V environmentálnej politike na Slovensku lietajú miliardy a je extrémne predražená.
Keď nastupujúci minister životného prostredia Ján Chrbet priznal, že o ekológii veľa nevie, v ankete SME (14. 8.) túto skutočnosť ostro odsúdili dvaja z piatich dopytovaných. Obaja sú profesormi v prírodných vedách: známy environmentálny aktivista Mikuláš Huba a bývalý minister životného prostredia László Miklós. Obaja sú zjavne presvedčení, že znalosť odboru, ktorého sa týka správa vecí verejných, by mala byť prvoradou podmienkou pre nástup do riadiacej funkcie.
Toto však nie je správny spôsob hodnotenia Chrbetových šancí na úspech. Riaditeľmi priemyselných podnikov obvykle nebývajú inžinieri, ale najmä absolventi obchodných škôl, ekonómovia a právnici. Výsledkom bohato živeného mýtu o „dobrom ekológovi“ na poste ministra životného prostredia je tragický stav environmentálnej politiky na Slovensku, ktorý sa každým rokom prehlbuje.
Praktické riadenie ministerstva životného prostredia stojí na dvoch pilieroch. Prvým z nich je správa výdavkov, ktoré ministerstvo prerozdeľuje z verejných zdrojov, druhým je určovanie práva, teda prisudzovanie nákladov pre tých, ktorí užívajú „spoločné“ prírodné statky (najmä ovzdušie, vodu, nerastné suroviny a migrujúcu zver). Dobrý správca verejných zdrojov by mal hľadať najefektívnejšie spôsoby prerozdeľovania vo verejnom záujme, krátiť výdavky organizácií, ktoré sa ukazujú byť zbytočné a zásadným spôsobom sprísniť kontrolu použitých zdrojov. Dobrý určovateľ práva by mal byť schopný racionálne zdôvodniť mieru verejného záujmu a nezneužívať ho ako nástroj na zbytočné obmedzovanie slobôd.
Miklós vychádza najhoršie
Z týchto pozícií hodnotenia doterajších ministrov životného prostredia vychádza najhoršie práve László Miklós. Toto prvenstvo mu patrí i po zvážení skutočnosti, že pôsobil vo funkcii najdlhšie (osem rokov). László Miklós nesie totiž plnú zodpovednosť za vznik dvoch bezodných balíkov na klientelistické rozhadzovanie verejných zdrojov, Recyklačného a Environmentálneho fondu. Zodpovedá tiež za obmedzenia podnikania na štvrtine územia Slovenska jeho zaradením do siete chránených území NATURA 2000, za vytvorenie nefunkčného systému ochrany prírody, za zlyhávajúcu agendu posudzovania vplyvov na životné prostredie, za neúmerné zaťažovanie podnikateľov zbytočnými nákladmi.
Miklós nebol schopný uskutočniť nevyhnutne potrebné škrty v rozpočtoch jeho príspevkových organizácií, nedokázal transformovať dva štátne podniky (Vodohospodárska výstavba a Hydroconsult) a v nehybnom stave ponechal i tretí štátny podnik s obrovskými príjmami a s vysoko netransparentnými finančnými tokmi: Slovenský vodohospodársky podnik. Miklós priamo zodpovedá za vznik netransparentného systému financovania a správy vodného hospodárstva i neblaho unikátneho recyklačného trhu.
Jeho nasledovníka Jaroslava Izáka sa neoplatí ani hodnotiť. Vo funkcii bol pomerne krátko, nič výrazne nezhoršil, takmer do ničoho sa nepustil. Izák svoju úlohu splnil už na začiatku tým, že do vedenia lukratívnych inštitúcií a podnikov vymenoval ľudí blízkych Jánovi Slotovi.
Ďalšia poslušná figúrka
V environmentálnej politike na Slovensku lietajú miliardy. Je extrémne predražená a často zbytočne zaťažuje podnikateľov. Niet dôvod pochybovať o tom, že Ján Chrbet bude len ďalšou poslušnou figúrkou Jána Slotu. V spomínanej ankete SME zazneli ešte tri prognózy ministrových šancí nestať sa Slotovým pajácom. Dve servilné od koaličných politikov a jedna veľmi presná od aktivistu Juraja Lukáča: táto funkcia je o presadzovaní záujmov skupín. Títo ľudia nerozhodujú samostatne.
Žiaľ, platí to pre všetkých doterajších ministrov životného prostredia.
Článok bol publikovaný v denníku SME dňa 4. septembra 2008.
