Argumenty pre EFTA

„Samozrejme, že Británia by prežila mimo Európskej únie. Získali by sme pravdepodobne prístup k jednotnému trhu tak, ako Nórsko či Švajčiarsko.“

Tony Blair, 23. februára 2000

Mysleli by ste si, že nie je potrebné uvádzať argumenty pre Európsku zónu voľného obchodu (EFTA). Koniec koncov, štyria členovia EFTA (Nórsko, Island, Lichtenštajnsko a Švajčiarsko) sú na tom viditeľne lepšie než 25 členov EÚ. Pozrite sa len na štatistiky.

Zdroj: OECD

Ľudia v rámci EFTA sú viac ako dvakrát takí bohatí ako tí v EÚ. Tešia sa tiež nižšej inflácii, vyššej zamestnanosti, solídnym rozpočtovým prebytkom a nižším reálnym úrokovým mieram. Zaujímavosťou je, že zároveň exportujú viac ako štáty EÚ, keďže ich odbyt na zahraničné trhy predstavuje 16 498 dolárov na obyvateľa, čo je najvyšší podiel na svete.

Keďže britskí eurofilovia stále odôvodňovali svoje argumenty na základe ekonomickej nevyhnutnosti, EFTA pomerne dobre ničí ich argumenty. Tu, koniec koncov, je empirický dôkaz, že krajiny, ktoré sa zúčastňujú na európskom trhu bez podliehania pridruženým nákladom vyplývajúcim z členstva, sú bohatšie, ako plnoprávni členovia EÚ.

Nie je to náhoda. Štáty EFTA našli spôsob, aby bol vlk sýty i ovca celá. Samozrejme, že nie sú identické; každý z nich uzavrel s Bruselom vlastnú dohodu. Existujú podstatné rozdiely medzi Švajčiarskom, ktorého vzťahy s EÚ sú upravené prostredníctvom šestnástich čiastkových zmlúv, a ostatnými troma štátmi, ktoré sú členmi Európskeho hospodárskeho priestoru (EEA). Sú ale niektoré veci, ktoré platia o všetkých štyroch.

Štáty EFTA plne participujú na takzvaných štyroch slobodách jednotného trhu – voľnom pohybe, a to, tovaru, služieb, ľudí a kapitálu. No sú mimo Spoločnej poľnohospodárskej politiky. Ovládajú zdroje nachádzajúce sa na ich území, vrátane lovu rýb a energetických zásob. Strážia si vlastné hranice a prepúšťajú nimi toho, koho chcú. Sami si riešia otázky ľudských práv. Sú vyňatí z veľkého množstva noriem EÚ v oblasti sociálneho a pracovného práva (v plnej miere sa to týka Švajčiarska). Majú právo dojednávať si dohody o voľnom obchode s tretími krajinami. Platia len symbolické príspevky do bruselského rozpočtu. Ó áno, a všetko sú to suverénne demokracie.

Nie je to celkom zlé, však? Podstatný rozdiel medzi EÚ a EFTA je ten, že kým prvá je colnou úniou, druhá je oblasťou voľného obchodu. Inými slovami, EFTA sa zaoberá tovarmi s službami, ktoré sú v obehu medzi jej členmi, nie v rámci nich. Ako povedal jeden islandský obchodník: „EFTA sa nezaoberá záležitosťami nachádzajúcimi sa za vnútornými hranicami tak, ako to robí EÚ“. Štáty EFTA majú v zásade možnosť podpísať obchodné dohody s neeurópskymi krajinami na úrovni, ktorá je za hranicou toho, čo by dokázala vyjednať EÚ. V skutočnosti, EFTA a EÚ sú tretími krajinami z praktických dôvodov obyčajne považované za to isté. No tam, kde majú štáty EFTA pocit, že sa EÚ správa príliš protekcionisticky, majú stále možnosť ísť ďalej. Podpísali, napríklad, komplexné dohody o voľnom obchode so Singapurom, Južnou Afrikou a Južnou Kóreou a v súčasnosti (rok 2004, pozn. prekl.) rokujú o podobnej s Kanadou. Inými slovami, obchodné dohody EÚ sú minimálnou úrovňou, na ktorej má EFTA možnosť budovať.

Rozdiel medzi týmito dvoma zoskupeniami môžeme usúdiť z ich inštitúcií. EÚ, ktorá sa snaží o reguláciu ekonomickej aktivity naprieč celým svojím územím, vyžaduje obrovskú mašinériu na jej presadzovanie. EFTA, keďže je obchodným združením, ju nepotrebuje. Jej regulačné orgány zahŕňajú Dozorný orgán EFTA, ktorý je ekvivalentom Európskej komisie, a Súdny dvor EFTA analogický s Európskym súdnym dvorom (ESD). Obe inštitúcie sú situované neďaleko ich náprotivkov EÚ v Bruseli, respektíve v Luxemburgu. No ostali útlymi a efektívnymi inštitúciami. Dozorný orgán EFTA zamestnáva menej ako 50 zamestnancov, v porovnaní s 18 000, ktorí pracujú pre Európsku komisiu. Súdny dvor EFTA má len 15 úradníkov, v porovnaní s 1 800, ktorých má Európsky súdny dvor.

EFTA sa blíži k výkonu toho, čo väčšina britských voličov chcela od Európy: voľný obchod bez zbytočnej regulácie alebo politickej únie. Prekypujúca prosperita EFTA je nepríjemná pre britských euro-sofistov, ktorí nám 30 rokov hovoria, že EÚ je životne dôležitá pre naše ekonomické prežitie. Prirodzene, eurokrati rozvinuli niekoľko argumentov na zhadzovanie štátov EFTA. Keďže je pravdepodobné, že táto debata sa stane v Británii onedlho živou, stojí za to sa na oplátku na tieto argumenty pozrieť. Budem sa snažiť obsiahnuť všetky tvrdenia, ktoré podporovatelia EÚ spravidla uvádzajú.

1. Štáty EFTA musia prijať tisíce noriem EÚ na ktorých prijatie nemajú žiaden vplyv

Toto je argument tzv. „faxovej diplomacie“: kvôli tomu, že štáty EFTA sú povinné prijať niekoľko ustanovení ohľadom jednotného trhu, ich zákonodarcovia sú vykresľovaní tak, že sedia pri faxoch a čakajú na nariadenia prichádzajúce z Bruselu. Je naozaj pravda, že tri štáty EEA (Nórsko, Island a Lichtenštajnsko) musia prijať určitý počet regulácií EÚ ohľadom jednotného trhu. No tie majú povahu technických noriem a sú smerované na jasne určenú časť ich ekonomiky. Od vzniku EEA v roku 1992 Nórsko a Island prijali okolo 3 000 právnych noriem EÚ (keďže Lichtenštajnsko vstúpilo do EEA neskôr, v jeho prípade je číslo nižšie). No málo z týchto noriem boli natoľko dôležité, aby si vynútili legislatívnu úpravu v daných krajinách: 3 000 právnych noriem si vyžiadalo menej ako 50 predpisov od nórskeho (Storting) či islandského (Althing) parlamentu. Zaoberajú sa takými vecami ako je napríklad správne uvedenie zložiek na fľaši od kečupu; nehovoria Nórom alebo Islanďanom čo zdaňovať, kde rybárčiť, koho zamestnávať, alebo akú výšku rozpočtového prebytku mať. A nie je pravda, že štáty EEA nemajú žiadne slovo ohľadom týchto noriem EÚ. Existujú formálne konzultačné mechanizmy vychádzajúce zo zmluvy o EEA. Je čudné, že tí, ktorí tak vzrušene poukazujú na tých 3 000 európskych noriem prijatých Nórskom, si zabúdajú spomenúť na 18 000 noriem, ktoré bola Británia povinná prijať za to isté obdobie. V každom prípade, ak nórska možnosť je považovaná za nechcenú, stále tu je švajčiarska možnosť: Švajčiarsko, tým, že je mimo EEA, sa spolieha na bilaterálne zmluvy s EÚ, koordinujúc regulácie so svojimi susedmi vtedy, keď mu to vyhovuje (a tým, že je exportujúcou krajinou, je to celkom často).

A ešte vec, ktorá je často prehliadaná. Zakladajúca charta EEA (Lisabonská zmluva) uchováva jurisdikciu EÚ na úrovni, na ktorej bola 2. mája 1992. Neposkytuje žiadny mechanizmus na vnútenie Nórsku, Islandu a Lichtenštajnsku rozšírenie moci EÚ, ktoré nastalo v nasledujúcich zmluvách, predovšetkým v oblastiach pracovného práva, sociálnej politiky, spravodlivosti a vnútorných záležitostí. Je na týchto krajinách, aby sa rozhodli, či chcú nasledovať EÚ v úprave týchto oblastí.

2. Na obchode s EÚ závisia milióny pracovných miest

Tony Blair rád hovorí, že v stávke sú tri milióny britských pracovných miest. Je celkom zábavné, že ide presne o to číslo, ktoré používal Edward Heath počas referendovej kampane (o zotrvaní Veľkej Británie v EHS, pozn. prekl.) v roku 1975. Ako sa ukázalo, takmer tri milióny pracovných miest zaniklo počas sedemdesiatych rokov bezprostredne po našom vstupe, i keď ďalšie vznikli inde. No nie je to podstatné. Spojenie členstva v EÚ so vstupom na európsky trh je totiž chybné. Mnoho krajín, nielen členovia EFTA, využíva slobodný obchod s EÚ zvonka: Grónsko, Normanské ostrovy, Turecko a iné. Ľahká odpoveď pre predsedu vlády je poukázanie na skutočnosť, že každý z členov EFTA exportuje do EÚ na obyvateľa viac ako Británia. Dovoľte mi to zopakovať: KAŽDÝ ČLEN EFTA EXPORTUJE NA OBYVATEĽA DO EÚ VIAC AKO BRITÁNIA. Skutočne, ako Nórsko, tak i Švajčiarsko exportujú (zvonka) do EÚ na obyvateľa dvakrát toľko, ako Británia zvnútra. Samozrejme, že ich podniky musia spĺňať štandardy EÚ ak exportujú do EÚ – tak ako všetci ostatní na svete. No sú ušetrení nákladov na plošné prijímanie týchto štandardov na ich vlastnom území. V skutočnosti, takmer jediné pracovné miesto, ktoré by určite zaniklo, ak by Británia vystúpila z EÚ je, hm, to moje.

3. Británia nie je ako krajiny EFTA, ktoré sú malé a bohaté

Áno, sú. No toto tvrdenie nastoľuje otázku. Odkedy si pamätám, bolo nám tvrdené, že Británia musí vstúpiť do EÚ, lebo sme „príliš malí, aby sme prežili sami“. Teraz, bez akejkoľvek hanby, euronadšenci postavili toto tvrdenie na hlavu. Zrazu sme príliš veľkí, aby sme boli tak úspešní ako malé ryby v EFTA. Alebo od nás požadujú, aby sme verili, že tieto krajiny vďačia za svoje bohatstvo rozsiahlemu prírodnému bohatstvu. Tento argument však vôbec neobstojí. Pravda, Island má ryby, no my by sme ich mali tiež, nebyť ekologickej pohromy spôsobenej Spoločnou rybárskou politikou. Pravda, Nórsko má ropu – a my sme jediným čistým exportérom ropy v EÚ, a preto by sme sa mali mať na pozore voči pokusom definovať energetické zásoby ako „spoločné európske bohatstvo“. Pravda, Švajčiarsko má banky – a Británia má v londýnskej City popredné finančné centrum (i keď to pravdepodobne pod vplyvom finančných regulácií EÚ dlho trvať nebude). Ak si 7,4 milióna Švajčiarov, 4,6 milióna Nórov, 280 000 Islanďanov a 18 000 Lichtenštajncov dokáže mimo EÚ užívať najvyšší životný štandard v Európe, o koľko viac by dokázalo dosiahnuť 60 miliónov Britov?

4. Mimo EÚ by sme nemali vo svete žiaden vplyv

Hoci riskujem, že budem uvádzať samozrejmosti, treba uviesť, že krajina je vo všeobecnosti vplyvnejšia, ak má svoju zahraničnú politiku. Nórsko má napríklad jednu z najaktívnejších diplomatických služieb na svete. Jeho predstavitelia hrajú poprednú rolu, okrem iných, v oblastiach Stredného východu, na Srí Lanke, v Sudáne a Juhovýchodnej Ázii. Tým, že je mimo ťažkopádnych rozvojových programov EÚ, má možnosť využívať zahraničnú pomoc ako nástroj zahraničnej politiky. Nóri sú považovaní za spoľahlivých, neutrálnych rozhodcov sporov tretích krajín. Môžeme sa pýtať, čo z toho by bola pravda, keby boli jedným z menších členov EÚ? Ako vysvetlil jeden z ich veľvyslancov:

„Naše najhoršie chvíle boli tesne pred referendom v roku 1994 (o členstve v EÚ). Keďže každý predpokladal, že vstúpime, vždy ma volali na spoločné zasadnutia mojich 15 európskych náprotivkov. Často som sa nedostal ani k slovu. Keď sme však hlasovali „nie“, znovu so mnou začali jednať oddelene.“

Švajčiari, súc hlboko podozrievaví voči pletkám s medzinárodnými organizáciami, sú napriek tomu hostiteľmi väčšiny veľkých medzinárodných organizácií, vrátane Červeného kríža, MOV, FIFA a veľkej časti OSN. Island, s populáciou veľkosti Croydonu (časť Londýna, vyše 350 000 obyvateľov, pozn. prekl.), bol navštívený štyrmi prezidentmi USA, dvoma ruskými lídrami, a len nedávno čínskym premiérom, ktorý zotrval niekoľko dní, aby študoval ekonomický úspech ostrova. Krajiny EFTA evidentne zhodnotili, že majú väčší vplyv ak si sami dirigujú vlastné medzinárodné vzťahy, než by mali ako malinké štátiky v rámci EÚ. Británia by istotne so svojimi nesmiernymi globálnymi skúsenosťami, štvrtou najväčšou svetovou ekonomikou a štvrtou najväčšou vojenskou silou bola schopná udržať si svetový vplyv bez toho, aby musela ísť cez Brusel.

5. Mimo EÚ by sme mali menší vplyv v Európe

Toto je nepopierateľnou pravdou. Mali by sme malé slovo ohľadom úrokových mier v Belgicku, poľnohospodárskej politiky na Slovensku či školení mládeže vo Fínsku. Na druhej strane by sme samozrejme si mohli slobodne určovať vlastnú politiku v oblastiach, ktoré sú momentálne podriadené EÚ. Každá krajina by teda bola slobodná určiť si spôsob, ktorý by jej najviac vyhovoval – čo sa mi zdá ako celkom dobrý nápad.

6. Podieľať sa na obchodných rokovaniach znamená byť súčasťou veľkého bloku

EÚ má v každom prípade silné slovo v rokovaniach na pôde WTO. Ale tvrdenie, že Británia môže maximalizovať svoj vplyv tým, že bude združí svoju obchodnú politiku s ostatnými, je pravdivá len natoľko, nakoľko sú britské záujmy spoločné so záujmami ostatných členov EÚ. Ak sa od Británia od spoločných záujmov EÚ odkloní, utrpí. Británia má veľmi odlišný ekonomický charakter než väčšina kontinentálnych štátov. A to najmä pokiaľ ide o obchod s neeurópskymi krajinami, s ktorými obchoduje podstatne viac ako ktorýkoľvek iný člen a preto má i veľký záujem na globálnej liberalizácii. Napriek tomu však často stojí na strane spoločnej európskej pozície, ktorá je presne opačná ako britské záujmy. Najpôsobivejším príkladom je poľnohospodárstvo. Britské farmy sú väčšie a efektívnejšie ako tie na kontinente, a Británia – v EÚ nezvyčajne – je čistý dovozcom jedla. Naši farmári a spotrebitelia by teda získali viac z voľného obchodu poľnohospodárskych produktov, no podľa podmienok Spoločnej obchodnej politiky sme nútení ísť proti tomuto cieľu v prospech protekcionistických záujmov Francúzska, Talianska, Bavorska a iných. To isté platí pre textílie, uhlie, oceľ a osobné automobily – všetko oblasti, kde EÚ zachováva vysoké clá, ktoré znevýhodňujú Britániu v prospech kontinentálnych producentov. To, ako škodlivá je pre Britániu obchodná politika EÚ, ilustruje nasledujúci pozoruhodný fakt. Až na desať členov EÚ vyjednala zvýhodnené obchodné vzťahy so všetkým sto deväťdesiatimi členmi WTO. Medzi tých desať krajín patrí Austrália, Kanada, Čína, Hongkong, Japonsko, Nový Zéland, Singapur, Južná Kórea, Taiwan a USA. Je náhoda, že šesť z týchto desiatich krajín sú anglofónne krajiny, pričom neexistencia komplexnej dohody o voľnom obchode s nimi neúmerne poškodzuje práve Britániu? Ako člen EFTA by sme sa mohli vrátiť k nesmierne úspešnému obchodovaniu, ktoré sme zažívali s USA a krajinami Commonwealthu – trhmi, ktoré mimochodom narástli podstatne viac ako trh v EÚ.

7. Ak je EÚ taká zlá, prečo sa štáty EFTA stále pokúšajú k nej pripojiť?

Politici a diplomati sú vždy viac posadnutí nadnárodnými organizáciami než ľudia, ktorých zastupujú. No konečné rozhodnutie vo veci členstva v EÚ závisí na obyvateľoch EFTA – a oni si múdro a opakovane vyberajú možnosť voliť „Nie“. Referendá v krajinách EFTA sú konštantne spájané s nejasnými, no hrozivými vyhrážkami o ekonomickom kolapse, ak by sa odmietli pripojiť k EÚ. V skutočnosti krajiny EFTA od roku 1992 celkom s prehľadom prekonali EÚ v takmer každom meradle.

8. EÚ nám nikdy neponúkne rovnaké podmienky ako krajinám EFTA

Prečo nie? Británia je v skutočnosti v podstatne silnejšej pozícii než krajiny EFTA. Už len z dôvodu, že sme terajší členovia, majúc plne kompatibilnú pozíciu s acquis communautaire. Na rozdiel, aby sme vyjednávali zvonka kvôli tým záležitostiam, ktoré sa nám páčia, boli by sme v lepšej pozícii opúšťania tých oblastí, ktoré sa nám nepáčia. Máme oveľa silnejšiu ekonomiku než krajiny EFTA a tomu zodpovedajúci hlas v svetových orgánoch. Jednoducho povedané, sme podstatnejší pre zvyšok EÚ. V deň keď by sme odišli, stali by sme sa výrazne najväčším exportným trhom pre EÚ. Čisto v obchodných veciach by sme mali oveľa lepšiu pozíciu pri vyjednávaní než EÚ. No, keďže nám bolo vždy tvrdené, že polovica nášho obchodu je s EÚ, rovnováha tohto obchodu sa skoro nikde nespomína. V rokoch nasledujúcich po roku 1973, kedy Británia pristúpila k EÚ, sme v prebytku s takmer každým kontinentom okrem Európy. Počas posledných 32 rokov sme mali priemerný deficit s ostatnými členskými štátmi v hodnote 30 miliónov libier denne. Nie je prirodzené, aspoň nie v obchodných vzťahoch, aby mal predávajúci kontrolu nad zákazníkom.

V tomto momente moji eurooptimistickí priatelia niekedy hája pomerne prekvapujúci argument. „Nie je to len o racionálnej kalkulácii ekonomických výhod,“ hovoria. „Ak by sme odišli, ostatní by nám to mali za zlé. Nikdy by nám nedali prijateľné podmienky“. Neverím tomu. Štáty EÚ sú, vo väčšine prípadov, dlhodobými priateľmi a spojencami Spojeného kráľovstva. Ich záujem na rokovaniach by bol rovnaký ako náš: maximalizovať pracovné miesta a prosperitu prostredníctvom voľného obchodu. V každom prípade, i keby nás chceli potrestať, protekcionizmus je podľa dnešných pravidiel WTO takmer nemožný. No, ako som povedal, nemyslím si, že by chceli. Správne zvládnuté, odtrhnutie by bolo priateľské. Británia by odišla z inštitúcií EÚ a týmto činom by si zobrala so sebou i častú kritiku a vetovanie, ktoré bolo charakteristické pre jej členstvo. Namiesto toho, stáli by sme popri EÚ ako priateľ a podporovateľ – úloha, ktorú si stále predstavoval Winston Churchill. EÚ by stratila zlého nájomníka a získala dobrého suseda.

Môže sa samozrejme stať, že sa mýlim. Možno eurofili majú pravdu, ak si myslia, že ostatní by boli takí pomstychtiví, že by v snahe ublížiť nám ochudobnili nakoniec najmä seba. Ak áno, čo tam v prvom rade spolu s nimi robíme?

Autor bol zvolený za poslanca Európskeho parlamentu ako člen Konzervatívnej strany za oblasť Juhovýchodného Anglicka v roku 1999 a znovuzvolený v roku 2004. 

Pravidene prispieva do The Daily Telegraph, The Sunday Telegraph a Die Welt. Je členom Komisie pre ústavné záležitosti v Európskom parlamente a bol prvým, kto v Británii žiadal referendum o Ústave EÚ.

Okrem iného je autorom štúdií A Treaty Too Far, The Challenge of the East, The Euro: Bad for Business, A Guide to the Amsterdam Treaty a What if Britain votes No?

Je členom The Bruges Group od roku 1991.

Článok bol v skrátenej podobe publikovaný v Konzervatívnych listoch 4/2007.

Prevzaté z www.brugesgroup.com

Preložil Ľuboš Mikuška.

Appendix

The EFTA network: across Europe and beyond Countries and entities with which EFTA has concluded an FTA:

Countries and regional groupings with which EFTA has bilateral FTAs:
European Union¹
Faeroe Islands

Countries and regional groupings with which EFTA has ongoing free trade negotiations:
Canada
Egypt
Thailand

Countries and regional groupings with which EFTA has signed a Declaration on Co-operation:
Albania
GCC³
Serbia and Montenegro
Algeria
MERCOSUR⁴
Ukraine

Remarks:

[1] Iceland and Norway have bilateral free trade agreements with the EU in addition to their membership in the EEA. Switzerland s economic relations with the EU are regulated by a Free Trade Agreement of 1972 and seven bilateral agreements which entered into force on 1 June 2002. A second set of bilateral agreements has recently been concluded. Due to its Customs union with Switzerland, Liechtenstein is covered by the seven Swiss-EU Bilateral Agreements, in addition to its membership in the EEA.

[2] The Southern African Customs Union (SACU) comprises Botswana, Lesotho, Namibia, South Africa and Swaziland.

[3] The Cooperation Council for the Arab States of the Gulf (GCC) comprises Bahrain, Kuwait, Oman, Qatar, Saudi Arabia and the United Arab Emirates.

[4] The Southern Common Market (MERCOSUR) comprises Argentina, Brazil, Paraguay and Uruguay.