Strach verejnosti je dobrým dôvodom na to, aby politici mohli konať. Je však obava más z niečoho alebo niekoho vždy opodstatnená? Darí sa slobodnej spoločnosti identifikovať naozaj závažné hrozby a tie nemožné zhrnúť pod stôl? A vôbec: vzniká dopyt verejnosti po preventívnom opatrení vlády priamo u nej, alebo naopak u niekoho, kto verejnosť presvedčí, že taká „hrozba“ naozaj existuje?
Skúsenosť z presadzovania environmentálnej politiky v ostatných rokoch pridáva argumenty na nasledovné tvrdenia. Po prvé, že v slobodnej spoločnosti môže prichádzať k obmedzeniam slobody a okrádaniu ľudí na základe priamej objednávky širokou verejnosťou. Po druhé, že tá objednávka môže vychádzať z celkom iracionálnych podnetov. A po tretie, že po nej dochádza k takým zásahom vlády, ktoré vytvoria úzku skupinu veľmi bohatých ľudí. Tí však nezbohatnú na základe tvorivej práce alebo schopnosti presadiť sa férovo v konkurencii, ale využitím zákonov, ktoré prikázali širokým masám kupovať si za veľa peňazí niečo, po čom vôbec netúžia.
Apokalyptické vízie sú neoceniteľným spoločníkom na vznik takých vládnych zásahov, ktoré vedú k tomu, aby z rozhodnutia vlády boli chudobní ešte chudobnejší a bohatí ešte bohatší.
V roku 1972 vydal Rímsky klub knihu manželov Meadowsovcov Limity rastu. Tá sa stala slávnou vďaka apokalyptickým predpovediam vyčerpania prírodných zdrojov Zeme, ku ktorému malo dôjsť už na prelome storočí. Nič také sa pochopiteľne, neodohralo, pretože autori celkom ignorovali schopnosť človeka nachádzať jednoduchšie spôsoby na dobývanie nových zdrojov a hľadať cenovo dostupné alternatívy zdrojov. Limity rastu sú dnes pre ekonómov poučným svedectvom o stihomame niektorých environmentalistov, avšak ich mylné východiská nezahynuli a stali sa živnou pôdou na vznik rôznych politík, napríklad recyklovania odpadov. Tá je dnes medzinárodne rešpektovanou agendou a vedie k tomu, že nakladanie s odpadmi stojí ľudí viac peňazí, ako by mohlo bez zásahu vlády.
V roku 2006 sa bývalý americký viceprezident Al Gore stal spolutvorcom a hlavným hrdinom dokumentu „Nepríjemná pravda“. Film sa vyžíval v apokalyptických zobrazeniach veľkomiest, ktoré budú zaplavené vodou v dôsledku globálneho otepľovania.
Sugestívne presviedčanie verejnosti o tom, že budovanie hrádzí nie je jedným z prvých ľudských vynálezov, ale že tento vynález vlastne ešte vôbec nepoznáme, zaklincoval Al Gore tvrdením, že človek je ako žaba v pohári vody položenom na ohni: nevšimne si, že teplota pomaly stúpa. Čitatelia .týždňa asi nebudú prekvapení zistením, že film sa stal svetovým hitom, získal dvoch Oscarov a dobrák Al je dnes považovaný za prvého obchodníka, ktorý na uhlíkových reguláciách zarobil miliardu dolárov. Nebuďme však zaujatí: aj šéf IPCC Rádžendra Pačaurí vie, ako podojiť veľkú uhlíkovú kravu, o čom nedávno referoval portál OSEL.cz. Najvyšší čas udeliť i jemu Nobelovu cenu za mier.
Ľudí apokalypsa fascinuje a nemuselo by na tom byť nič zlé, pokiaľ by zostala na úrovni oddychovej zábavy. Napokon, byť fanúšikom futbalu (ja som ním tiež) má podobne iracionálne pohnútky, ako triediť odpad alebo sledovať svoju uhlíkovú stopu. Mnohí ľudia to však robia radi a tieto dve činnosti, ktoré robia s pocitom, že zachraňujú svet, sú pomerne neškodné – pokiaľ sú dobrovoľné. Problém však nastáva vtedy, ak sa falošné obavy o budúcnosť Zeme stanú pre vládu dôvodom na donucovanie všetkých ľudí k niečomu, v dôsledku čoho potom trpia. Zdražovaním energií trpia tí najchudobnejší.
Skúsenosť z presadzovania environmentálnej politiky je nekompromisná: apokalyptícké vnímanie sveta ľudí zotročuje.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 01-02/2010 dňa 11. januára 2010.
