V roku 2002 pripravilo ministerstvo životného prostredia Správu o koncepcii likvidácie starých environmentálnych záťaží. V materiáli sa konštatovalo, že existuje množstvo environmentálnych záťaží, avšak bez toho, aby bolo vôbec zadefinované, čo vôbec je environmentálna záťaž a o ktoré záťaže ide.
Do spomínanej správy sa dostali informácie o znečisteniach z nelegálnych skládok odpadov, starých banských diel, alebo o akýchsi potenciálnych zdrojoch znečistenia. Aj samotná správa konštatuje, že definícia záťaže zatiaľ neexistuje. Prečo potom toľko starostí? Na to nie je ľahká odpoveď. Zahraničné odborné zdroje ani právne normy pojem environmentálne záťaže nepoznajú. Operujú výhradne s pojmom kontaminované lokality. Sanácia starých záťaží nie je explicitne obsiahnutá ani v reguláciách Európskej únie, takže z komunitárneho práva nám v tejto oblasti nevplývajú žiadne podstatné povinnosti.
Škoda, alebo záťaž?
Päť rokov od vypracovania onej správy sa s problematikou nedialo vôbec nič a za ten čas môžeme konštatovať, že Slovensko nezaznamenalo žiaden prípad zásadného ohrozenia zdravia obyvateľov z dôvodu existencie kontaminovanej lokality alebo havárie na nej. V júni 2007 schválil parlament zákon o prevencii a náprave environmentálnych škôd, podľa ktorého je každý, koho sa zákon týka (de facto každý podnikateľ), povinný predchádzať vzniku environmentálnej škody a bezprostrednej hrozbe environmentálnej škody. Nesie tiež náklady za jej nápravu. Definícia environmentálnej škody je však podobne nejasná; vzťahuje sa na škody na prírodnom prostredí s bližšie neurčenou váhou, ktorej mieru posudzujú úrady životného prostredia. Tie následne rozhodujú aj o sankciách. Zákon sa však týka zjavne iba udalostí, ktoré sa odohrávajú v súčasnosti. Aký je však rozdiel medzi environmentálnou škodou a environmentálnou záťažou?
Pojem environmentálna záťaž sa ministerstvo odhodlalo definovať až v októbri 2007 (teda pol roka po prijatí zákona o environmentálnych škodách) v zákone o geologických prácach. Environmentálnu záťaž definovali (v súlade s definíciami únie) podobne ako environmentálnu škodu: teda ako znečistenie územia spôsobené činnosťou človeka, ktoré predstavuje závažné riziko pre ľudské zdravie alebo horninové prostredie, podzemnú vodu a pôdu, s výnimkou environmentálnej škody. Zákon však neurčil kritériá na posúdenie závažnosti rizika, ale ani orgán, ktorý ich má posudzovať. Pre majiteľov prevádzok či nehnuteľností to teda neznamenalo (našťastie) nič. Zákon však pripravil pôdu pre firmy podnikajúce v geologických prácach, ktoré majú tieto environmentálne záťaže zisťovať a overovať. Týmto predpisom tiež úradníci zadali štátnej geologickej správe zákazku na vypracovanie a aktualizovanie štátneho programu sanácie environmentálnych záťaží, na základe údajov zo zákonom založeného Informačného systému environmentálnych záťaží.
Definícia cieľa celej regulácie, teda environmentálnej záťaže, tak ostala naďalej nejasná. Nebolo zjavné, či ide len o staré kontaminované lokality; jediným spresnením je to, že nejde o environmentálne škody, za ktoré asi môžeme považovať bezprostredné udalosti, ktoré sa dejú v súčasnosti. Zdá sa, že v prípade záťaží má ísť skôr o odstraňovanie potenciálnychi hrozieb lokalít kontaminovaných v minulosti.
Prvý účet záťaží
O „akútnosti“ riešenia záťaží svedčí o fakt, že ďalšie dva roky sa s problematikou záťaží v legislatíve opäť nič nedialo. Až v marci roku 2010 schválila vláda návrh Štátneho programu sanácie environmentálnych záťaží (2010-2015), ktorý vychádzal z projektu identifikácie environmentálnych záťaží Slovenskej agentúry životného prostredia z roku 2008. Ten identifikoval 257 závažných kontaminovaných lokalít (environmentálnych záťaží) a 878 pravdepodobných environmentálnych záťaží. Štátny program odporučil tieto záťaže na realizáciu prieskumu a rizikovej analýzy, a lokality určené na prioritné riešenie ministerstvami. Z toho budú profitovať práve firmy, ktoré tieto prieskumy robia. Vznikne nový veľký trh. Ministerstvo odhadlo finančné výdavky na tieto záťaže „v prvom kole“ vo výške 137 mil. eur.
Kto to zaplatí
Ministerstvo životného prostredia v programe navrhuje uhradiť podstatnú časť nákladov zo štrukturálnych fondov EÚ, vo výške do 116,4 mil. eur. Ďalších 18,5 mil. eur by malo plynúť zo štátneho rozpočtu a z Environmentálneho fondu. Zvyšok by mali uhradiť žiadatelia, ktorými sú spoločnosti s účasťou štátu v pôsobnosti ministerstva dopravy. Na riešenie kontaminovaných území z rozpočtu EÚ a vzhľadom na termíny vyplývajúce z povinností vo vzťahu k smernici o vode je možné podľa programu predĺžiť sanáciu „prvého balíka“ záťaží najneskôr do roku 2027.
Pokiaľ by všetky náklady na sanáciu záťaží niesol štát z prostriedkov, ktoré sa mu „vracajú“ z EÚ, dalo by sa uvažovať o istej miere pragmatického či „únosného“ riešenia. Lenže dokument hovorí aj o tom, že o štátnu pomoc na ochranu životného prostredia (zdroje na odstraňovanie environmentálnych záťaží z fondov EÚ a štátneho rozpočtu) sa podľa pravidiel nemôže uchádzať podnik, ak bol jednoznačne identifikovaný ako pôvodca environmentálnej záťaže, alebo ako zodpovedná osoba za environmentálnu záťaž. Štátnu pomoc môže prijať len orgán verejnej správy, v prípade, že nie je možné identifikovať znečisťovateľa.
V programe je však už zverejnený zoznam environmentálnych záťaží s vysokou prioritou, na ktorých nebola jednoznačne určená zodpovednosť. Ide o 72 lokalít, pričom v prípade 52 z nich sa predpokladá, že zodpovednosť – a teda i náklady – ponesú súkromné subjekty.
Zákon o záťažiach
V januári tohto roku zverejnilo ministerstvo dlho pripravovaný návrh zákona o identifikácii environmentálnej záťaže. Podľa tohto návrhu bude zodpovednosť za environmentálnu záťaž v jednotlivých prípadoch určovať krajský úrad životného prostredia. Návrh, ktorý bol začiatkom júna 2011 prerokovaný na zasadnutí Hospodárskej a sociálnej rady SR, však má viacero sporných ustanovení, na ktoré upozorňovali najmä zamestnávateľské zväzy. Nejasná definícia záťaží zvyšuje riziko uplatňovania regulácie s neprípustným retroaktívnym účinkom. Environmentálne záťaže totiž neboli v minulosti definované ako záväzky a mnohé z nich vznikli postupom, ktorý umožňovala vtedajšia legislatíva.
Vedľajším, ale veľmi dôležitým problémom je i určená nezmyselná podmienka, že vlastník nehnuteľnosti, ktorá sa práve sanuje, nemôže s touto nehnuteľnosťou obchodovať. V prípade, že vykonanie povinností zodpovednej osoby zabezpečuje príslušné ministerstvo, nemôže s pozemkom disponovať na jeho predaj až päť rokov.
Veľký biznis
V prípade zákona o environmentálnych záťažiach sa ministerstvu zrejme nepodarí zbaviť podozrenia z robenia tak trochu zbytočnej nadpráce. Samotný program sanácie záťaží totiž konštatuje, že veľké množstvo sledovaných lokalít (682) už bolo identifikovaných ako sanované, resp. rekultivované. To svedčí o tom, že primárnym cieľom majiteľov takýchto lokalít je ochrana životného prostredia aj bez existencie samostatného zákona. Mnohé opatrenia, ako napríklad sanácia starých skládok, sa v súčasnosti realizujú so štátnou pomocou aj bez existencie zákona.
Najväčšie riziko návrhu však spočíva v tom, že umožňuje spustiť nekontrolovateľnú lavínu „objavenia“ nových starých záťaží, ktorých sanáciu bude musieť zaplatiť majiteľ. Ako keby ministerstvo pozabudlo, že vždy ide niekomu o peniaze.
Autor je analytik KI.
Dňa 28. júna 2011 KI spoluorganizuje v Bratislave diskusný klub na tému Environmentálne záťaže – nesplatené dlhy minulosti? Viac informácií nájdete tu.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 06/2011.
