Spoločnosť U. S. Steel Košice sa cíti byť nespravodlivo poškodená prístupom Európskej komisie a Ministerstva životného prostredia SR po tom, čo im bolo znížené množstvo pridelených kvót emisií oxidu uhličitého o 8 percent oproti pôvodnému návrhu. Žaloba U. S. Steel voči ministerstvu na Najvyššom súde SR a podobný právny úkon voči Európskej komisii sa zdajú byť logickým vyústením nespokojnosti mnohých producentov tzv. skleníkových plynov u nás.
U. S. Steel Košice patrí medzi najmodernejšie podniky na Slovensku a podľa správy TASR preinvestovala spoločnosť do environmentálnych projektov od roku 2000 vyše 5 miliárd korún. Rozsah investícií smerujúcich k environmentálnemu skvalitňovaniu výroby ocenil viackrát i minister životného prostredia László Miklós, či už pri nedávnej návšteve v spoločnosti, alebo udelením ceny za starostlivosť o životné prostredie v minulom roku. V rozpore s tým ministerstvo akceptovalo reštriktívne opatrenie EK, ktoré podľa U. S. Steel prinesie nárast ich nákladov o 1 miliardu korún ročne, ktoré budú musieť použiť na nákup kvót od iných subjektov. I keď by Miklósova pochybnosť nad odhadom nákladov, ktoré prezentuje U. S. Steel, bola opodstatnená, hľadanie pravého vinníka v tomto spore nebude až také ťažké. Obchodovanie s emisiami skleníkových plynov vychádza z vedecky nejednoznačných argumentov o škodlivosti plynov na klímu Zeme. Tie viedli k prijatiu Kjótskeho protokolu, ktorý bude pravdepodobne neúčinný, keďže ho neprijali USA a neovplyvňuje významne ani produkciu plynov v hospodársky prudko rastúcich krajinách sveta. Samotný systém obchodovania s kvótami pritom nemotivuje producentov na environmentálne investície do tej miery, v akej vytvára “sociálny biznis” s kvótami. V tomto prípade totiž Európska komisia vytvorila a ministerstvo rozdalo firmám fiktívne aktíva – kvóty, ktoré však v praxi budú musieť kupovať najmä silné a zdravé firmy od tých, ktoré majú horšie hospodárske (a nadväzne i environmentálne) výsledky. Systém je chybný a vytvára obmedzenia práv podnikateľov na užívanie svojho vlastníctva. O to dôraznejší mal byť postoj ministerstva voči byrokracii euroúradníkov.
Zo správy ministerstva životného prostredia o postupe pri príprave národného alokačného plánu vyplýva, že ku zníženiu kvót oproti pôvodnému plánu nedošlo na základe jasne stanovených kritérií, ale kompromisom, ktorý vzišiel z rokovaní ministerstva s komisiou, “handlovaním” medzi odlišnými spôsobmi zisťovania celkového množstva emisií zo strany ministerstva a Európskej komisie. Navyše, po kompromisnom znížení kvót sa ministerstvo s týmto rozhodnutím zjavne uspokojilo a nevznieslo žiadnu ďalšiu pripomienku. Zdá sa byť jasné, že ministerstvo v tomto prípade rokovalo nedôrazne. Napokon, pri obhajovaní súkromných vlastníkov ministerstvo už zopár podobných vlastných gólov “vyrobilo” (napríklad pri schvaľovaní rozsiahlych chránených území v systéme NATURA 2000).
Základnou úlohou ministerstva má byť posilňovanie a vymáhanie práva tých, ktorí sú reálne poškodení environmentálne nepriaznivými účinkami podnikania. Nesmie to však robiť ignoranciou voči základnému právu vlastníkov nakladať slobodne a zodpovedne so svojím majetkom. Vo svojom základnom poslaní ministerstvo zlyháva.
Všetko nasvedčuje tomu, že nespokojnosť U. S. Steel je v tomto prípade opodstatnená.
Článok bol publikovaný v denníku SME dňa 17. marca 2005.
