Vlastnícke práva v slobodnej a neslobodnej spoločnosti a slovenská skúsenosť z 20. storočia
Abstrakt
Vlastnícke právo je dôležité vecné právo, ktoré nie je zaujímavé len z právneho hľadiska, ale môže zaujať aj širší okruh vedcov. Tento článok preto nie je právnym exkurzom, ale hovorí skôr o tom, ako sa dá vlastnícke právo použiť ako nástroj na skúmanie charakteru spoločnosti. Okrem konceptuálneho a metodologického prínosu článku sa dôraz kladie aj na uchopenie štúdia spoločnosti Slovenského štátu z obdobia rokov 1939-1945 cez prizmu vlastníckeho práva. Článok preto odpovedá na dve otázky: Ako súvisí vlastnícke právo so slobodou v konkrétnej spoločnosti? Ako je možné analyzovať Slovenský štát (resp. ľubovoľnú spoločnosť) pomocou vlastníckeho práva?
Kľúčové slová: vlastnícke právo, ochrana majetku, sloboda, republika, Slovenský štát, slobodná spoločnosť
Úvod
Vlastnícke práva boli vždy človeku veľmi blízke. Aj keď v rôznej miere, človek mal vždy tendenciu niečo vlastniť, zveľaďovať a chrániť si to. Rozsah vlastníckych práv bol v histórii úzko prepojený s charakterom spoločnosti, v ktorej konkrétny človek žil. Na túto problematiku dá pozrieť dvomi pohľadmi. Po prvé, je jasné, že v histórii (mimo západnej civilizácie aj dnes) vieme identifikovať viaceré formy neslobodnej spoločnosti. Na druhej strane, dnešné moderné spoločnosti možno považovať za slobodné, v ktorých je zákonný rozsah a aplikácia vlastníckych práv odlišná. Preto sú vlastnícke práva vhodné ako objekt na deskripciu rôzneho rozsahu týchto práv v odlišných spoločnostiach. Ale po druhé, čo je analyticky atraktívnejšie, môžeme vlastnícke práva považovať za nástroj, pomocou ktorého skúmame charakter danej spoločnosti. Inak povedané, nebudeme sa venovať tvrdeniu, že spoločnosť determinuje vlastnícke práva, ale že vieme klasifikovať spoločnosti skrz rozsah a najmä reálnu aplikáciu vlastníckych práv.
Práve druhý prístup sa môže ukázať veľmi praktický napríklad aj v slovenských podmienkach. V minulom storočí na Slovensku existoval útvar, ktorý sa dnes bežne nazýva Slovenský štát. Obdobie Slovenského štátu je dodnes kontroverzným úsekom našich dejín. Aj dnes sa nájdu mnohí, ktorí glorifikujú štát ako útvar, ktorý reprezentuje najlepšiu možnú spoločnosť. Na druhej strane, v slovenskej spoločnosti sa nájdu aj výrazní odporcovia Slovenského štátu. Nejasnosti sú sčasti aj akademické, napríklad Ľubomír Lipták píše o vtedajšom režime s otáznikom (Liberálny fašizmus?)[1]. V súčasnosti je teda možné priniesť do diskusie medzi dvomi spomenutými frakciami nástroj na to, ako posúdiť režim Slovenského štátu. Preto má tento článok dva ciele. Po prvé, chcem ukázať, ako môžu byť vlastnícke práva požité na analýzu konkrétnej spoločnosti. Po druhé, článok má objasniť dôsledky rozsahu a praktickej aplikácie vlastníckych práv v kontroverznom období Slovenského štátu. Následne je článok rozdelený na dve časti. V prvej časti sa zameriam na konceptuálne východiská slobodnej spoločnosti a v nich na rolu vlastníckych práv. V druhej časti sa už empiricky pozriem na rozsah a reálnu aplikáciu vlastníckych práv v Slovenskom štáte. V závere ponúkam zhrnutie článku, jeho výsledky a limity a možnosť ďalšieho výskumu.
Konceptuálne východiská
Na úvod tejto časti by som chcel aspoň zjednodušene identifikovať, čo vlastne treba rozumieť pod vlastníckym právom. Pre účely tohto článku nie je potrebné tvoriť zložitý právny výklad. Stačí načrtnúť niektoré významné aspekty vlastníckeho práva, ktoré budú ďalej v článku využívané. Preto som vybral dva podstatné body, na základe ktorých je možné si predstaviť obsah vlastníckeho práva. Po prvé, na základe Ústavy Slovenskej republiky má každý právo vlastniť majetoka vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah.[2]Doplňujúci paragraf je aj v Občianskom zákonníku: „Všetci vlastníci majú rovnaké práva a povinnosti a poskytuje sa im rovnaká právna ochrana.“[3] Tento bod bude dôležitý aj v empirickej časti článku. Po druhé, z obsahovej stránky vlastníckeho práva je nutné povedať, že vlastník je zo zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.[4] Tieto práva boli v rôznych mierach porušované počas mnohých neslobodných spoločností v minulosti. Existuje ešte veľa definícii a aspektov vlastníckych práv, [5] ale načrtnuté atribúty budú pre účely tohto článku dostatočné. Teraz je dôležitejšie definovať, čo znamená slobodná spoločnosť.
Dnes by možno veľa ľudí povedalo, že slobodná spoločnosť je demokratická spoločnosť. Toto tvrdenie nemusí byť zlé, ale keď sa pozrieme konceptuálne hlbšie v tejto problematike, zistíme, že veľa autorov v dejinách definovalo slobodnú spoločnosť ako republikánsku (napríklad Charles de Montesquieu[6] aj tzv. americkí federalisti[7]). Jeden z modernejších autorov, Philip Pettit, uznáva, že demokratická kontrola nemá žiadne definičné prepojenie so slobodou.[8]Z definičného hľadiska republikáni chápu slobodu ako slobodu od nadvlády, [9] resp. ochranu pred nadvládou, čo zahŕňa aj dodržiavanie vlastníckeho práva. Preto budem ďalej písať o slobodnej spoločnosti ako o republikánskej.
Práve vyššie uvedení autori sa zhodujú na tom, že v republikánskej spoločnosti, teda slobodnej, musia byť vlastnícke práva dodržiavané. Ako tvrdil Charles de Montesquieu, koncept slobody je spojený s ideami spravodlivosti a vlastníctva.[10] Aj zakladatelia USA vnímali veľkú potrebu definície ľudských práv (medzi nimi aj vlastnícke právo) v ich ústave.[11] Spomínaní autori sa nikdy (aspoň nie úmyselne) nesnažili vytvoriť demokratický štát, ale chceli vytvoriť republiku, v ktorej má byť zaručená sloboda jednotlivca. Práve v republikánskom vytýčení slobody sú dôležité hlavne tieto tri ľudské práva: právo na spravodlivý súdny proces, právo na majetok a sloboda prejavu.[12]Možno teda tvrdiť, že právo na majetok a jeho ochranu sú jedným z pilierov slobodnej spoločnosti. Preto aby sa zabezpečilo takéto republikánske vymedzenie slobody, je potrebné limitovať vládu. To má zabezpečiť ústava.[13] Ústava má vytvoriť taký systém moci, v ktorom nebude mať všetku moc v rukách jednotlivec alebo jeden orgán.[14]Podotýkam však, že tento systém nemusí byť nevyhnutne demokratický. Stačí iba to, aby vytvoril legálny režim, ktorý bude ochraňovať jednotlivca a jeho majetok.[15]
Metodologicky teda možno tvrdiť, že prítomnosť a dodržiavanie vlastníckych práv sú nevyhnutnou podmienkou existencie slobodnej spoločnosti. V praxi to znamená, resp. operacionalizácia tohto konceptu znamená, že slobodná spoločnosť musí mať v právnych normách vytýčený rozsah a garanciu vlastníckych práv, garancia musí byť reálna a ochrana majetku musí existovať pre každého bez rozdielu. Ak táto podmienka nie je prítomná, nemožno danú spoločnosť považovať za slobodnú. Obdobne, nemožno ju považovať za republikánsku. Práve vďaka spomínanej terminológii je analýza Slovenského štátu (SŠ) z rokov 1939-1945 ešte zaujímavejšia, pretože tento štátny útvar mal oficiálne označenie Slovenská republika.[16]Keď spojíme koncepty a práva identifikované v tejto časti, je niekoľko otázok, ktoré si môžeme pred empirickou analýzou klásť: Aký rozsah mali vlastnícke práva v SŠ? Aká bola ich praktická aplikácia? Platila ochrana majetku pre každého? Mohol vlastník so svojím majetkom ľubovoľne disponovať a požívať jeho plody? Možno o SŠ hovoriť ako o slobodnej spoločnosti? Pre odpovede sa v nasledujúcej časti článku empiricky pozriem na to, či vlastnícke práva v Slovenskom štáte boli dodržiavané podľa princípov slobodnej spoločnosti.
Vlastnícke práva v Slovenskom štáte
Na úvod tejto časti by som chcel upozorniť na to, ako boli vlastnícke práva rozpísané v ústave Slovenského štátu, pretože aj keď táto ústava v mnohom nebolo dodržiavaná, stále má veľkú výpovednú hodnotu. Problematike vlastníckych práv sa v spomínanej ústave explicitne venujú dva odseky: „Vlastníctvo má sociálnu funkciu a zaväzuje majiteľa narábať s ním v záujme všeobecného dobra,“ a: „Súkromné vlastníctvo možno obmedziť len zákonom“.[17] Prvý odsek je podobný súčasnému chápaniu vlastníckeho práva, aj dnes vlastníctvo zaväzuje[18] a plní sociálnu funkciu. Druhý odsek venujúci sa vlastníckemu právu v ústave Slovenského štátu je zaujímavý z pohľadu dobového kontextu.
Ako je pomerne dobre známe, počas Slovenského štátu prebiehal proces tzv. arizácie. Zjednodušene povedané, židovským obyvateľom sa bral ich majetok a dával sa do rúk Nežidov.[19] Tento proces prebiehal podľa zákona, keďže boli prijaté ďalšie právne úpravy, ktoré arizáciu umožňovali. Práve preto je spomínaný odsek v ústave v kontexte doby dôležitý, pretože pomohol vytvárať legálny režim. Nevieme s istotou tvrdiť, že toto bolo primárna rola daného odseku pri prijímaní ústavy, ale na tom nezáleží. Treba podotknúť, že slobodná spoločnosť (resp. republika) má chrániť slobodu všetkých jej obyvateľov, nie len vyhovujúcich alebo poslušných, ako to nazýva Ľubomír Lipták.[20] Preto za jednoznačný dôkaz, že právo na ochranu majetku v Slovenskom štáte nebolo dodržané, považujem odobratie majetku židovským občanom Slovenského štátu.[21] Nešťastný osud Židov v Slovenskom štáte je však všeobecne známa téma, preto sa jej nebudem podrobnejšie venovať, je dobre rozpracovaná v množstve literatúry.[22]
Chcel by som ešte upozorniť na to, že v Slovenskom štáte neboli porušené len vlastnícke práva Židov. Štát konfiškoval tiež majetky kočujúcich Rómov, bral im kone, vozy, šiatre.[23] Neistá garancia vlastníckych práv v Slovenskom štáte bola tiež problémom pre príslušníkov českej menšiny. Tým často hrozilo násilné vysťahovanie do Protektorátu Čechy a Morava[24], čím by prirodzene bez náhrady stratili časť svojich majetkov. Porušovanie slobody, neraz teda aj majetkovej slobody, čakalo aj Slovákov, najmä predstaviteľov československých či zrušených politických strán.[25]
Na základe uvedeného je nutné konštatovať, že o Slovenskom štáte nie je možné hovoriť ako o slobodnej spoločnosti. Nevyhnutná podmienka, existencia a ochrana vlastníckych práv, nebola prítomná v Slovenskom štáte. Rozsah vlastníckeho práva bol veľmi zúžený a prijaté zákony boli značne účelné. Ochrana majetku neexistovala pre všetkých obyvateľov republiky, ale len pre tých poslušných. Hoci to nie je jediná podmienka slobodnej spoločnosti, bola zadefinovaná ako nevyhnutná, preto o Slovenskom štáte nemôžeme hovoriť ani ako o republike, keď sa pozrieme na obsahovú stránku pojmu republika.
Záver
Existuje viacero prístupov, ako sa pozrieť na problematiku vlastníckych práv v slobodnej a neslobodnej spoločnosti. Základný prístup by bol komparatívne analyzovať rozdiely vo vlastníckom práve naprieč slobodnými a neslobodnými spoločnosťami. V tomto článku som si zvolil opačný prístup, ktorý umožňuje klasifikovať spoločnosti podľa prítomnosti definície a dodržiavania vlastníckeho práva. Vlastnícke práva nám môžu vypovedať o charaktere konkrétnej spoločnosti. Môj prvý cieľ v tomto článku bol ukázať konceptuálne-metodologickú cestu, ako je možné analyzovať spoločnosti cez prizmu vlastníckeho práva. Tento cieľ považujem za naplnený vo formulácii nevyhnutnej podmienky pre existenciu slobodnej spoločnosti, ktorou je prítomnosť a reálne dodržiavanie vlastníckeho práva a ochrany majetku. Druhý cieľ bol posúdiť konkrétny príklad slovenských dejín, ktorý je dodnes kontroverznom témou na verejnej aj akademickej pôde. Na základe argumentácie v článku konštatujem, že Slovenský štát nemožno považovať za slobodnú spoločnosť ani za republiku, hoci tak znel oficiálny názov štátneho útvaru.
Samozrejme, netreba zabúdať, že som v článku hovoril o vlastníckom práve ako o nevyhnutnej podmienke. Keby aj táto podmienka bola splnená, sú tu ďalšie faktory, ktoré môžu rozhodnúť o tom, či spoločnosť je slobodná alebo nie. Preto by táto metodologická pomôcka mohla byť ešte viac a lepšie uplatnená pri tvorbe komplexnejšieho obrazu konkrétnych spoločností. Aj cez odkazy uvedené v tomto článku je preto možné nájsť ďalšie podmienky slobodnej spoločnosti a pokračovať tak v ďalších výskumoch.
Peter Švikruha
Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave
Zoznam bibliografických odkazov
Ball, T. 2003. The Federalist Papers. In: Boucher, D. & Kelly, P. (eds.): Political Thinkers. From Socrates to the Present. Oxford: Oxford Univeristy Press.
Fiamová, M. et al. 2014. Kapitoly z dejín Slovenskej republiky 1939 – 1945. Bratislava: Historický ústav SAV.
Kawade, Y. 2003. Montesquieu. In: Boucher, D. & Kelly, P. (eds.): Political Thinkers. From
Socrates to the Present. Oxford: Oxford Univeristy Press.
Kováč, D. 2010. Dejiny Slovenska. 3. opravené a rozšírené vydanie. Praha: Nakladatelství Lidové noviny.
Lipták, Ľ. 2011. Slovensko v 20. storočí. 4. vydanie. Bratislava: Kalligram.
Pettit, P. 1997. Republicanism: A Theory of Freedom and Government. New York: Oxford University Press.
Pettit, P. 2012. On the People´s Terms. New York: Cambridge University Press.
Urbinati, N. 2012. Competing for Liberty: The Republican Critique of Democracy. In: American Political Science Review. Vol. 106. No. 3. P. 607-621.
Ústava Slovenskej republiky (460/1992 Zb.)
Ústavný zákon zo dňa 21. júla 1939 o Ústave Slovenskej republiky (185/1939 Sl. z.).
Zákon č. 40/1964 Zb. občiansky zákonník – znenie účinné od 01.07. 2016.
[1] Lipták, Ľ. 2011. Slovensko v 20. storočí. 4. vydanie. S. 189.
[2] Ústava Slovenskej republiky (460/1992 Zb.). Čl. 20, Od. 1.
[3] § 124 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. občiansky zákonník.
[4] § 123 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. občiansky zákonník.
[5] Pre viac pozri napríklad: Ústava Slovenskej republiky (460/1992 Zb.). Čl. 20. alebo § 123-135 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. občiansky zákonník – znenie účinné od 01.07.2016
[6] Kawade, Y. 2003. Montesquieu. S. 219.
[7] Ball, T. 2003. The Federalist Papers. S. 258.
[8] Pettit, P. 1997. Republicanism: A Theory of Freedom and Government. S. 30.
[9] Urbinati, N. 2012. Competing for Liberty: The Republican Critique of Democracy. S. 607.
[10] Kawade, Y. 2003. Montesquieu. S. 219.
[11] Ball, T. 2003. The Federalist Papers. S. 266.
[12] Urbinati, N. 2012. Competing for Liberty: The Republican Critique of Democracy. S. 618.
[13] Pettit, P. 2012. On the People´s Terms. S. 5.
[14] Pettit, P. 2012. On the People´s Terms. S. 5.
[15] Urbinati, N. 2012. Competing for Liberty: The Republican Critique of Democracy. S. 618.
[16] Ústavný zákon zo dňa 21. júla 1939 o Ústave Slovenskej republiky (185/1939 Sl. z.). Hl. 1.
[17] Ústavný zákon zo dňa 21. júla 1939 o Ústave Slovenskej republiky (185/1939 Sl. z.). § 79.
[18] Ústava Slovenskej republiky (460/1992 Zb.). Čl. 20, Od. 3.
[19] Fiamová, M. et al. 2014. Kapitoly z dejín Slovenskej republiky 1939 – 1945. S. 85.
[20] Lipták, Ľ. 2011. Slovensko v 20. storočí. 4. vydanie. S. 192.
[21] Kováč, D. 2010. Dejiny Slovenska. 3. opravené a rozšírené vydanie. S. 230.
[22] Podrobnejšie napríklad: Fiamová, M. et al. 2014. Kapitoly z dejín Slovenskej republiky 1939 – 1945. S. 85-90: Židia na Slovensku a Holokaust alebo Kováč, D. 2010. Dejiny Slovenska. 3. opravené a rozšírené vydanie. S. 230.
[23] Fiamová, M. et al. 2014. Kapitoly z dejín Slovenskej republiky 1939 – 1945. S. 82.
[24] Fiamová, M. et al. 2014. Kapitoly z dejín Slovenskej republiky 1939 – 1945. S. 81.
[25] Fiamová, M. et al. 2014. Kapitoly z dejín Slovenskej republiky 1939 – 1945. S. 83.
