Po rokovaní vlády, ktorá prerokovala utajenú správu o priebehu privatizácie SPP, vyjadril Robert Fico pobúrenie nad tým, že Slovenský plynárenský priemysel bol predaný „hlboko pod cenu“. Na tom istom rokovaní vlády však mal byť v programe prerokovaný zákon, podľa ktorého mala byť pri predaji štátnej pôdy zvýhodnená časť poľnohospodárov, čo by taktiež viedlo k predaju štátneho majetku „hlboko pod cenu“.
Návrh bol síce z rokovania napokon stiahnutý, istotne to však nebolo z dôvodu hroziacej ujmy na príjmoch štátu. V tom je totiž postup Ficovej vlády podobný s vládami jeho predchodcu: starostlivosť o príjmy štátu z predaja majetku prejavuje najmä vtedy, keď poukazuje na zlyhania predošlej vlády.
Návrh novely zákona o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom totiž predpokladá predaj štátnej pôdy mechanizmami, ktoré pripomínajú spôsoby „porcovania štátu“ počas gangsterskej Mečiarovej privatizácie spred desiatich rokov. Preferovanou skupinou je v tomto prípade časť poľnohospodárov, ktorí sú súčasnými nájomcami na týchto pôdach a zaviažu sa využívať pozemky dvadsať rokov po splatení kúpnej ceny na poľnohospodársku výrobu. Cena pozemkov pritom môže byť splatená i v splátkach až do dvadsať rokov odo dňa uzatvorenia zmluvy o prevode vlastníctva.
Otázka znie, prečo vláda nevyužije možnosť ponúknuť prebytočnú štátnu pôdu viacerým záujemcom a nepredá ju na širokom trhu. Napríklad dražobným spôsobom, z ktorého by mohla získať oveľa vyššie príjmy na krytie verejných výdavkov. Pred pätnástimi rokmi Mečiarova vláda pri podobnom uprednostňovaní privatizérov balamutila verejnosť heslami o potrebe „tvorby slovenskej kapitálotvornej vrstvy“. Dnešná vláda by sa istotne mohla vyhovoriť na podobnú „potrebu podpory poľnohospodárov“, ale bola by to opäť len nôška lží, pretože v trhových podmienkach si každý zdroj napokon nájde efektívne využitie.
To znamená, že v mnohých prípadoch by sa predaj pôdy farmárom mohol stať iba dočasným vlastníctvom na predaj finálnemu záujemcovi. Stalo by sa teda presne to, čo v prípade Mečiarovho rozdávania fabrík svojim kamarátom: na úkor vyššieho príjmu štátu sa vtedy obohatili privatizéri, ktorí podniky vytunelovali alebo predali na trhu za oveľa vyššiu cenu. Terajšia „poistka“ vo forme dvadsaťročnej viazanosti na poľnohospodárske účely sa dá totiž kedykoľvek zrušiť (napríklad nenápadným vpašovaním do novely nejakého nesúvisiaceho zákona), alebo obchádzať rôznymi možnosťami predstierania poľnohospodárskej činnosti. Alebo je možné dvadsať rokov farmárčiť a potom pôdu predať za cenu, ktorú by vedel zhodnotiť iný súkromný investor už teraz.
Nech dopadne ďalší korupčný návrh z dielne HZDS akokoľvek, istotne zaujímavé bude sledovať rozhodnutie Roberta Fica o tom, či táto cena za predaj pozemkov je pre verejnosť správna, alebo nie. Lebo pri tomto kúzelníkovi s cenami jeden nikdy nevie: Brízovou reštitúciou prišiel štát o pár stoviek miliónov a dosť mu to prekážalo, teraz môže stratiť ešte viac, ale nevyzerá tým byť nijako rozhorčený.
Článok bol publikovaný v denníku SME dňa 15. januára 2008.
