Akákoľvek snaha o vytvorenie slobodnej spoločnosti vyžaduje vzájomné pôsobenie dvoch dominantných princípov klasického liberálneho myslenia: vládu zákona a inštitúciu súkromného vlastníctva, ktoré nachádza oporu v inštitúciách ľudskej spoločnosti. Ako tieto princípy spolu súvisia?
Vo všeobecnosti sa usudzuje, že vláda zákona a súkromné vlastníctvo sú jedno a to isté a že jediné klasické právne stanovisko je totožné s vládou zákona. Myslím si, že je to omyl. Existuje úzke prepojenie medzi klasickým liberalizmom a vládou zákona, ale to spojenie nie je nevyhnutné. Je dané skôr skúsenosťou.
Vláda zákona a jej črty
Vláda zákona je staroveký koncept, ktorý predchádza vzniku modernej demokracie a rozvoju slobodných trhov. Vo svojej pôvodnej podobe je to snaha o kontrolu moci monarchov, ktorá by inak bola absolútna. Tam, kde nie sú žiadne iné inštitúty, použitie dohody je možno ten najlepší spôsob ako obmedziť kráľovskú moc. Takže všetky prvky vlády zákona sú namierené na vytvorenie limitov arbitrárnej moci v štáte. Ich najlepší zoznam sa nachádza v knihe Lona Fullera nazvanej Morality of Law (Morálka práva, pozn. prekl.), kde autor vymenúva osem čŕt. V prvom rade sú to pravidlá, aby sme nečelili arbitrárnym rozhodnutiam jednotlivcov. Nepriateľom v tejto situácii je ad hoc rozhodovanie. Ich údajnou výhodou je, že dovoľujú dobrým vládcom „ušiť“ riešenie na špecifiká prípadu. Nebezpečným dôsledkom je, že zlí vládcovia tak nie sú predmetom žiadnych reálnych obmedzení. Druhou z čŕt vlády zákona je zverejnenie daného pravidla. Zverejnenie nie je možné, pokiaľ neexistuje pravidlo. No ak je raz uverejnené, občania alebo subjekty vedia, ako sa v danom prípade správať a vládca by sa ocitol v nepríjemnej situácii, ak by sa od pravidla odklonil. Na strane jednotlivca tu jestvuje väčšia sloboda a menšie nebezpečenstvo zneužitia zo strany štátu.
Ďalšou črtou je zabránenie nejasnej a nezrozumiteľnej legislatívy. Nezrozumiteľnosť znižuje možnosť dodržania pravidiel zo strany občana a zvyšuje riziko nevypočítateľného použitia. Štvrtou črtou je retroaktivita, ktorá dostáva ľudí do bezvýchodiskovej situácie, keď sú pravidlá zmenené po tom, ako je činnosť vykonaná. Účelom vyvarovania sa protirečeniam v práve je vytvorenie súladu medzi normou a správaním sa. Nesplniteľné požiadavky vytvárajú situáciu, kedy je opatrnosť verejnosti na najvyššom bode vždy, keď sa rozhoduje o tom, koho trest minie a koho nie. Nestabilná legislatíva je ďalším z rizík, pretože ak sa mení, máme tu rovnaké nebezpečenstvo. Sklz medzi formuláciou a vykonaním má rovnaké vyhliadky.
Úloha súkromného vlastníctva
Uvedomme si, že všetky tieto črty sú nezávislé od obsahu zákona a z tohto dôvodu je vláda zákona vo všeobecnosti uprednostňovaná. Zároveň to vysvetľuje, prečo sa tomu vládcovia snažia za každú cenu vyhnúť. Majú totiž radi vlastný úsudok v čo najväčšom množstve prípadov. Vláda zákona je však tiež konzistentná s tvrdými pravidlami, ktoré mnohé činnosti učiňujú nelegálnymi. Ako teda posilniť vládu zákona pridaním nejakého obsahu? Tu je to miesto, kde prichádza súkromné vlastníctvo ako kľúčový inštitút. V prvom rade musíme vedieť, čo tento systém znamená. Prvý prvok súkromného vlastníctva je pravidlo nadobudnutia, ktoré znamená, že tie veci, ktoré sú prístupné súkromnému vlastníctvu, patria prvému nadobúdateľovi. Čo daná osoba dostáva? Je to právo výhradného vlastníctva, užívania a dispozície. Tento súbor práv je potrebný pre chod trhových systémov. Výhradné vlastníctvo znamená, že vieme, kto čo vlastní a teda kto môže vec predať a narábať s ňou. Redukuje to transakčné náklady pre akékoľvek a všetky budúce spôsoby rozvoja, či už pre použitie, výmenu alebo oboje zároveň. Podstatné vlastnosti systému sú, že každý má povinnosť zdržať sa používania alebo vstupu na majetok iného. Keď už je táto sféra priestoru pre majetok vytvorená (a pre majetok, ktorý má každý v sebe), práva užívania sú mocné. Schopnosť narábať s majetkom nám následne dovoľuje jednotlivé zmluvy s určenými jednotlivcami, ktoré umožňujú príjmy z obchodu. Ak je systém naolejovaný dobrými inštitútmi (zmluvy, registre), transakcie môžu nabrať rýchlosť.
Uvedomme si, že všetky prvky tohto systému sú v zhode s vládou zákona. Nejestvuje tu žiadne ad hoc rozhodnutie. Všeobecné pravidlá zdržania sa konania sú jednoduché. Fungujú pre veľké i malé spoločenstvá, pre bohaté i chudobné. Nejestvuje tu žiadna nepotrebná nezrozumiteľnosť a ani retroaktivita. Komplexnosť, nemožnosť a protirečenia sú na jednej strane. Spojenie medzi vládou zákona a súkromným vlastníctvom nám teda umožňuje stotožnenie požiadaviek s inštitútmi.
V tomto systéme sú zlyhania, zlyhania reálneho trhu. Určité externé obmedzenie je potrebné, preto prichádza na pomoc druhá časť systému súkromného vlastníctva. Výsadné právo, právo zobrať (a regulovať), pokiaľ je poskytnutá kompenzácia. Tam, kde je potrebné koordinované správanie, no dobrovoľná spolupráca je príliš nákladná (viac ako päť lovcov sa vo všeobecnosti nezhodne na celkových limitoch), štátny systém, ktorý odoberie úlovok od každého, uchováva dlhodobo chov a ponechá na tom všetkých lepšie, ako boli predtým. Vláda zákona je v takýchto prípadoch náležite zachovaná, pretože úmerné rozdelenie štátneho zásahu obmedzuje vlastné rozhodovanie a uprednostňovanie. Celkový systém teda produkuje prospech, z ktorého môžu mať osoh všetci.
Útrapy vlády zákona
Administratívny štát funguje iným spôsobom. Všetky štáty majú správu. Sú vedené zoznamy voličov, vodičov s oprávnením, vlastníkov nehnuteľností a podobne. Robia sa testy a kvalifikácie, s istým priestorom pre voľnosť rozhodovania. Je tu právo určiť, kto dostane čo prostredníctvom centrálneho rozdeľovania, čo vytvára problém. Spoločenstvá, ktoré si myslia, že vedia viac ako trhy, ustanovujú komplikované rozhodovania, aby sa určilo, kto dostane čo, ale nie sú schopné urobiť rozumné riešenia a rozhodnutia. Správanie sa stáva nekonzistentným a ad hoc, pravidlá sa vždy menia, retroaktívne odchýlky sú časté. A vláda zákona trpí.
To isté sa môže prihodiť i v systéme užívania pozemkov, kde možnosť postaviť a zbúrať čokoľvek je predmetom štátneho súhlasu, ktorý sleduje viac než len to, či je tu nejaké porušenie práva, ktoré treba riešiť. Rovnaké je to s ad hoc procesmi s nákladnými súdnymi rozhodnutiami a veľkými množstvami rozhodnutí verejnosti, ktoré to prináša. Nie je to tak, že by tu bola sloboda pre všetkých ako v nejakom anarchistickom štáte. Jestvuje tu však istý stupeň voľnosti uváženia, ktoré na jednej strane sťažuje akékoľvek aktivity občanov a na strane druhej často umožňuje svojvoľnú a zneužívajúcu aktivitu vlády. Zlyhávanie vlády zákona vychádza z neurčitej povahy vlastníckych práv vo verejnom priestore. Nepoznám žiaden krátkodobý liek, ktorý dokáže vyliečiť tento problém.
Autor pôsobí ako profesor práva na University of Chicago.
Článok je abstraktom prednášky, ktorá odznela v rámci cyklu CEQLS v Bratislave dňa 22. marca 2010 a v Košiciach dňa 25. marca 2010.
Preložil Ľuboš Mikuška.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 03/2010.
Richard A. Epstein na pozvanie Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika prednášal na tému Ekonomické a právne základy slobodnej spoločnosti v Bratislave, vo Viedni a v Košiciach v rámci cyklu CEQLS. Viac o prednáške, vrátane videozáznamu, nájdete tu.
