Barack Obama pred rokom v Prahe vyhlásil, že sníva o svete bez nukleárnych zbraní, že k nemu chce nasmerovať vývoj.

Prvý rok prezidenta Obamu vo funkcii, teda rok 2009, má iba jedinú naozaj úspešnú agendu – boj proti teroristickej infraštruktúre v Pakistane.

Obama nie je naivný, trpí však tým, čo nazval Bret Stephens, komentátor Wall Street Journal, Kodanským syndrómom.

Haiťania by si už konečne, po toľkých biedach, zaslúžili lepší osud. Na to, aby ho mali, však nestačia peniaze.

Ak chceme za každú cenu prepadnúť klimatickej panike, máme na výber. Logika aj geofyzikálna história hovoria skôr v prospech ľadovej paniky.

Svet ohlúpnutý a zmanipulovaný skupinou nepoctivých vedcov sa chystá sám seba ekonomicky zmrzačiť, odsúdiť nerozvinuté štáty na večnú chudobu a závislosť od bohatšieho sveta a vytvoriť politický zárodok globálnej neslobody.

Švajčiari si odhlasovali, že nechcú, aby si moslimovia príliš viditeľne označili minaretmi ich krajinu ako svoje teritórium. Nechcú sa dívať na natoľko viditeľný symbol prítomnosti islamu.

„Spoločnosť je slobodná vtedy, keď majú ľudia právo vyjadriť svoje názory bez strachu zo zatknutia, uväznenia, alebo fyzického ublíženia.“

Obdivovatelia Baracka Obamu triumfujú – Irán sa podvolil a sadá si za rokovací stôl. Diplomacia víťazí nad sankciami, nátlakom a rinčaním zbraní, ktoré boli typické pre Bushovu vládu. Aj ajatolláhovia triumfujú, ale z iných dôvodov.

Obamova Amerika nedostala za svoje gesto, ktorým politicky podrazila svojich stredoeurópskych spojencov, zatiaľ nič.

Afganistan je zúfalo chudobná krajina, v ktorej dosahuje počet negramotných ľudí až 70 percent a kde sú celé oblasti mimo kontroly centrálnej vlády, ktorá je navyše prežraná korupciou.

Škótsky minister spravodlivosti Kenny MacAskill sa pred týždňom rozhodol, že prepustí na slobodu Abdelbaseta Aliho Mohmeda al-Megrahiho, ktorý si odpykával v škótskom väzení dlhoročný trest ako usvedčený terorista.

Pakistanský incident z 1. augusta nemožno celkom pochopiť bez bilancie situácie kresťanov a vôbec nemoslimských menšín v celom islamskom svete. To je jeho kontext.

Kto sa ocitol v dave, ktorý sa zišiel, aby niečo dosiahol, niečo si vyvzdoroval, ale aj iba aby niečo oslávil, vie, že je to psychologicky silná skúsenosť. Človeka dav mení – a nie vždy k dobrému.

V Libanone prebehli parlamentné voľby a západné médiá ich výsledok zväčša oslavujú. Zvíťazili prozápadné sily; islamisti prehrali. V skutočnosti dáva výsledok dôvod na istú úľavu, ale určite nie na oslavy.