Prečo je ústavný súd dôležitý alebo O nádejných ochrancoch demokracie
„Princípy súdnej moci a nezávislosti súdnictva […] sú obhájiteľné ako strážcovia demokracie aj strážcovia proti neduhom demokracie.“ [1]
Úvod
Kľúčom k rozšifrovaniu tohto výroku z amerického právneho prostredia, ktoré medzi prvými študovalo súdnictvo na pomedzí práva a politiky, je „tyrania väčšiny“. Obmedzujúca, „minimalistická“ predstava o demokracii ako o vláde väčšiny vygenerovanej férovými pravidlami výberu (slobodnými voľbami)[2] je spojená s rizikom podkopania (aj) týchto pravidiel, nehovoriac o iných verejných dobrách, akými sú základné práva či právny štát.[3] Demokracia, ktorá si tieto dobrá cení, musí vládu väčšiny obmedziť „protiväčšinovými“, a teda z čisto väčšinového pohľadu „protidemokratickými“ inštitúciami, ktorých prominentným príkladom je ústavný súd.[4]Ústavný súd je dôležitý, pretože zabraňuje „zvlčeniu“ demokracie, a tým chráni hodnoty, ktoré sú jej súčasťou. Zároveň tak vzniká „problém protiväčšinovosti“, pri ktorom sa otáznou stáva demokratická legitimita ústavného súdu, osobitne v prípade, ak disponuje širokým spektrom kompetencií. V extrémnom prípade sa dokonca z „tyranie väčšiny“ stáva „tyrania ústavným súdom.“[5]
Toto je (minimálne v informovaných kruhoch) známy príbeh o význame ústavných súdov. V ostatných desaťročiach si niekoľko akademikov trúflo položiť mierne cynickú otázku, prečo by politickí lídri, ktorí sa práve dostali k moci viac či menej demokratickými voľbami, mali záujem obmedziť svoje právomoci vytvorením stabilnej inštitúcie, ktorá bude môcť vyhlásiť nimi prijaté zákony a iné výsledky ich mocenského rozhodovania za protiústavné, čím im minimálne sťaží dosiahnutie vybraných politických cieľov. Ako dnes už konvenčná odpoveď na túto pochybnosť bol predložený druhý príbeh (téza). Politickí lídri pri moci v podmienkach demokratických volieb sa obávajú jej straty, a preto podporia zavedenie tzv. dôverníka, ktorý zmierni hrozbu, že ich oponenti pozmenia demokratické pravidlá, a zabránia možnosti opätovnej výmeny aktérov, ktorí spravujú politické inštitúcie.[6] Podľa tejto odpovede ústavný súd je práve týmto dôverníkom, ktorý síce netrpí deficitom vstupnej legitimity,[7]ale nestráca sa tieň pochybností nad možnosťou, že „dôverník zneužije dôveru“, a jeho rozhodovanie povedie k nelegitímnym výstupom.
A tak vznikol druhý príbeh. Ani jeden z tejto dvojice však neposkytuje pozitívne zdôvodnenie existencie ústavného súdu. Inak povedané, rámcovanie je prirodzený proces vo verejnej i akademickej diskusii, v ktorom dochádza k „vyzdvihnut[iu] vybraných prvkov z vnímanej reality a vytvorenia príbehu, ktorý zdôrazňuje prepojenia medzi týmito prvkami za účelom obhajoby špecifickej interpretácie.“[8] Treba si ho však všimnúť a zamyslieť sa nad tým, či niektoré z „prvkov z vnímanej reality“, ktoré sa do výberu nedostanú, nie sú podstatné a hodné našej pozornosti. Takéto zamyslenie môže ukázať, že existuje tretí, pozitívny príbeh dôležitosti ústavného súdu. Nie je to príbeh nekritický voči prípadným zlyhaniam konkrétnej inštitúcie v konkrétnom politickom režime a čase. Nie je to ani príbeh, ktorý by negoval tie už predložené; skôr ich dopĺňa, a tým nám poskytuje pohľad na úplný potenciál ústavného súdu prispieť k dobrému životu všetkých príslušníčok a príslušníkov politickej komunity.
Toto je príbeh, ktorý (v medziach rozsahu) predstavuje tento článok. Jeho tézou je, že prostredníctvom ochrany demokracie ústavný súd zároveň podporuje rozvoj občianskej spoločnosti zloženej z občianok a občanov, ktorí chápu podstatu demokracie a z nej plynúce výhody pre dobrý život. Po poukázaní na pretrvávajúce podceňovanie demokratických kapacít ústavných súdov nasleduje vysvetlenie, aké je ich prepojenie s takým chápaním demokracie, ktoré ju nekladie do opozície voči ľudským právam a právnemu štátu. Analýza sa nevyhne diskusii o zneužití právomocí samotnými ústavnými súdmi a o riziku, pri ktorom sa z ústavného súdu stane „služobník“ vládnuceho režimu miesto nezávislej zložky moci. Pritom však poukáže na význam kontextuálneho pohľadu na takéto zneužitia. Záver vysvetľuje dôsledky pochopenia významu ústavných súdov pre konkrétne aspekty ich fungovania s dôrazom na Slovenskú republiku, ktorej Ústavný súd dnes stojí na rázcestí.
Strážcovia, králi-filozofi, alebo oboje?
Hľadanie dôvodov pre podozrenie voči „nedemokratickosti“ ústavných súdov si vyžaduje krátky exkurz do politicko-právneho myslenia, pretože práve tak môžeme odhaliť paradoxný interpretačný posun, ktorý dáva vznik súčasnému „desu“ zo všemocnej „juristokracie“,[9]vlády súdov a sudcov. Platón vo svojej koncepcii ideálneho štátu vyhodnotil ako nevyhnutné zveriť vládnutie osobitnej skupine „strážcov“, ktorí ako „králi-filozofi“ mali disponovať dostatočnými kapacitami na ochranu a zabezpečenie kontinuity spoločenského poriadku.[10] Všeobecne sa za strážcov v Platónovom myslení považuje vojenská družina zabezpečujúca vynútiteľnosť rozhodnutí vládcov; nová perspektíva sa nám však naskytne, ak si uvedomíme, že práve „králi-filozofi“ boli strážcami spoločenského poriadku v širokom zmysle.[11] Myšlienka strážcov žila ďalej aj v rímskom politickom myslení, kam sa datuje pôvod známeho výroku „kto ustráži strážcov“ (Quis custodiet ipsos custodes). Grécko, ani Rím rozhodne neboli demokraciami v dnešnom slova zmysle,[12] ich vzostup a pád však poukázal na dôležitosť stabilných a fungujúcich inštitúcií, ktoré sú zo svojej podstaty zaviazané stáť hodnotami a princípmi politického režimu, ktorého sú súčasťou, a tak sa samy stávajú piliermi tohto režimu. (Ten pritom vôbec nemusí byť demokraciou.)
Metafora strážcov spoločenského poriadku pretrvala a bola reflektovaná aj v diskusii o jednej z prvých veľkých demokracií bližších súčasnému chápaniu „vlády ľudu“, Spojených štátoch amerických. Alexis de Tocqueville, píšuc o pozitívnom vplyve ústavného súdnictva[13] na politickú spoločnosť, považoval právo vyhlásiť zákon za protiústavný za „jednu z najmocnejších bariér, ktoré boli kedy navrhnuté proti tyranii politických zhromaždení.“[14] „Sekundoval“ tak americkým federalistom zdôrazňujúcich potrebu deľby moci a bŕzd a protiváh.[15]
Na začiatku 20. storočia sa tieto úvahy rozvinuli do diskusie o strážcovi ústavy ako základného kameňa tohto poriadku v istom čase a priestore. Neopomenuteľným mysliteľom v diskusii o „strážcoch“ je Hans Kelsen, ktorého „čistá právna náuka“ môže vzbudzovať dojem, že predstavil ústrednú inštitúciu poverenú skúmaním ústavnosti právnych predpisov nižšej právnej sily ako „byrokratický orgán“ predstavujúci „ústa ústavy.“ Pozornejší pohľad kontrastujúci Kelsena s jeho dobovým oponentom, Carlom Schmittom, však odhalí, že Kelsenovo chápanie ústavného súdu z neho vytvára vplyvnú politickú inštitúciu, neraz rozhodujúcu o závažných politických otázkach, ktorá, tak ako iné inštitúcie, nie je v praxi vždy bezchybná.[16] Nárast právnej regulácie v spojení s rozvojom medzinárodného práva a integračných procesov po hrôzach Druhej svetovej vojny však u niektorých (opäť najskôr v Spojených štátoch a najčastejšie v pozadí s predstavou „politizujúcich“ súdov) vyvolal obavy z prílišného súdneho aktivizmu.[17] Túto rétoriku popri legitímnej akademickej diskusii dodnes úspešne preberajú autoritárski lídri snažiaci sa „prispôsobiť“ ústavné súdnictvo vlastným predstavám. Živým príkladom je Maďarsko, kde predstavy súčasného sudcu tamojšieho Ústavného súdu Bélu Pokola, kedysi na okraji intelektuálnych kruhov, o optimálnosti extrémne obmedzenej (a vo svojej podstate bezvýznamnej) úlohe ústavného súdu v demokratickom režime[18] dnes v narastajúcej miere reflektujú realitu postavenia tamojšieho ústavného súdu.
Zdá sa teda, že hoci ústavné súdnictvo zapadá do klasickej predstavy systému bŕzd a protiváh (minimálne je obmedzené právomocou iných zložiek deľby moci vyberať sudkyne a sudcov, určovať ústavný rámec kompetencií súdu a v mnohých prípadoch aj jeho rozpočtové či materiálne zázemie), dnes sú to ústavné súdy, ktoré sú najčastejšie spájané s predstavou o „kráľoch-filozofoch“ („kráľovnách-filozofkách“)[19] a s tým spojenými podozreniami o zneužití ich postavenia. Z istého pohľadu je to pochopiteľné; v demokracii pre kráľov s iným než symbolickým postavením nie je miesto. Miesto však patrí ideám a inštitúciám[20] bez ktorých, je, naopak, stabilná demokracia nemožná. A práve ústavný súd má najväčší potenciál ako autoritatívny zdroj týchto ideí, pretože interpretuje právne princípy a pravidlá, predstavujúce, napriek často pretrvávajúcim nedostatkom, záväzný pilier konsenzu pre spolužitie v politickej komunite.
Ako skrížiť kráľov-filozofov s demokraciou
Už tento stručný exkurz naznačuje, že odpoveď na otázku o význame ústavného súdu nesmie opomenúť, že ústavný súd je nielen inštitúciou v demokracii, ale aj demokratickou inštitúciou. Väzbu medzi ústavným súdnictvom a demokraciou potvrdzuje už skutočnosť, že v nedemokratických režimoch ústavné súdy buď neexistujú alebo nemajú žiadne faktické právomoci; vládnuca moc stotožnená so štátom sa o ňu predsa nemôže s nikým deliť. Tak hoci Ústavný zákon o československej federácii[21] predpokladal existenciu nie jedného, ale až troch ústavných súdov a venoval im vyše 830 slov v právnom texte, o žiadnom ústavnom súdnictve v rokoch 1968-1989 hovoriť nemožno.
Aktuálnejší príklad tejto väzby pochádza z Maďarska, ktoré malo až donedávna Ústavný súd s porovnateľnými, minimálne z jedného hľadiska (tzv. actio popularis) aj silnejšími právomocami, než jeho slovenský náprotivok. Prvý predseda tohto Ústavného súdu po páde štátneho socializmu László Sólyom tvrdí, že „metafora s kačicou“ neplatí: to, čo sa dnes v Maďarsku tvári a rozhoduje ako Ústavný súd, nemôžeme pomenovať týmto názvom,[22] pretože nespĺňa kritériá nezávislosti a nestrannosti, ktoré pre zmysluplnú existenciu ústavného súdnictva požadoval aj úvodný výrok tohto článku. Môžeme diskutovať o tom, či je vhodnejšie diferencovať medzi demokratickou výkonnosťou jednotlivých ústavných súdov,[23] než medzi dichotómiou „(pravý) ústavný súd a nepravý služobník vlády, ktorý sa ako ústavný súd len tvári.“ V každom prípade, Maďarsko (ktorého „príklad“ v regióne v značnej miere nasledovalo Poľsko[24]) ukazuje, že potrebujeme kritériá na hodnotenie rozhodovacej činnosti ústavného súdu, lebo bez ohľadu na abstraktný význam tejto inštitúcie, konkrétny ústavný súd v konkrétnom čase nemusí napĺňať predpoklady, ktoré tento ideál postuluje.
Ako sa z ústavného súdu stáva demokratická inštitúcia? Jednoduchá odpoveď je, že ak si ústavodarná moc vyberie zriadenie ústavného súdu v ústave, tak bude disponovať demokratickou legitimitou. Neuspokojme sa však s touto odpoveďou, ktorá by si, navyše, vyžadovala debatu o tom, čo ústavodarná moc vlastne je.[25] Podľa alternatívnej odpovede, presadzovanej niektorými školami v politickej vede, ústavné súdy mnohokrát potvrdzujú väčšinové rozhodnutia, či už „odobrením“ ústavnosti legislatívy alebo zasadením sa o takú alternatívu, ktorá má podporu väčšiny verejnosti (identifikovateľnej napríklad výskumami verejnej mienky).[26] Hoci v mnohých prípadoch takúto odpoveď možno podložiť empirickými dôkazmi, tak ako pri „prvých dvoch“ príbehoch ústavného súdnictva prezentovaných vyššie sa nejedná o vyslovene pozitívne zdôvodnenie demokratických kapacít ústavného súdnictva (v druhom prípade je otázne, čo sa stane, ak ústavný súd väčšinu verejnosti nepočúvne, hoci aj z veľmi dobrých dôvodov).
Pozitívne zdôvodnenie ústavného súdnictva by sme preto mali hľadať v primeranom chápaní demokracie. Kľúčovú úlohu pri interpretácii demokracie, ktorá bude právne záväzná, má práve ústavný súd. Ten sa musí vysporiadať aj s konfliktnými chápaniami demokracie zo strany iných inštitúcií a aktérov. Ako extrémny príklad, aj fašistické a komunistické hnutia operujú s týmto termínom, problém je v tom, ako ho (ne)chápu. Ak platí, že demokracia bez ústavnosti (definovanej prinajmenšom garanciou základných práv, deľby moci a vlády práva) nie je demokraciou,[27] potom ústavný súd v demokracii je odôvodnený tak týmto chápaním demokracie ako aj svojím vlastným chápaním demokracie, ktoré musí ísť za rámec väčšinového prístupu. Ústavný súd je tak demokratický, ba za určitých okolností (napríklad kapacitou vyvolávať verejnú deliberáciu) aj demokratickejší než parlament.[28] Problém nastane vtedy, ak ústavný súd takto demokraciu sám nechápe, prípadne inak rezignuje na jej ochranu, čo poukazuje aj na kľúčové postavenie sudcov ako „stavebných kameňov“ každého ústavného súdu.
Čo ak zíde z cesty?
Ak sa ústavný súd spreneverí svojmu poslaniu chrániť a zveľaďovať demokraciu, opäť raz je tu jednoduchá odpoveď, už spomenutá vyššie: celá (v niektorých prípadoch možno až priširoká) škála nástrojov umožňuje ústavný súd kontrolovať a prekonávať jeho rozhodnutia. Tieto nástroje však môžu byť aj zneužité, napríklad na „zaplnenie“ súdu straníckymi nominantmi, ktorí v otázkach, kde záujem politickej strany je hoci aj zjavne v rozpore s interpretáciou založenou na ústavných princípoch, uprednostnia záujem pred princípom. Vytvorenie inštitucionálnej kultúry, ktorá takéto rozhodovanie považuje za natoľko nepredstaviteľné, že sudcom bez ohľadu na obmedzenia modelu výberu, ani nezíde na um takéto konanie, je beh na dlhé trate. V „rozhádzanej republike“,[29] kde sú netransparentné a arbitrárne nastavené novelizácie Ústavy so zásadným vplyvom na model výberu sudcov Ústavného súdu predložené na poslednú chvíľu na nočné rokovanie parlamentu, sprevádzané hypotézami o osobných ambíciách jedného politika, sa to zdá až nemožné. Zmena však môže prísť malými krokmi v podobe identifikácie skupiny osobností právnej vedy s expertízou aj morálnym kreditom hodnými kresiel na Ústavnom súde, ktorá je spojená s transparentnou verejnou prezentáciou ich profilov. Aj najkvalifikovanejších sudcov na ústavných súdoch v etablovaných demokraciách možno zaradiť do „koalícií“ podľa (ne)zdieľania konkrétnych ústavných ideí, ktoré sú občas prepojiteľné so záujmami konkrétnych politických strán či sociálnych hnutí.[30]Bariéru, osobitne v demokraciách so stále prebiehajúcimi konsolidačnými procesmi, však treba postaviť medzi prípustnosťou rôznych ústavných interpretácií a nepresvedčivom, navzájom si protirečiacom rozhodovaní, ktorého najpresvedčivejším (a niekedy dokonca jediným) vysvetlením sa stávajú stranícke záujmy.
Nakoniec, pri akýchkoľvek úvahách o zlyhaniach ústavných súdov a súdnictva potrebujeme čo najpresnejšie a predovšetkým zdôvodnené kritériá a empirický dôkazný materiál. Inak totiž bližší pohľad môže ukázať, že to, čo sa ako zlyhanie rámcuje, je v skutočnosti iba zámienka na zahájenie útoku na súd,[31] ktorého konečným cieľom je zbavenie ho priestoru na nezávislé rozhodovanie, a zaradenie do „košiara“ inštitúcií lojálnych jednému „vodcovi“.
Záver: Nedajme si ho
Demokracia má tú vlastnosť, že ktokoľvek v nej môže predstaviť jej vlastnú definíciu.[32] Garantuje tým pluralitu a umožňuje kritickú diskusiu. Ak však má fungovať v praxi, niektoré definície musia disponovať autoritou spojenou aj s vynútiteľnosťou v konkrétnych prípadoch. Ústavný súd Slovenskej republiky predstavil takého chápanie demokracie v ostro sledovanom rozhodnutí o Mečiarových amnestiách.[33] Čas ukáže, či sa toto chápanie nestane anomáliou nevyužívanou v ďalšej rozhodovacej praxi, aj vzhľadom na to, že z holistického pohľadu mal slovenský ochranca ústavnosti tendenciu umožňovať „pri interpretácii a aplikácii Ústavy SR […]“ menej, ako „umožňuje […] Ústava SR.“[34]
Na čase záleží aj inak. V období, kedy si (aj z dôvodu nárastu kritickosti nezanedbateľnej časti spoločnosti) málokto vie predstaviť moderných „kráľov-filozofov“ vidieť v exekutívnych či legislatívnych inštitúciách, sa práve súdy, a ústavný súd obzvlášť, stávajú „fórom princípov“[35], ktoré majú normatívnu legitimitu na poskytnutie autoritatívnej interpretácie základných pilierov politického spoločenstva vyplývajúcich z jej základnej zmluvy – ústavy. Ústavné súdy tak nachádzajú význam vo svojej úlohe ako „svedomí demokratickej spoločnosti“, ktoré je naporúdzi, ak pretrváva neistota o správnosti konkrétneho konania (napríklad spôsobu vyjadrenia nesúhlasu a reakcie proti zneužitiu verejnej moci).
Ani dnes ústavné súdy nedisponujú mocou meča ani „mešca s peniazmi“.[36] Avšak, na rozdiel od ich podceňovania v časoch Hamiltonových,[37] majú potenciál, zanedbaný oba hlavnými príbehmi vzniku a zdôvodnenia ich existencie. Môžu byť reálnymi strážcami demokracie a svojou činnosťou napomáhať jej konsolidácii, „zakotveniu“[38] vo všetkých oblastiach politického života, vrátane spoluvytvárania európskeho a medzinárodného ústavného poriadku.
Verejný záujem o ústavné súdy sa nevylučuje s hoci aj ostrou kritikou konkrétnych rozhodnutí alebo sudcov, ak tá nespochybňuje existenčnú legitimitu danej inštitúcie.[39] Bez takéhoto záujmu sa však z ústavných súdov stávajú ľahké terče aktérov, ktorí sa o demokraciu neusilujú, pretože si na brúsia zuby na neobmedzenú moc. Zodpovednosťou občianskej spoločnosti, vrátane (a to treba v slovenskom kontexte osobitne zdôrazniť) akademických inštitúcií je im tento záujem poskytnúť. Ak na Ústavný súd z akýchkoľvek dôvodov rezignujeme, parafrázujúc bývalého prezidenta, ktorý naň sám veľmi nedal, bude z toho radosť iná. A potom pred súdom nebudú stáť len strany sporu a sudcovia,[40] ale aj celá spoločnosť.
Max Steuer
Univerzita Komenského v Bratislave, Filozofická fakulta, Katedra politológie, doktorandské štúdium
Použité zdroje:
Alexander, Larry. “Judicial Activism: Clearing the Air and the Head.” In Judicial Activism. An Interdisciplinary Approach to the American and European Experiences, ed. Luís Pereira Coutinho, Massimo La Torre, a Steven D. Smith, 15–20. Ius Gentium: Comparative Perspectives on Law and Justice. Cham: Springer International Publishing, 2015.
Barak, Aharon. Sudca v demokracii. Bratislava: Kalligram, 2016.
Bricker, Benjamin. Visions of Judicial Review: A Comparative Examination of Courts and Policy in Democracies. Colchester: ECPR Press, 2015.
Bugarič, Bojan a Tom Ginsburg. “The Assault on Postcommunist Courts.” Journal of Democracy 27, č. 3 (2016): 69–82. https://doi.org/10.1353/jod.2016.0047
Cappelletti, Mauro. “Judicial Review in Comparative Perspective.” California Law Review 58, č. 5 (1970): 1017–53.
Christie, George C. Philosopher Kings? The Adjudication of Conflicting Human Rights and Social Values. Oxford: Oxford University Press, 2011.
Dreier, Horst. “The Essence of Democracy – Hans Kelsen and Carl Schmitt Juxtaposed.” In Hans Kelsen and Carl Schmitt: A Juxtaposition, ed. Dan Diner a Michael Stolleis, 71–80. Gerlingen: Bleicher Verlag, 1999.
Drgonec, Ján. Ochrana ústavnosti Ústavným súdom Slovenskej republiky. Žilina: EUROKÓDEX, 2010.
Dworkin, Ronald. A Matter of Principle. Clarendon Press, 1986.
Entman, Robert M. “Framing Bias: Media in the Distribution of Power.” Journal of Communication 57, č. 1 (2007): 163–73. https://doi.org/10.1111/j.1460-2466.2006.00336.x
Fallon Jr., Richard H. Law and Legitimacy in the Supreme Court. Cambridge: Belknap Press, 2018.
Hamilton, Alexander, James Madison a John Jay. Listy federalistov. Bratislava: Kalligram, 2002.
Held, David. Models of Democracy. Cambridge: Polity Press, 2006.
Hirschl, Ran. Towards Juristocracy: The Origins and Consequences of the New Constitutionalism. Cambridge: Harvard University Press, 2004.
Holländer, Pavel. Základy všeobecné státovědy. 3. vydání. Plzeň: Aleš Čeněk, 2012.
Keane, John. Power and Humility: The Future of Monitory Democracy. Cambridge: Cambridge University Press, 2018.
Kelsen, Hans. The Essence and Value of Democracy. Ed. Nadia Urbinati a Carlo Invernizzi Accetti. Prel. Brian Graf. Lanham: Rowman & Littlefield Publishers, 2013.
Kelsen, Hans a Carl Schmitt. The Guardian of the Constitution: Hans Kelsen and Carl Schmitt on the Limits of Constitutional Law. Prel. Lars Vinx. Cambridge: Cambridge University Press, 2015.
Kis, János. Constitutional Democracy. Budapest: CEU Press, 2003.
Kneip, Sascha. “Constitutional Courts in Democracy: Inducing or Preventing Crisis?” In Democracy and Crisis, ed. Wolfgang Merkel a Sascha Kneip, 325–48. Springer, Cham, 2018. https://doi.org/10.1007/978-3-319-72559-8_14
Krygier, Martin. “The Rule of Law: Pasts, Presents, and Two Possible Futures.” Annual Review of Law and Social Science 12, č. 1 (2016): 199–229, https://doi.org/10.1146/annurev-lawsocsci-102612-134103
Laks, André. “Legislation and Demiurgy: On the Relationship between Plato’s ‘Republic’ and ‘Laws.’” Classical Antiquity 9, č. 2 (1990): 209–29. https://doi.org/10.2307/25010929
Loughlin, Martin. “The Concept of Constituent Power.” European Journal of Political Theory 13, č. 2 (2014): 218–37. https://doi.org/10.1177/1474885113488766
March, James G. a Johan P. Olsen. “The New Institutionalism: Organizational Factors in Political Life.” American Political Science Review 78, č. 3 (1983): 734–749, https://doi.org/10.2307/1961840
Maris, C. W. a F. C. L. M. Jacobs. Law, Order and Freedom: A Historical Introduction to Legal Philosophy. Law and Philosophy Library. Dordrecht: Springer Netherlands, 2012.
Morlino, Leonardo. “Anchors and Democratic Change.” Comparative Political Studies 38, č. 7 (2005): 743–70. https://doi.org/10.1177/0010414004274401
Nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 7/2017 (31.5.2017).
Pócza, Kálmán a Gábor Dobos. “Research Methodology.” In Constitutional Politics and the Judiciary: Decision-Making in Central and Eastern Europe, ed. Kálmán Pócza, 8–32. London: Routledge, 2018.
Pokol, Béla. “The Juristocratic Form of Government and Its Structural Issues.” In Verfassungsgerichtsbarkeit Und Demokratie: Europäische Parameter in Zeiten Politischer Umbrüche?, ed. Tamara Ehs, Robert Kriechbaumer a Heinrich Neisser, 61–78. Vienna: Böhlau Verlag, 2017.
Procházka, Radoslav. Rozhádzaná republika. Bratislava: N Press, 2018.
Robertson, David. The Judge as Political Theorist: Contemporary Constitutional Review. Princeton: Princeton University Press, 2010.
Sadurski, Wojciech. “Polish Constitutional Tribunal Under PiS: From an Activist Court, to a Paralysed Tribunal, to a Governmental Enabler.” Hague Journal on the Rule of Law, 2018. https://doi.org/10.1007/s40803-018-0078-1
Sajó, András a Renáta Uitz. The Constitution of Freedom: An Introduction to Legal Constitutionalism. Oxford University Press, 2017.
Sartori, Giovanni. Teória demokracie. Bratislava: Archa, 1993.
Scheppele, Kim Lane. “Democracy by Judiciary. Or, Why Courts Can Be More Democratic than Parliaments.” In Rethinking the Rule of Law After Communism, ed. Adam Czarnota, Martin Krygier a Wojciech Sadurski, 25–60. Budapest: Central European University Press, 2005.
Shugerman, Jed Handelsman. The People’s Courts: Pursuing Judicial Independence in America. Cambridge: Harvard University Press, 2012.
Smekal, Hubert a Ivo Pospíšil, ed. Soudcokracie, nebo judicializace politiky? Brno: Masarykova univerzita, 2013.
Sólyom, László. “Az Alkotmánybíróság többé nem az alkotmányvédelem legfőbb szerve.” Fundamentum 17, č. 1 (2013): 19–30.
———. “Rise and Decline of Constitutional Culture in Hungary.” In Constitutional Crisis in the European Constitutional Area: Theory, Law and Politics in Hungary and Romania, ed. Armin von Bogdandy a Pál Sonnevend, 5–32. Oxford: Beck/Hart, 2015.
Thatcher, Mark a Alec Stone Sweet. “Theory and Practice of Delegation to Non-Majoritarian Institutions.” West European Politics 25, č. 1 (2002): 1–22. https://doi.org/10.1080/713601583
Tocqueville, Alexis de. O demokracii v Amerike. Bratislava: Kalligram, 2006.
Ústavný zákon z 27. októbra 1968 o československej federácii (143/1968 Zb.).
Vanberg, Georg. “Constitutional Courts in Comparative Perspective: A Theoretical Assessment.” Annual Review of Political Science 18, č. 1 (2015): 167–85. https://doi.org/10.1146/annurev-polisci-040113-161150
Waldron, Jeremy. Political Political Theory: Essays on Institutions. Cambridge: Harvard University Press, 2016.
Citácie podľa poradia použitia v texte:
[1] Jed Handelsman Shugerman, The People’s Courts: Pursuing Judicial Independence in America (Cambridge: Harvard University Press, 2012), 143.
[2] Pozri Giovanni Sartori, Teória demokracie (Bratislava: Archa, 1993), 23–40, 154–56.
[3] Samozrejme, aby bol právny štát verejným dobrom, musí spĺňať viaceré kritériá, ktoré nie sú zahrnuté vo všetkých jeho definíciách. K tomu bližšie napr. Martin Krygier, “The Rule of Law: Pasts, Presents, and Two Possible Futures,” Annual Review of Law and Social Science12, č 1 (2016): 199–229, https://doi.org/10.1146/annurev-lawsocsci-102612-134103
[4] Viď András Sajó a Renáta Uitz, The Constitution of Freedom: An Introduction to Legal Constitutionalism (Oxford University Press, 2017), 327 a nasl.
[5] Jeremy Waldron, Political Political Theory: Essays on Institutions(Cambridge: Harvard University Press, 2016), 233–39.
[6] Mark Thatcher a Alec Stone Sweet, “Theory and Practice of Delegation to Non-Majoritarian Institutions,” West European Politics25, č. 1 (2002): 1–22, https://doi.org/10.1080/713601583 Uvedené je základom tzv. strategického prístupu k ústavným súdom, ktorí reprezentujú aj iní autori. Viď; Georg Vanberg, “Constitutional Courts in Comparative Perspective: A Theoretical Assessment,” Annual Review of Political Science 18, č. 1 (2015): 167–85, https://doi.org/10.1146/annurev-polisci-040113-161150
[7] K druhom legitimity vid napr. Sascha Kneip, “Constitutional Courts in Democracy: Inducing or Preventing Crisis?” in Democracy and Crisis, ed. Wolfgang Merkel a Sascha Kneip (Springer, Cham, 2018), 325–48, https://doi.org/10.1007/978-3-319-72559-8_14 Vstupná legitimita zjednodušene znamená oprávnene získané poverenie pre právomoc danej inštitúcie, v tomto prípade napríklad rozhodnutie ústavodarnej moci o konštituovaní ústavného súdu v politickom systéme.
[8] Robert M. Entman, “Framing Bias: Media in the Distribution of Power,” Journal of Communication 57, č. 1 (2007): 164, https://doi.org/10.1111/j.1460-2466.2006.00336.x
[9] Napr. Ran Hirschl, Towards Juristocracy: The Origins and Consequences of the New Constitutionalism (Cambridge: Harvard University Press, 2004); Hubert Smekal and Ivo Pospíšil, eds., Soudcokracie, nebo judicializace politiky? (Brno: Masarykova univerzita, 2013).
[10] C. W. Maris a F. C. L. M. Jacobs, Law, Order and Freedom: A Historical Introduction to Legal Philosophy, Law and Philosophy Library (Dordrecht: Springer Netherlands, 2012), 61.
[11] André Laks, “Legislation and Demiurgy: On the Relationship between Plato’s ‘Republic’ and ‘Laws,’” Classical Antiquity 9, č. 2 (1990): 212, https://doi.org/10.2307/25010929
[12] David Held, Models of Democracy (Cambridge: Polity Press, 2006), 11–29.
[13] Tento článok nerozlišuje medzi centralizovaným a decentralizovaným ústavným súdnictvom, pretože argumenty o význame ústavného súdu sú obdobné pri oboch modeloch. Pochopiteľne, Tocqueville mal na mysli súdny systém ako celok, pretože v americkom decentralizovanom systéme má síce Najvyšší súd špecifické postavenie v hierarchii súdneho systému, ale nedisponuje výlučnou kompetenciou na posudzovanie ústavnosti zákonov. K rozdielom medzi modelmi je klasickým príspevkom Mauro Cappelletti, “Judicial Review in Comparative Perspective,” California Law Review 58, č. 5 (1970): 1033–50.
[14] Alexis de Tocqueville, O demokracii v Amerike (Bratislava: Kalligram, 2006), 210–18; pozri aj Pavel Holländer, Základy všeobecné státovědy, 3. vydání (Plzeň: Aleš Čeněk, 2012), 272.
[15] Alexander Hamilton, James Madison a John Jay, Listy federalistov (Bratislava: Kalligram, 2002), listy č. 47, 51; V Liste 47 Madison varuje: “Sústredenie celej zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci v jedných rukách, nech už ide o jednotlivca, malú či veľkú skupinu ľudí a bez ohľadu na to, či ju získajú dedične, či sú to samozvanci alebo či ju získajú vo voľbách, možno oprávnene označiť priam za definíciu tyranie.” Hamilton, Madison a Jay, op. cit., 378.
[16] Hans Kelsen a Carl Schmitt, The Guardian of the Constitution: Hans Kelsen and Carl Schmitt on the Limits of Constitutional Law, prel. Lars Vinx (Cambridge: Cambridge University Press, 2015), 181–85; Neopomenuteľné pre pochopenie Kelsenovho vnímania ústavného súdu je jeho dielo o demokracii; Kelsenova koncepcia demokracie rozhodne nie je väčšinová či “minimalistická” a na rozdiel od koncepcie Carla Schmitta je zlučiteľná s demokratickým ústavným poriadkom. Viď Hans Kelsen, The Essence and Value of Democracy, ed. Nadia Urbinati a Carlo Invernizzi Accetti, prel. Brian Graf (Lanham: Rowman & Littlefield Publishers, 2013); Horst Dreier, “The Essence of Democracy – Hans Kelsen and Carl Schmitt Juxtaposed,” in Hans Kelsen and Carl Schmitt: A Juxtaposition, ed. Dan Diner a Michael Stolleis (Gerlingen: Bleicher Verlag, 1999), 71–80.
[17] Larry Alexander, “Judicial Activism: Clearing the Air and the Head,” in Judicial Activism. An Interdisciplinary Approach to the American and European Experiences, ed. Luís Pereira Coutinho, Massimo La Torre a Steven D. Smith, vol. 44, Ius Gentium: Comparative Perspectives on Law and Justice (Cham: Springer International Publishing, 2015), 15–20.
[18] Béla Pokol, “The Juristocratic Form of Government and Its Structural Issues,” in Verfassungsgerichtsbarkeit Und Demokratie: Europäische Parameter in Zeiten Politischer Umbrüche? Ed. Tamara Ehs, Robert Kriechbaumer a Heinrich Neisser (Vienna: Böhlau Verlag, 2017), 61–78.
[19] George C. Christie, Philosopher Kings? The Adjudication of Conflicting Human Rights and Social Values (Oxford: Oxford University Press, 2011); V tejto článku nie je priestor analyzovať rozsiahlu diskusiu o tom, či ústavné súdy sú niečím viac než súborom ich sudcov. Uveďme aspoň, že argument o “kráľoch-filozofoch” platí naprieč touto diskusiou. K individualizovanému pohľadu na úlohu sudcov ústavných súdov pozri napr. David Robertson, The Judge as Political Theorist: Contemporary Constitutional Review (Princeton: Princeton University Press, 2010); Aharon Barak, Sudca v demokracii(Bratislava: Kalligram, 2016).
[20] James G. March a Johan P. Olsen, “The New Institutionalism: Organizational Factors in Political Life,” American Political Science Review 78, č. 3 (1983): 734–749, https://doi.org/10.2307/1961840
[21] 143/1968 Zb.
[22] László Sólyom, “Az Alkotmánybíróság többé nem az alkotmányvédelem legfőbb szerve,” Fundamentum 17, č. 1 (2013): 25; v angličtine viď László Sólyom, “Rise and Decline of Constitutional Culture in Hungary,” in Constitutional Crisis in the European Constitutional Area: Theory, Law and Politics in Hungary and Romania, ed. Armin von Bogdandy a Pál Sonnevend (Oxford: Beck/Hart, 2015), 5–32.
[23] Takéto rozlíšenie pri dôslednej metodológii umožňuje minimálne regionálny komparatívny výskum.
[24] Wojciech Sadurski, “Polish Constitutional Tribunal Under PiS: From an Activist Court, to a Paralysed Tribunal, to a Governmental Enabler,” Hague Journal on the Rule of Law, 2018, https://doi.org/10.1007/s40803-018-0078-1
[25] K hlavným prístupom analyzujúcim ústavodarnú moc viď Martin Loughlin, “The Concept of Constituent Power,” European Journal of Political Theory 13, č. 2 (2014): 218–37, https://doi.org/10.1177/1474885113488766
[26] Benjamin Bricker, Visions of Judicial Review: A Comparative Examination of Courts and Policy in Democracies (Colchester: ECPR Press, 2015), 10–11.
[27] Literatúry na túto tému je neúrekom. Ako príklad možno uviesť János Kis, Constitutional Democracy (Budapest: CEU Press, 2003).
[28] Kim Lane Scheppele, “Democracy by Judiciary. Or, Why Courts Can Be More Democratic than Parliaments,” in Rethinking the Rule of Law After Communism, ed. Adam Czarnota, Martin Krygier, a Wojciech Sadurski (Budapest: Central European University Press, 2005), 25–60.
[29] Radoslav Procházka, Rozhádzaná republika (Bratislava: N Press, 2018).
[30] Kálmán Pócza a Gábor Dobos, “Research Methodology,” in Constitutional Politics and the Judiciary: Decision-Making in Central and Eastern Europe, ed. Kálmán Pócza (London: Routledge, 2018), 24–25.
[31] Bojan Bugarič a Tom Ginsburg, “The Assault on Postcommunist Courts,” Journal of Democracy 27, č. 3 (2016): 69–82, https://doi.org/10.1353/jod.2016.0047
[32] Jedna z najprepracovanejších definícií v modernom politickom myslení hovorí o “monitorovacej demokracii”, v ktorej plejáda inštitúcií dotvára klasickú štruktúru deľby moci. Ústavný súd aj v takejto koncepcii ostáva nezastupiteľný ako autoritatívny interpret ústavného poriadku. Viď John Keane, Power and Humility: The Future of Monitory Democracy (Cambridge: Cambridge University Press, 2018).
[33] Nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 7/2017, 127-28.
[34] Ján Drgonec, Ochrana ústavnosti Ústavným súdom Slovenskej republiky (Žilina: EUROKÓDEX, 2010), 319 a nasl.
[35] Ronald Dworkin, A Matter of Principle (Clarendon Press, 1986), 69–71.
[36] Alexander Hamilton, James Madison a John Jay, Listy federalistov (Bratislava: Kalligram, 2002), 578.
[37] Hamilton, Madison a Jay, 578.
[38] Leonardo Morlino, “Anchors and Democratic Change,” Comparative Political Studies 38, č. 7 (2005): 743–70, https://doi.org/10.1177/0010414004274401
[39] Richard H. Fallon Jr., Law and Legitimacy in the Supreme Court(Cambridge: Belknap Press, 2018), 7–14.
[40] Barak, Sudca v demokracii, op. cit., 417.
