Oficiálny názov Lisabonskej zmluvy znie Zmluva, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o Európskej únii a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva. Výstižnejšie by však bolo o tomto dokumente hovoriť ako o Podvode z Lisabonu.
Predstavte si, že v modrom päťposchodovom dome býva 25 rodín. Jedného dňa príde na schôdzi vlastníkov jeden z nich, pán Slimák, s plánom Generálnej rekonštrukcie domu. Plán je to naozaj grandiózny. Po jeho realizácii by mal mať dom 7 poschodí. Načerveno by mal byť natretý už nielen zvnútra, ako doteraz, ale aj zvonku. Miesto síce ešte plne funkčného, ale už nemoderného 5-ročného výťahu, by mal mať najmodernejší rýchlovýťah. A miesto spoločnej miestnosti na prízemí, kde sa odkladajú bicykle a kočíky, bude mať dom vrátnicu s vrátnikom. Čosi to síce bude stáť, ale veď prečo nie? Chlapi sa plánom nadchnú a rovno si ho na domovej schôdzi aj odhlasujú.
Keďže však má ísť o Generálnu rekonštrukciu, potrebujú k tomu zväčša aj súhlas svojich manželiek. Pán Engliš sa síce trochu bojí, či mu to u ženy prejde, lebo nemá veľmi rada červenú, ale ostatní prekypujú optimizmom. Nakoniec je všetko inak. Niektorí chlapi síce presvedčia svoje manželky, niektorí ďalší rozhodnú sami z pozície hlavy rodiny, ale pani Slimáková odbije muža so slovami, nech si to „modré svinstvo“ vyhodí z hlavy, pretože na novom rýchlovýťahu majú byť modré tlačidlá a ona modrú priam neznáša. Navyše to podľa nej povedie k tomu, že sa po dome budú premávať všelijakí poľskí inštalatéri. Pani Tulipánová tiež nesúhlasí. Páni Nemec a Svätopluk sa najprv tvária suverénne, že oni nie sú pod papučou a svojich polovičiek sa nemusia na nič pýtať, ale len do okamihu, kým k nim prídu na návštevu ich svokry z Karlsruhe a Košíc. Pán Engliš a niekoľkí ďalší sa pre istotu manželiek ani nič nespýtajú, lebo tušia, ako by to dopadlo.
Chlapi sú zúfalí, je jasné, že z Generálnej rekonštrukcie nič nebude. A tak sa dohodnú, že si dajú dvojmesačné obdobie reflexie. Dlho nemôžu nič „vyreflektovať,“ ale tesne pred záverečnou pri poháriku modrého portugalu príde ktorýsi z nich so spásonosnou myšlienkou. Nebude žiadna Generálna rekonštrukcia, v dome sa urobia iba drobné technické úpravy a opravy. Konkrétne sa pristavajú ešte dve podlažia a vonkajšia fasáda sa natrie načerveno. Výťahová šachta sa modernizuje a kočíkareň prebudujú. A s takýmito technickými detailmi predsa manželky zaťažovať netreba, aj tak by tomu nerozumeli. Páni plán drobných technických úprav a opráv rovno schvália a sľúbia si, že ženy tento raz do toho nebude ťahať nik z nich. Dom po drobných technických úpravách a opravách bude síce nápadne pripomínať ten z projektu Generálnej rekonštrukcie, ale evidentne nejde o identické zámery. Veď napríklad počas stavebných prác nebude na lešení napísané Generálna rekonštrukcia, ale len Drobné stavebné úpravy a opravy. A ani vo vstupnej hale nebude umiestnená pamätná tabuľa s informáciou o Generálnej rekonštrukcii, ako sa o tom pôvodne uvažovalo. Ide teda zjavne o dva odlišné projekty. A je po probléme.
Nejako takto lídri EÚ a jej členských krajín plánujú vybabrať s vlastnými občanmi. Medzi Lisabonskou zmluvou a euroústavou je totiž asi taký rozdiel ako medzi drobnými technickými úpravami a opravami a Generálnou rekonštrukciou z vyššie opísaného domu.
Takmer všetky výhrady, ktoré možno vysloviť voči euroústave, možno mať aj voči Lisabonskej zmluve. Euroústava by viedla k ďalšej centralizácii EÚ, prenášala by do Bruselu ďalšie kompetencie, rozširovala by okruh otázok, o ktorých by sa v EÚ nerozhodovalo konsenzom, ale hlasovaním, zmenila by systém hlasovania v prospech väčších štátov, posilňovala by prostredníctvom Charty základných práv socialistické tendencie v EÚ, priznávala by EÚ právnu subjektivitu a posúvala by ju smerom k superštátu. V čom sa Lisabonská zmluva líši od euroústavy? V spomínaných zásadných bodoch len v tom, že systém hlasovania sa nemá zmeniť okamžite, ale až po nejakom čase, právna záväznosť Charty nemá byť zabezpečená jej začlenením do euroústavy, ale konštatovaním Lisabonskej zmluvy, že Charta má „rovnakú právnu silu ako zmluvy“ a právnu subjektivitu nepriznáva EÚ článok I-7 euroústavy, ale nové znenie čl. 47 Zmluvy o EÚ. Naozaj „podstatné“ rozdiely.
Relevantné rozdiely medzi oboma dokumentmi zvyknú byť spomínané len v rovine formálnej (euroústava doterajšie zmluvy o EÚ a ES nahrádzala, Lisabonská zmluva ich iba mení a dopĺňa) a symbolickej (Lisabonská zmluva na rozdiel od euroústavy nezakotvuje symboly EÚ a neoperuje s termínom ústava). Aj keď treba dodať, že aj euroústava bola zmluvou – Zmluvou o Ústave pre Európu. Ani to však nie sú zásadné rozdiely. EÚ v podmienkach platnosti Lisabonskej zmluvy bude totiž takmer na nerozoznanie od toho, ako by EÚ vyzerala, keby všetky členské krajiny ratifikovali euroústavu. A obsah a reálne právne dôsledky akéhokoľvek právneho dokumentu sú predsa oveľa dôležitejšie ako to, či sa nazýva tak alebo onak. Symboly síce zatiaľ nebudú mať právne záväzné zakotvenie, ale de facto sa už aj tak používajú a 16 členských krajín sa ešte v decembri ponáhľalo podpísať deklaráciu o svojom pozitívnom vzťahu k symbolom EÚ. Takže ani s tými formálnymi a symbolickým rozdielmi to nie je až také dramatické.
Euroústava vznikla tak, že súčasné zmluvy o EÚ a ES sa dali dokopy, niečo sa doplnilo, niečo vynechalo, niečo zmenilo a nazvalo sa to euroústavou. Lisabonská zmluva vznikla tak, že návrh euroústavy sa premietol do zmien zmlúv o EÚ a ES. Tvrdiť, že ide o tak rozdielne dokumenty, že je namieste pri ich ratifikácii postupovať odlišným spôsobom, je očividným podvodom. Podvodom vyplývajúcim z obavy, žeby Lisabonská zmluva mohla v referendách dopadnúť rovnako ako euroústava.
Ako sa s týmto podvodom vysporiadajú občania krajín, v ktorých sa uskutočnilo referendum o euroústave, prípadne sa v nich referendum konať malo, je na nich. Nás však musí zaujímať, ako to bude na Slovensku. U Svätoplukovcov to totiž nestojí iba na tom, že je slušné takú vec s manželkou prekonzultovať. Svätoplukovci majú v predmanželskej zmluve explicitne napísané, že v otázke zásadných stavebných úprav domu môže pán Svätopluk dávať za rodinu stanovisko iba so súhlasom pani Svätoplukovej.
Pripomeňme, že Slovensko je jednou z krajín, v ktorých ratifikačný proces euroústavy nebol ukončený. Parlament síce vyslovil súhlas s ratifikáciou, ale prezidentovi v ratifikácii zabránilo rozhodnutie Ústavného súdu, ktorý prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť skupiny občanov v tejto veci a odložil vykonateľnosť predmetného uznesenia NR SR. A takmer všetky argumenty, pre ktoré bol dôvod si myslieť, že euroústava by na Slovensku nemala byť schvaľovaná iba v parlamente, ale aj referendom, platia aj pre Lisabonskú zmluvu. Argumentácia ústavnej sťažnosti bola totiž založená na tom, že v podmienkach platnosti euroústavy by EÚ mala charakter štátneho zväzku a o vstupe SR do štátneho zväzku sa podľa Ústavy SR môže rozhodnúť iba ústavným zákonom, ktorý sa potvrdí referendom. Keďže je však z hľadiska právnych dôsledkov Lisabonská zmluva takmer identická ako euroústava, platí o nej to isté. Inak povedané – ak bola ratifikácia euroústavy bez referenda v rozpore s Ústavou SR, takmer určite by protiústavnou bola aj bezreferendová ratifikácia Lisabonskej zmluvy.
O tejto otázke nerozhoduje názor skupiny občanov, ale ani názor vlády, prezidenta, či väčšiny parlamentu. Záväznú odpoveď môže dať iba Ústavný súd. Od parlamentu by bolo preto korektné, aby s ratifikáciou Lisabonskej zmluvy počkal, kým Ústavný súd nerozhodne, či bola v poriadku ratifikácia euroústavy. Zatiaľ to však vyzerá, že sa kamsi neuveriteľne ponáhľa. Niekedy však naozaj platí, že „pomaly ďalej zájdeš“.
Autor je riaditeľ KI a koordinátor Iniciatívy proti európskej ústave.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 01/2008.
