Nech sú motívy rodičov, vzdelávajúcich svoje ratolesti doma akokoľvek rôznorodé, jedna vec ich spája bez ohľadu na vierovyznanie, spoločenský status či životný štýl. Vôľa učiť svoje deti radšej doma je vyjadrením ich negatívneho postoja k masovému školskému vzdelávaniu.
Právna existencia tzv. domácej školy znamená legálnu alternatívu k väčšinovému prúdu vzdelávania v riadnych školách. Ako je táto alternatíva v praxi využívaná, resp. či má využitie tejto možnosti stúpajúcu alebo klesajúcu tendenciu, signalizuje, do akej miery rodičia dôverujú školskému systému v danej krajine. Vzhľadom na požiadavky, ktoré v novembri 2011 do parlamentu predložili vo svojej novele poslanci Jana Žitňanská a Radoslav Procházka, treba pripustiť, že dôvera istej skupiny rodičov v školský systém klesá. Zaujímavé sú najmä dôvody, pre ktoré sa tak deje.
Nedôvera rodičov v školské prostredie
Ak isté skupiny rodičov usilujú o také zmeny v alternatíve k školskému vzdelávaniu, ktoré im vzdelávanie detí doma uľahčia, možno predpokladať tri veci. Po prvé že tí, ktorí už domáce vzdelávanie praktikujú, s ním majú dobrú skúsenosť a chcú v ňom pokračovať bez obmedzení aj potom, čo ich deti odrastú. Po druhé, že sa postupne rozširuje skupina rodičov, ktorí by chceli začať učiť deti doma, ale právna úprava im v tom kladie prekážky. Pravidlá, ktorými rezort školstva domáce vzdelávanie zväzuje, sú príliš prísne a splniť ich dokáže len mizivé percento rodičovskej populácie, preto sa ich snažia zmäkčiť. Po tretie, treba pripustiť, že ak počet rodičov, ochotných vziať vzdelávanie svojich detí do vlastných rúk narastá, ide o vyjadrenie stúpajúcej nespokojnosti oboch spomenutých skupín s daným stavom vecí v školách. Ľudia, využívajúci domáce vzdelávanie nie sú čudáci, ale občania, ktorí si jednoducho po zrelej úvahe vyberajú z daných možností pre nich tú najlepšiu.
Fenomén domácej školy a jej aktuálnu podobu treba vnímať v širšom kontexte. To, že žije a že sa mu darí, je dobrou správou o reálnej existencii viacerých vzdelávacích ciest. Ak sa však bližšie pozrieme na to, do akého vzdelávacieho systému je táto vzdelávacia alternatívna zasadená, niet veľa dôvodov na radosť.
Dynamika spoločnosti predbieha vzdelávací systém
Súčasná spoločnosť je charakteristická akcelerujúcou vnútornou dynamikou, takmer vo všetkých oblastiach našich životov prebiehajú dramatické zmeny. Mnohé vnímame ako uľahčenie každodennej práce a zvýšenie komfortu, niektoré pociťujeme ako záťaž a celkom prirodzene sa im bránime. Naša spoločnosť je kotol, v ktorom to stále vrie a okolo ktorého neustále prebieha zvada o výslednej chuti polievky, ktorú by chcel každý okoreniť podľa svojho gusta. Politické turbulencie, dlhová kríza, dirigizmus európskych elít, provinčná zadubenosť tých našich, nereálne túžby politikov udržať trvalo neudržateľný hospodársky rast, to všetko je však len rámec, v ktorom každý z nás žije svoje každodenné malé zápasy o prežitie. Tlak na jednotlivca, aby prijímal čoraz viac drobných osobných rozhodnutí, sa prehlbuje po vertikálnej osi až na hranicu osobnej intimity.
Našu pozornosť permanentne atakuje priehrštie rôznorodých lákavých možností. Výmenou sa väčšie pohodlie nás naša voľba niekedy pripraví o časť súkromia, aktívnym vstupom do kolotoča slobodného výberu však môžeme významne ovplyvniť kvalitu ponúkaných služieb. Práve tieto dva princípy efektívneho rozhodovania sú pre ľudí, zvyknutých na každodenné hľadanie tej najlepšej z daných možností, určujúce i pri výbere školy pre ich deti. Pri porovnávaní možností, ktoré majú v iných oblastiach svojho života a tých, ktoré im ponúka školstvo, veľmi ostro vnímajú zaostávanie ťažkopádneho, unifikovaného vzdelávacieho systému.
Kto vzdeláva deti doma?
Napätie medzi dynamickými zmenami vo vnútri spoločnosti a statickým odporom vzdelávacieho systému voči týmto zmenám celkom prirodzene generuje zomknuté skupiny občanov, u ktorých nespokojnosť s podobou mainstreamového vzdelávacieho prúdu postupne narastá. Nie sektári, či utiahnutí sociopati siahajú po možnosti nepúšťať svoje deti do školského kolektívu, ale spravidla bežní občania, žijúci aktívnym, individuálne vyhraneným životným štýlom. Niektorí z nich aj nahlas reagujú na rôzne aktuálne spoločenské trendy – zakladajú občianske združenia, organizujú workshopy, spisujú petície a otvorené listy a zároveň artikulujú vlastnú predstavu o spôsobe, akým má štátna vzdelávacia politika tieto trendy pretaviť do praktickej výučby v školách. Ak sa im ich predstavy do školského prostredia presadiť nedarí, narastá u nich frustrácia, ktorá môže vyústiť až do odmietnutia školy ako takej.
Hoci je niekedy odhodlanie učiť deti „radšej doma“ živené skupinovou frustráciou, konečné rozhodnutie rodiča býva výsostne individuálne. Motivácia rodičov k domácemu vzdelávaniu býva rôzna. Niektorým sa zdá, že štát nevládze držať krok s dobou, iní majú naopak pocit, že sa školy bezhlavému kopírovaniu aktuálnych trendov iba bezmocne prizerajú a rútia sa do záhuby. Ani laici, ani vzdelávací experti nemajú jednotný názor na kvalitu škôl (viď odkazy na aktuálnu súvisiacu diskusiu uvedené pod článkom). Jedným vadí prílišná zošnurovanosť vzdelávacieho prostredia, ďalším nevonia rozsah a hĺbka preberaného učiva. Niektorí majú problém s plytkou mravnou výchovou v školách, iní majú naopak pocit, že škola ich deti ohýba až príliš a na iný obraz, ako sa im páči. Predstavy o vzdelávacích prioritách sú rôznorodé a ani ľudia, podporujúci domáce vzdelávanie, nemajú jednotnú predstavu o tom, ako má vlastne učenie doma vyzerať. Zhodnú sa len v jednom – v názore, že vzdelávanie doma je pre ich deti lepšie ako chodenie do školy.
Vzdelávací systém má byť pre ľudí a nie naopak
Tvrdou pointou načrtnutého spoločenského kvasu a jeho dôsledkov v školskom prostredí je skutočnosť, že nech by bolo školské vzdelávanie akokoľvek moderne a neutrálne nastavené, skupiny rodičov, ktorých masové školské vzdelávanie neuspokojí, budú existovať vždy. Naša spoločnosť dospela (chvalabohu) do bodu, v ktorom je uvedomenie si vlastnej individuality a s tým spojeného práva na slobodu prejavu, rozhodovania a konania, nezvratné. S týmto faktom je treba začať v školskej politike počítať a treba ho seriózne komponovať i do reformných konceptov.
Aktéri vzdelávacej politiky rezortu školstva a akademickej obce však pred touto skutočnosťou radi zatvárajú oči. Roky sa snažia vytvoriť „mačkopsa“ – školský systém, ktorý má vyjsť v ústrety každému jednotlivcovi, pritom však ostane riadený rezortnými úradníkmi do najmenších detailov. Neuvedomujú si, že skutočná reforma školstva neznamená prispôsobenie centrálne regulovaného školského systému novým spoločenským potrebám, ale scitlivenie systému na reálne potreby jednotlivcov.
Paradoxy vzdelávacej politiky
Štát dodnes nezadefinoval jasné reformné priority, iba sa potáca v pokusoch odvrátiť úplnú katastrofu prepadu úrovne vzdelania čiastkovými, často krát nezmyslenými opatreniami, ktoré problémy v školstve nijako neriešia. Ani jeden ponovembrový minister školstva si nesadal do kresla s tým, že by školský systém základných a stredných škôl poznal, naozaj mu rozumel a mal aj jasnú predstavu o tom, ako zefektívniť jeho fungovanie a skvalitniť výstupy. Doteraz boli všetci ministri školstva skôr súčasťou rezortných problémov, nie súčasťou ich riešení, dosluhujúceho ministra Eugena Jurzycu nevynímajúc. Jeho zopár váhavých krokov, ktoré na svojom poste urobil, boli zväčša šliapnutia vedľa.
Možno sa teda čudovať rodičom, že školám prestávajú dôverovať? V systéme, v ktorom stále nie je jasné, ako majú vyzerať vzdelávacie štandardy, sa jednoducho nedá spoľahnúť na to, že štát je najlepším garantom vysokej kvality vzdelávania. Niet žiadnej záruky, že sa nebude unifikovať ešte aj predškolské vzdelávanie, že sa v mene sociálnej inklúzie nezrušia osemročné gymnáziá, že sa nesiahne rodičom na právo slobodného výberu školy, alebo že sa neurobí kopa iných hlúpostí, ktoré nám v tejto chvíli ani nezídu na um, zato politikom pokojne z večera do rána. V takejto situácii je celkom pochopiteľné, že chce mať istá skupina rodičov zodpovednosť za vzdelanie svojich detí čo najdlhšie vo vlastných rukách.
Domáca škola je pre týchto rodičov dôležitou alternatívou. Pre tápajúci rezort školstva je dôležitá tiež – mohla by byť lakmusovým papierikom, z ktorého sa dá odčítať spokojnosť verejnosti s kvalitou škôl. A kým sa v školstve nič zásadné nezmení, má význam pre nás všetkých – je potrebnou poistkou tlakového hrnca, v ktorom vrie spoločenský rozvoj.
Autorka je analytička KI.
Článok bol pôvodne publikovaný na Portáli o reforme školstva www.noveskolstvo.sk.
Súvisiace názory:
21. november 2011
SME: Vlado Rafael: Kresťanskí demokrati chcú vzdelávať podľa sekty
22. november 2011
SME: Radoslav Procházka: Ad: Kresťanskí demokrati chcú vzdelávať podľa sekty
28. november 2011
.týždeň: Čo s domácou školou?
.týždeň: Moje dieťa je dyslektik
