k členským štátom Rady Európy, resp. EÚ, ale minimálne pre túto skupinu štátov predstavujú šancu, ako sa z marazmu vyvolaného permanentným procesom vylúčenia „iných“ z kolektívu „nás“ dostať.

Problém je, že absolutizácia vplyvu týchto súdnych orgánov zostane iba abstraktným konštruktom, ak cestu nimi vytýčenú nebudú nasledovať nielen domáce súdy, ale aj ostatné orgány verejnej moci. Je pritom nutné zdôrazniť, že tieto súdy opäť nemožno oddeliť od dimenzie vnímania, konkrétne vnímania ich rozhodnutí (v tomto prípade tých, ktoré preskúmavajú oprávnenosť rôznych úkonov štátnych orgánov v oblasti prideľovania azylu, prístupu k žiadateľom o azyl a rešpektovania medzinárodných ľudskoprávnych záväzkov vo všeobecnosti) tak spoločnosťou ako celkom, ako aj sudcami a sudkyňami samotnými.

Zo súdov sa nesmú stať bábky, mechanicky aplikujúce platné právne predpisy, ale, naopak, pri ich rozhodovaní musí existovať „‘čitateľné‘ normatívne vymedzenie právne relevantných záujmov (normatíve hodnotové meradlo).“²¹ Iba tak sa môžu tieto orgány aspoň pokúsiť o prelomenie bludného kruhu medzi vnímaním utečeniek a utečencov ako „iných“ a dezinterpretáciou hodnotového základu medzinárodného i európskeho utečeneckého práva, ktoré stavia nie na rovnakosti a neexistencii najrôznejších rozdielov medzi utečencami a občanmi krajín, do ktorých z núdze prichádzajú, ale na rovnosti týchto dvoch skupín individuálnych subjektov a na ich spoločnej identite ako aristotelovských „politických živočíchov“, ktorým prináleží nielen „holý život“,²² ale aj základné politické práva.

Záver

V súčasnosti na svete i v Európe opäť narastá počet a intenzita konfliktov, ktorých dôsledkom jednotlivci, rodiny a celé sociálne skupiny musia opustiť svoje domovy a utekať pred prenasledovaním. Na ich uznanie ako ľudských bytostí rovných tým, ktorých takéto nešťastie nepostihlo, slúži medzinárodné utečenecké právo a európske utečenecké právo, ktoré sa oň opiera. Avšak aj v najintegrovanejšej časti sveta, v členských štátoch EÚ, dodnes existujú národné právne poriadky, ktoré dávajú štátu takmer všemocnú moc rozhodnúť, či uzná konkrétnym jednotlivcom ich status utečenca a udelí im azyl alebo ich odmietne a za istých okolností dokonca i z územia, nad ktorým má monopol legitímnej moci, vyhostí.

Vo svetle načrtnutej triády medzi azylom, jeho vnímaním tak samotnými utečencami ako aj spoločnosťami v krajinách, v ktorých hľadajú útočisko a možnosť participovať na veciach verejných, a právom, ktoré (minimálne v prípade medzinárodnoprávnej úpravy) význam vnímania identifikuje, sa takáto fragmentácia právnych poriadkov javí ako významne obmedzujúca, ak nie ohrozujúca – nielen práva utečencov, ale aj kvalitu demokratických politických režimov v členských štátoch EÚ. Podporuje totiž diferenciáciu formálnych pravidiel a tým aj vnímanie utečencov ako „iných“, predstavujúcich potenciálne ohrozenie pre suverénny štát a národnú komunitu v ňom, ktorých prijatie spočíva na (ne)vôli občanov.

Iste, prepojenosť právnych systémov a právomoc medzinárodných súdnych orgánov bráni úplnej svojvôli, ale na úrovni vnímania je jeho potenciál pre zmenu obmedzený. Zvýšiť by ho bolo možné výraznejším prepojením ESĽP a SD EÚ, konkrétne pristúpením EÚ k Dohovoru,²³keďže ESĽP, hoci je symbolom európskeho systému ochrany ľudských práv, môže v súčasnosti rozhodnúť o porušení práv členskými štátmi zväčša iba na základe čl. 3 (zákaz mučenia, neľudského zaobchádzania a trestania) a čl. 6 (právo na spravodlivý proces).

Väčšmi než zvýšením praktických možností obrátiť sa na súd v prípade podozrenia, že došlo k porušeniu práv žiadateľa o azyl v azylovom konaní v členskom štáte, by pristúpenie malo vplyv ako symbol prihlásenia sa k spoločným európskym, medzinárodným a principiálnym záväzkom všetkých členských štátov; ako vyjadrenie, že všetci ľudia sme bytosti politické, bez ohľadu na akýkoľvek náš ďalší status, a hoci sa najrôznejšími charakteristikami odlišujeme, tieto nás nezbavujú práv vyjadrujúcim rovnosť medzi občanmi tohto sveta.

Toto vyjadrenie politickosti sa žiada realizovať v omnoho širšej palete prejavov, než väčšej integrácii právnych poriadkov, a to bez jeho podmienenia názorom väčšiny, osobitne, ak je numerická väčšina pod vplyvom elitistickej menšiny túžiacej po ničom inom, než po moci. Vyplýva totiž z uznania, že konkrétne písané právne normy (osobitne národného) azylového práva sa môžu ukázať ako platné, ale nesprávne právo v zmysle Radbruchovej formuly,²⁴ a z presadenia vnímania utečencov ako rovných v základných právach s občanmi štátu ako súčasti „spoločnosťou akceptovaného hodnotového základu zosúladenia slobody jedného so slobodou druhého v demokratickom prostredí.“²⁵ Iba tak je šanca prekonať Agambenovo, na empirickej úrovni správne, konštatovanie o procese absolutizácie „holého života“ nad životom politickým formou dezinterpretácie platným právom posväteného vylúčenia „utečenca“ z kategórie „nás“. „Nás“, ktorí konajú v duchu predstavy, že potrebujeme stavať múry, aby sme si ochránili vlastnú „civilizáciu“, a tým zasadzujú potenciálne smrteľnú ranu jej podstate – pluralite ľudských bytostí, jednotlivcov i spoločenstiev.

Max Steuer
Univerzita Komenského v Bratislave, Filozofická fakulta, Katedra politológie, 1. ročník denného doktorandského štúdia

Použité zdroje:

[1] Najznámejšie FUKUYAMA, F. 2007. Konec dějin a poslední člověk. Praha: Rybka Publishers.

[2] Pri tejto metafore som sa inšpiroval Michalom Bartoňom, ktorý ju využil pri zachytení mnohovrstevnatosti verejnej diskusie, pre ktorú je kľúčová sloboda prejavu ako základné ľudské právo. BARTOŇ, M. 2010. Svoboda projevu: Principy, garance, meze. Praha: Leges.

[3] Bez vytvárania priamej analógie, myslím si, že práve toto zdôraznenie individuality miesto holých štatistík je podstatné, aby sme nepadli do „Stalinovej pasce“ rozdielu medzi jedným zabitým človekom ako tragédie a milióna ako štatistiky. Porovnaj prístup k obetiam vojen a nedemokratických režimov v strednej a východnej Európe v SNYDER, T. 2013. Krvavé územie: Európa medzi Hitlerom a Stalinom. Bratislava: Premedia.

[4] LOESCHER, Gil. 1993. Beyond Charity. International Cooperation and the Global Refugee Crisis. Oxford: Oxford University Press, s. 32-54.

[5] BOELES, Peter – DEN HEIJER, Maarten – LODDER, Gerrie – WOUTERS, Kees. 2014. European Migration Law. Cambridge: Intersentia; CHERUBINI, Francesco. 2014. Asylum Law in the European Union. London: Routledge, s. 253-254.

[6] Napr. http://www.oxforddictionaries.com/definition/english/asylum(dostupné 11.11.2015).

[7] HATHAWAY, James C. – FOSTER, Michelle. 2014. The Law of Refugee Status – 2nd Edition. Oxford: Oxford University Press, s. 91-115. GOODWIN-GILL, Guy S. – MCADAM, Jane. 2007. The Refugee in International Law – 3rd Edition. Oxford: Oxford University Press, s. 63-90.

[8] Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013 (prepracované znenie).

[9] Túto tézu je podľa niektorých možné potvrdiť aj iným spôsobom. Táto sa opiera o čl. 17 Nariadenia Dublin III, ktoré umožňuje členským štátom EÚ „najmä z humanitárnych dôvodov a dôvodov súcitu“ posúdiť žiadosti o azyl aj od tých, za ktorých je podľa dohodnutých pravidiel zodpovedný iný členský štát (tej, kde po prvýkrát prekročili hranice Schengenského priestoru).

[10] ECtHR. 2011. M.S.S. v Belgium and Greece, Application No. 30696/0.

[11] Napr. Čl. 78 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ.

[12] GOODWIN-GILL, Guy S. – MCADAM, Jane, op. cit. (2007), s. 135.

[13] BALGA, J. Azylové právo. Plzeň: Aleš Čeněk, s. 36.

[15] ECtHR. 2012. Labsi v. Slovakia. Application No. 33809/08.

[16] Článok 33 Dohovoru z roku 1951.

[17] BALGA, J., op. cit., s. 126-131.

[18] ARENDT, Hannah. 1958. The Origins of Totalitarianism – Second Edition. Cleveland: Meridian Books.

[19] AGAMBEN, Giorgio. 2003. Prostředky bez účelu. Poznámky o politice. Praha: Slon, s. 22-23 (preklad citátu z češtiny, pozn. autora).

[20] AGAMBEN, Giorgio. 2011. Homo Sacer. Praha: Oikoymenh, s. 127 (preklad citátu z češtiny, pozn. autora).

[21] BRÖSTL, Alexander. 2015. Na konci je súd. Bratislava: Kalligram, s.141.

[22] AGAMBEN, Giorgio, op. cit. (2011), s. 15-19.

[23] Porovnaj napr. JACQUÉ, Jean-Paul. 2011. “The Accession of the European Union to the European Convention on Human Rights and Fundamental Freedoms.” Common Market Law Review 48, no. 4, s. 995–1023; HARMSEN, Robert. 2014. “The (Geo)Politics of the EU Accession to the ECHR: Democracy and Distrust in the Wider Europe.” In KOSTA, Vasiliki – SKOUTARIS, Nikos – TZEVEKOLOS, Vassilis (eds.) The EU Accession to the ECHR. Oxford: Hart, s. 199–217.

[24] RADBRUCH, Gustav. 2012. O napětí medzi účely práva. Praha: Wolters Kluwer, s. 129 a nasl.

[25] HOLLÄNDER, Pavel. 2015. Pojmy v Sizyfovej krošni. Bratislava: Kalligram, s. 107.