Historická mapa Hviezdoslavovho námestia sa v dvadsiatom a dvadsiatom prvom storočí spája so vznikom a zánikom štátov, so zápasom proti potláčaniu náboženských a občianskych slobôd, no to námestie bolo aj svedectvom násilia, nevraživosti a nenávisti, rasovej, národnej, triednej. Námestia, ktorých osudy sú spojené s dejinami obce a mesta, krajiny a štátu, majú takú podobu, akú majú spoločenstvá, ktoré sa na nich zhromažďujú, manifestujú, demonštrujú, protestujú.
Ján Čarnogurský pripomenul Sviečkovú manifestáciu a s ňou historický význam Hviezdoslavovho námestia 13. marca 2015 na zhromaždení, ktoré sa skrylo za názov Mierové hnutie. Stál na okraji fontánky, v ruke mikrofón, vedľa neho muž s kamerou, pri ňom druhý s červenou vlajkou s kosákom a kladivom. Oproti sa skveli rozvinuté transparenty: Vojna? Pre nich zisky, pre nás smrť. A: Yankee, go home.
Déjà vu. Intenzívny pocit, že toto som už niekde videl. Tie vlajky s kosákom a kladivom. Tie transparenty s nápismi Svetu mier! So Sovietskym zväzom na večné časy, a nikdy inak! Stalin, Gottwald, Široký, nech nám žijú na veky! A na perách boj za mier, po ktorom neostane kameň na kameni. Vtedy sme sa na tom my, deti Hemingwaya a Faulknera, mladší bratia Salingera a Kerouaca, bítnikov a pop artu, vrstovníci Boba Dylana, Joan Baezovej, Simona & Garfunkela. Johna Lennona a Paula McCartneya, smiali. Dnes sa na tom nebavím, lebo déjà vu nie je tragédiou ani fraškou dejín, ale ich nočnou morou.
Ale čo to má spoločné s disidentom Jánom Čarnogurským, ktorý sa postavil proti potláčaniu náboženských slobôd, veď tie spŕšky vody som videl na vlastné oči? Čo to má spoločné s Jánom Čarnogurským, ktorý prevzal zodpovednosť za Slovensko v najťažších časoch, keď Vladimír Mečiar viedol Slovensko do čiernej diery a začal svoj krátky pochod potkaniara za slávou, majetkom, proti Európskej únii a proti NATO? Vtedy bol Ján Čarnogurský na čele zápasu za Európsku úniu a za NATO, lebo vedel, že sú našou jedinou skutočnou zárukou slobody. Čosi vyše dvadsať rokov, ktoré odvtedy prešli, je krátkym historickým časom. V mene čoho urobil Ján Čarnogurský svoj nevídaný premet? Určite nie v mene Sviečkovej manifestácie. V mene boja proti západoeurópskej dekadencii? V mene pravoslávia a samoderžavia ako spásy ľudstva? V mene ohrozenia Ruska, ktoré je znovu hrozbou pre svet?
Ján Čarnogurský reční, prerušuje ho len súhlas prítomných: „Na tomto námestí už bolo jedno významné stretnutie, Sviečková manifestácia. Aj dnešný deň bude o niekoľko rokov významným dňom Slovenskej republiky, pretože vojde do análov dejín ako deň, keď sa zhromaždili slobodní občania Slovenska, aby dali najavo, že nechcú základne NATO, že nechcú vťahovanie Slovenska do vojnového konfliktu, ktorý nie je naším konfliktom […] Bolo by toho veľa, čo by sme si chceli a mali povedať. Ale najjednoduchšie je, keď si teraz… povedzme, že na začiatok, povieme, že nechceme základne NATO na Slovensku. Musíme to robiť opakovane a čo najmohutnejšie, aby si na nás nevymysleli nejaké triky. Američania, choďte domov! Zriadenie základní NATO na Slovensku jednoducho nedovolíme. Nie, nedovolíme, nedovolíme! A aby si niekto nerobil nádeje, že predsa nejakým spôsobom nás oklamú alebo obídu, tak o dva týždne sa tu na tomto mieste zídeme znovu…“
Neberiem slová Jána Čarnogurského na ľahkú váhu. Je to vážny človek, ktorý ide dôsledne za svojou vecou. Ale čo je dnes jeho vecou, keď sa obrátil spolu s Ficom, Kotlebom, Chmelárom, Hrdličkom a mnohými inými proti základniam NATO na Slovensku, ktoré tu nie sú, nikto ich od nás nežiada, ale možno nadíde čas, keď ich bude treba, aby sme ostali slobodní a mohli žiť v mieri?
Ján Čarnogurský hovorí, že boj proti základniam je len prvým krokom a my mu veríme, lebo v odpore k NATO, ku ktorému konvertoval niekedy začiatkom tohto staronového storočia, je dôsledný. Od petície a referenda proti základniam NATO smeruje k petícii a referendu za vystúpenie z NATO, lebo jedno je uňho neodmysliteľne spojené s druhým. Za čo? Za mier a slobodu? Nie, za kosák s kladivom. Za to, aby sme sa stali ruským satelitom. Ale to tu už bolo. A bolo toho dosť.
Autor je literárny vedec a prezident KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 13/2015 dňa 23. marca 2015.
