Vlády by mali menej šetriť, viac zdaňovať a centrálne stimulovať ekonomiky! Tak znie odkaz nového francúzskeho prezidenta Hollanda. Kopíruje tým postoj čoraz viac ľudí v Európe, ktorí sú mocnejšie omotávaní etatistickými myšlienkami. Slovenská vláda má tiež takýto smer, aj keď (zatiaľ) opatrný. Rozpočtová politika podľa Hollanda stojí na ilúziách a priniesla by vážne negatívne dôsledky.
Ilúziou je relativizovanie problému deficitov a dlhov verejných financií. V situácii vysokých deficitov a rastúcich verejných dlhov by bolo hazardom rezignovať na snahu o ich redukciu. Verejný dlh v eurozóne sa len v rokoch 2009 až 2011 zvýšil až o 1,7 bilióna eur, teda o približne 5 tisíc eur na každého obyvateľa. Rastúce verejné dlhy a následne aj náklady na ich obsluhu sa budú nabaľovať ako snehová guľa, tlačiť na vyššie úroky, tým na ďalšie náklady pre daňovníkov a na zvýšenie deficitu. Dôsledkom bude odsávanie súkromných úspor z trhu, vytlačovanie súkromných investícií a obmedzenie ekonomickej výkonnosti. Rastúce verejné dlhy sú spôsobené aj značnou mentalitou nárokovateľnosti a závislosťou ľudí od rôznych „pomocí“ štátu, vysoko nastavenými verejnými výdavkami a ich neustálym rastom.
Dosť bolo škrtov?
Vo verejnosti živenú ilúziu (dostatočného) šetrenia a výdavkových škrtov vyvracia realita. Verejné výdavky sa podľa údajov Eurostatu každoročne zvyšovali v takmer všetkých krajinách eurozóny a v niektorých aj rýchlejším tempom ako bola v danom roku inflácia (napríklad vo Francúzsku). Podstatnejšie škrty verejných výdavkoch v európskych krajinách ešte ani nenastali a už sa apeluje na ich „ukončenie“.
Slovenská vláda by sa tým nemala nechať „uspať“. Ak by v čase predpokladaného štvrtého najvyššieho deficitu verejných financií v eurozóne ešte zmiernila už i tak nedostatočné výdavkové škrty, tak by zanechala väčšiu sekeru. Rizikom je tiež, ak sa nechá vtiahnuť do „hry“ centrálnych fiškálnych stimulov na podporu ekonomického rastu a zamestnanosti, ktoré oživuje napríklad Hollande. Ficova vláda zatiaľ o nich neuvažuje, jej poradcovia však počítajú, ktoré dane zvýšiť či zaviesť ako záplatu na rozpočtovú dieru. Väčšiu časť konsolidácie chce vláda dosiahnuť zvýšením daní, nie šetrením vo verejných výdavkoch. Znižovanie deficitu zvýšením daní nie je šetrenie. Vláda sa rozhodla, že namiesto šetrenia na sebe ešte viac odkrojí ľuďom z ich vlastníctva. Ľudia budú musieť viac platiť za nadmerné výdavky a rozpočtovú nehospodárnosť v minulosti. Nie je to nič iné než ilúzia, že vyššími daňami je možné udržateľne znižovať deficity verejných financií, a to bez negatívnych dôsledkov na ekonomickú aktivitu.
Vyššie zdaňovanie nerieši podstatu kumulovaných deficitov a prináša dlhodobé negatívne dôsledky na ľudí, prosperitu a produktívnu zamestnanosť. Vyššie dane viac zaťažia ľudí, znížia im disponibilné príjmy, možnosti pre úspory a investície, obmedzia ich rozhodnutia a ekonomické kalkulácie, znížia motiváciu podnikať, pracovať a byť ekonomicky aktívny. Následkom bude i zníženie životného štandardu ľudí a ekonomického rastu, ako i budúce nižšie príjmy z daní.
Pomýlené chápanie solidarity
Slovenská vláda si chce osobitne posvietiť na bohatších. Hlavný ekonóm ministerstva financií Martin Filko zdôvodňuje väčšie zdanenie bohatších (s hrubým príjmom nad 2750 eur mesačne) „solidaritou“. Za solidaritu však možno považovať pomoc iným na báze dobrovoľnosti a vlastného rozhodnutia. To v prípade vládneho prerozdeľovania vytvorených zdrojov, získaných vynútením, neplatí. Vláda sa chystá viac zaťažiť aj podnikateľské subjekty. Chce zaviesť vyššiu sadzbu dane z príjmov právnických osôb pre spoločnosti s vyšším ziskom, ktorá bude brzdiť základnú hybnú silu podnikania a ekonomickú aktivitu úspešnejších na trhu. Uvažuje aj o zavedení dane z dividend. Dôsledkom môže byť nafukovanie nákladov, nižšie zisky a nižšie príjmy z dane z príjmov právnických osôb.
Obdobné dôsledky na nižšie zisky a výnosy dane zo zisku bánk by mohli nastať po zvýšení bankového odvodu alebo jeho rozšírení, ako aj po prípadnom zavedení dane z finančných transakcií. Takéto dane by ľuďom priniesli vyššie poplatky za bankové služby, respektíve by obmedzili dôchodkové sporenie, podielové fondy a iné produkty využívajúce finančné transakcie. Aj ďalšie nápady vládnych ekonómov a politikov (zdaňovanie „luxusu“) vyvolávajú opodstatnené obavy o peňaženky, ekonomické motivácie a slobody ľudí.
Neľahký súboj
Súboj s deficitom verejných financií je náročný a nebude jednoduché vyhrať ho. S menším vládnym šetrením (či bez), väčším zdaňovaním a centrálnym stimulovaním ekonomického rastu to však nepôjde. Takýto smer je ekonomicky pomýlený. Prehlbuje podstatu problému verejných dlhov a obmedzuje dlhodobejší ekonomický rast.
Alternatívou je cesta rozpočtovej zodpovednosti, ktorá nepodkopáva tvorcov ekonomických zdrojov. Predstavuje razantné škrty a úspory vo verejných výdavkoch so štrukturálnymi reformami cielenými na presun primárnej zodpovednosti za financovanie a zabezpečovanie služieb pre ľudí z vlád na ľudí samotných. Následné znižovanie daní by bolo prirodzeným stimulom ekonomického rastu. Predpokladom dlhodobo udržateľných zmien je taká postupná zmena spoločenskej klímy, v ktorej by zdola znel odkaz vládam: viac šetrite, menej zdaňujte!
Autor je riaditeľ KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 05/2012.
