Daňová konkurencia existuje, ak si ľudia môžu znížiť daňové zaťaženie presunutím kapitálu a/alebo práce z oblasti s vysokými daňami do území s nízkymi daňami. Táto migrácia trestá márnotratnejšie vlády a odmeňuje krajiny, ktoré znižujú dane a realizujú daňové reformy.
Predstava straty zdrojov z daňových príjmov však desí vlády krajín s vysokými daňami. Dôrazne preto odmietajú daňovú konkurenciu a chcú ju potlačiť alebo až zlikvidovať. Presadzujú napríklad cez Európsku úniu (EÚ) programy harmonizácie daní, ktoré zabránia odlivu pracovných síl a kapitálu od nich na územia s nižšími daňami. Daňová harmonizácia znamená vyššie sadzby daní a diskriminačné a zhubné dvojité zdanenie príjmu, ktorý sa usporí a investuje.
Ľudia by ale mali mať možnosť profitovať z nižších daní vo svete. A EÚ by nemala obmedzovať možnosti kapitálu a práce vytváraním kartelu v prospech štátov s vysokými daňami. Izolovalo by to vlády od konkurenčného tlaku a spomalilo rast ekonomickej výkonnosti. To je pre Slovensko podstatné. Snahy o nižšie dane a vyššiu životnú úroveň by vyšli navnivoč, ak bruselskí byrokrati podmínujú daňovú zvrchovanosť Slovenska dôslednou daňovou harmonizáciou v EÚ.
Daňová harmonizácia existuje tam, kde daňoví platitelia čelia podobným alebo rovnakým daňovým sadzbám, pričom k nej dochádza buď explicitnou alebo implicitnou harmonizáciou.
K explicitnej harmonizácii dochádza, keď krajiny sa dohodnú, že stanovia minimálne alebo rovnaké daňové sadzby. Napríklad EÚ vyžaduje, aby jej členské krajiny uplatňovali minimálnu úroveň základnej sadzby DPH 15 %. EÚ harmonizovala aj spotrebné dane z palív, liehu a tabaku a pokračujú snahy o harmonizáciu daní z príjmu.
K implicitnej harmonizácii dochádza, keď vlády zdaňujú príjmy, ktoré ich občania zarobili v iných daňových územiach. Napríklad EÚ má “smernicu o zdaňovaní úspor”, ktorá od vlád požaduje zber finančných informácií o investoroch so sídlom mimo krajiny a ich poskytovanie daňovým orgánom cudzích štátov. To vedie do slepej uličky, lebo pracovné príležitosti a kapitál smerujú obvykle z krajín s vysokým zdanením do krajín s nízkym zdanením.
Obe formy daňovej harmonizácie majú nepriaznivé ekonomické dôsledky. Je oslabovaná daňová konkurencia a vývoj smeruje k vysokým daňovým sadzbám. To bráni efektívnemu umiestňovaniu kapitálu a práce, tým aj spomaľuje celkovú výkonnosť ekonomiky.
Naopak, daňová konkurencia tlačí na zákonodarcov znižovať nadmerné zdanenie príjmov, ktoré sú usporené a investované. Príkladom toho je znižovanie sadzieb dane z príjmu právnických osôb a zdanenia kapitálových výnosov v Európe. To by sa pravdepodobne nepresadilo bez daňovej konkurencie. Dalšie argumenty za daňovú konkurenciu vychádzajú z prác ekonomickej školy ”verejnej voľby”, preslávenej nositeľom Nobelovej ceny Jamesom Buchananom. Daňovú konkurenciu uvádzajú ako cenný kontrolný mechanizmus voči schopnosti záujmových skupín poškodzovať ekonomiku vytváraním koalícií, ktoré často likvidačným daňovým zaťažením presadzujú svoje záujmy na úkor trhovej efektívnosti.
Dobrým príkladom je história dane z príjmov právnických osôb v EÚ. Už v rokoch 1962 a 1970 boli správy vyzývajúce k harmonizácii sústav zdaňovania príjmov právnických osôb. V roku 1975 sa Európska komisia snažila o minimálnu daň z príjmu právnických osôb na úrovni 45 %. Zlyhalo to rovnako ako snaha zo začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia o jej zavedenie na minimálnej úrovni 30 %. Dnes je priemerná sadzba tejto dane v EÚ nižšia ako 30 %.
Aj postoj EÚ k Írsku dokumentuje, že harmonizácia daní je jednosmerkou na to, aby daňové sadzby zostali vysoké. Ministri financií EÚ bezprecedentným spôsobom pred pár rokmi kritizovali Írsko za jeho daňovú politiku, napriek tomu, že Írsko malo v tom čase najvyšší rozpočtový prebytok v EÚ, druhý najnižší dlh, najväčší pokles zadlženia vlády, najnižšiu mieru prerozdeľovania a celkovo najnižšie dane. Možno politici z iných krajín sa obávali tlaku na to, že aby aj oni zaviedli podobné reformy ako Írsko. Je zaujímavé, že žiadna krajina nebola nikdy kritizovaná za to, že jej dane sú príliš vysoké. Prínos daňovej konkurencie je zrejmý pri pohľade na zmenu daňovej politiky vo svete za uplynulých 25 rokov. Daňová konkurencia nebola a nie je jediný faktor pozitívnych zmien. Každopádne však podporila posun k daňovej politike, ktorá generuje viac ekonomického rastu a príležitostí.
Pripomeňme znižovanie daní za vlád Margaret Thatcher a Ronalda Reagana, už spomenutý príklad Írska a tiež znižovanie daní vo Východnej Európe.
Znižovanie daní za vlád Margaret Thatcher a Ronalda Reagana nastalo po tom, ako Margaret Thatcher v roku 1979 a Ronald Reagan v roku 1981 zdedili ekonomiky, ktoré mali vážne problémy. Protrhovo orientovanými reformami sa im však podarilo prispieť k zvýšeniu výkonnosti a vitality ich ekonomík. Keď Margaret Thatcher nastúpila do úradu, najvyššia sadzba dane z príjmov fyzických osôb bola 83 %. Znížila ju na 40%. Keď bol inaugurovaný Reagan, najvyššia sadzba tejto dane v Spojených štátoch bola 70 %. Znížil ju na 28 %.
Tieto reformy sa stali aj vzorom pre iných, napríklad pre Írsko ktoré uskutočnilo razantnú daňovú reformu, osobitne čo sa týka dane z príjmov právnických osôb. ”Írsky zázrak” je dôkaz toho, ako daňová konkurencia vedie k dobrej daňovej politike a tá k ekonomickému rastu a vyššej životnej úrovni ľudí. Ani nie pred 20 rokmi bolo Írsko ”chorým mužom Európy”, s dvojcifernou nezamestnanosťou a “chudokrvnou” ekonomikou. Prinajmenšom čiastočne to bolo spôsobené obrovskou mierou zdanenia. Horná sadzba dane z príjmu fyzických osôb v roku 1984 bola 65 %, dane z kapitálových výnosov dosahovali maximum 60 % a dane z príjmu fyzických osôb 50 %.
V osemdesiatych rokoch boli tieto sadzby mierne znížené, ale horné sadzby daní boli v roku 1991 ešte stále veľmi vysoké: 52 % z príjmu fyzických osôb, 50 % z kapitálových výnosov a 43 % z príjmu právnických osôb. Vtedy sa írski lídri rozhodli pre daňovú reformu. Počas nasledujúcich 10 rokov výrazne znížili sadzby daní, najmä dane z kapitálových výnosov a príjmu právnických osôb. Dnes je sadzba dane z príjmu fyzických osôb 42 %, ale dane z kapitálových výnosov iba 20 % a dane z príjmu právnických osôb iba 12,5 %.
Írska ekonomika dnes zažíva najrýchlejší ekonomický rast spomedzi všetkých vyspelých západných krajín. Z ”chorého muža Európy” sa v krátkom čase stal ”keltský tiger”. Nezamestnanosť výrazne klesla a zvýšili sa investície. Víťazom boli obyčajní Íri. Írsko, kedysi chudobná krajina, má dnes druhú najvyššiu životnú úroveň v EÚ.
Vďaka daňovej konkurencii malo írske zníženie daňových sadzieb pozitívny vplyv na zvyšok Európy. Írsky zázrak motivoval ďalšie krajiny EÚ, aby výrazne znížili svoje daňové sadzby.
Najlepším príkladom sú daňové reformy vo Východnej Európe. Ako prvé roztočili špirálu reforiem a znižovania daní pobaltské krajiny (Estónsko, Lotyšsko a Litva), keď v deväťdesiatych rokoch schválili “rovnú daň”. To spustilo kolotoč daňovej konkurencie. Nasledovalo Rusko s 13 % rovnou daňou, ktorá začala platiť v januári 2001. Ukrajina prijala 13 % rovnú daň a Slovensko 19 % rovnú daň. Dokonca aj Srbsko má variant rovnej dane.
Tieto režimy rovnej dane samy o sebe nevyriešia všetky problémy v postkomunistických krajinách. Avšak už sú dôkazy, že dobrá daňová politika má žiadúce účinky na životnú úroveň ľudí v krajine (napríklad v pobaltských krajinách).
Ohrozením pre krajiny s lepšími daňovými politikami v Európe sú však obmedzenia vyplývajúce z daňovej harmonizácie, ktorú obhajuje EÚ a jej členské krajiny s vyššími daňami. Takáto politika daňovej harmonizácie je v rozpore s ekonomickou liberalizáciou a izolovala by vlády od konkurenčného tlaku. Uprela by navyše ľuďom prínos z ekonomického rastu.
Platí, že daňová harmonizácia je určená na ochranu daňových legislatív s vysokým sadzbami a rozsiahlym dvojitým zdaňovaním, zatiaľ čo daňová konkurencia tlačí zákonodarcov do rozhodnutí, ktoré znižujú daňové sadzby a dvojité zdanenie.
Autor je ekonomický analytik The Heritage Foundation (USA).
Text je skrátenou verziou prednášky, ktorá odznela dňa 17. októbra 2005 v Bratislave v rámci cyklu prednášok Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika Conservative Economic Quarterly Lecture Series (CEQLS).
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 11/2005.
