Nahradenie európskej ústavy Reformnou zmluvou, na ktorom sa lídri členských krajín EÚ dohodli na júnovom summite, môže na prvý pohľad vyzerať ako pribrzdenie bruselského eurovlaku rútiaceho sa plnou parou k európskemu superštátu. V skutočnosti má táto zdanlivo pomalšia rýchlosť iba jeden účel – bezpečne prejsť s ústavným nákladom cez zákrutu, na ktorej sa už eurovlak vykoľajil. A potom sa veselo hnať k vytúženému cieľu ďalej.
Euroústavu odmietli voliči v referendách vo Francúzsku a v Holandsku. V Nemecku a na Slovensku zablokovali jej ratifikáciu podania na ústavný súd pre podozrenie, že na schválenie tak zásadného dokumentu nestačí súhlas parlamentu, ale je nevyhnutné uskutočniť referendum. Problémy s ratifikáciou sa očakávali aj v ďalších krajinách ako Veľká Británia, Poľsko, Česko alebo Dánsko. Európski politici si po francúzskom a holandskom referendovom fiasku stanovili dvojročné obdobie na reflexiu. Toto obdobie však nevyužili na skutočné zamyslenie sa nad tým, či je doterajšie smerovanie EÚ v poriadku a čo by bolo dobré na ňom zmeniť. Miesto toho iba na poslednú chvíľu technicky zauvažovali, ako euroústavu upraviť, aby sa stala priechodnou, alebo aby sa aspoň čo najviac z jej obsahu podarilo prepašovať do primárneho práva EÚ iným spôsobom. Reformná zmluva nie je žiadnou reformou európskej integrácie, ani žiadnou podstatnou zmenou obsahu euroústavy, ale iba fintou na občanov európskych krajín.
Čo sa má na euroústave zmeniť? Samotný dokument sa už nebude volať Zmluva o Ústave pre Európu, ale Reformná zmluva. Plánovaný šéf diplomacie nebude nosiť titul minister zahraničných vecí, ale vysoký predstaviteľ pre zahraničné otázky a bezpečnostnú politiku. Doterajšie smernice a nariadenia sa nepremenujú na zákony a rámcové zákony. Doterajšie symboly EÚ sa budú používať aj naďalej, akurát nebudú zakotvené v žiadnom dokumente. Všetky tieto „zmeny“ sú iba na zalepenie očí. Iste, symbolika je dôležitá, zvlášť ak uvažujeme, či EÚ smeruje k superštátu, ale terminológia predsa nemôže byť podstatou veci. Ak zmeníme slová, ale nezmeníme to, čo nimi označujeme, nemôže byť o žiadnej zásadnej zmene reč. Euroústava priznávala otvorenejšie, kam to celé vlastne smeruje. A Reformná zmluva sa to opäť snaží zahmliť. To je celý rozdiel.
V Reformnej zmluve by nemala byť zmienka od nadradenosti práva EÚ nad právom členských štátov. To je síce pozitívne, ale táto nadradenosť už vyplýva z rozhodnutí Európskeho súdneho dvora, takže ani toto nie je žiadna veľká praktická zmena.
Veľká Británia mala problém so zahrnutím Charty základných práv, ktorá zavádza rôzne sociálne pseudopráva, do euroústavy. Miesto toho, aby sa časť dokumentu, s ktorou nie sú stotožnené všetky zmluvné strany, štandardným spôsobom do výsledného dokumentu nezahrnula, uplatnilo sa klasické euroriešenie – Charta nebude platiť pre Britániu. Vo vzťahu k Francúzsku, ktoré malo problém s neobmedzenou konkurenciou na vnútornom trhu, sa EÚ zachovala veľkorysejšie a zmienku o nej úplne vypustila. Nielen pre Francúzov. Francúzsko predsa nie je žiadny ostrov ako Británia.
Najviac rozruchu vyvolalo tvrdošijné zotrvávanie Poľska na požiadavke zmeny hlasovacieho mechanizmu. Dokonca kvôli tomu hrozilo, že summit skončí krachom. Nakoniec sa podarilo nájsť kompromis v podobne odkladu nového hlasovacieho mechanizmu o niekoľko rokov. Ani táto „zmena“ však na podstate veci nič nemení. Jednak ide iba o dočasné zdržanie, ale predovšetkým oveľa dôležitejšia ako mechanizmus hlasovania je postupujúca centralizácia EÚ. Presúvanie kompetencií z členských krajín na Úniu. Zmena otázok, v ktorých sa na rozhodnutie vyžaduje konsenzus a možno uplatniť právo veta, na také, o ktorých sa hlasuje. A určite nie je tým najdôležitejším, či sa bude rozhodovať takou alebo onakou väčšinou. Problémom je už to, že sa pri hlasovaní opustila zásada „jedna krajina – jeden hlas“ a že sa o stále väčšom počte otázok vôbec hlasuje, miesto toho, aby sa na prijatie rozhodnutí vyžadovala jednomyseľná zhoda všetkých členských štátov. Už ani nehovoriac o tom, že euroústava a podľa všetkého aj budúca Reformná zmluva otvárajú Pandorinu skrinku ďalšieho presúvania kompetencií z členských krajín na Brusel a z rozhodovania konsenzom na hlasovanie aj bez zmeny základných zmlúv. Všetky podstatné veci z euroústavy sa prenesú aj do novej Reformnej zmluvy. Jeden aj druhý dokument posilňuje Brusel, oslabuje národné štáty a kliesni cestu európskemu superštátu. Zmena formy a niektorých nepodstatných ustanovení je iba zastieraním skutočného obsahu zamýšľaných zmien a snahou vyhnúť sa referendám a riziku neschválenia tohto dokumentu. Proste takou typickou eurofintou.
EÚ nepotrebuje ústavu, ani Reformnú zmluvu. Potrebuje zoštíhliť, odbyrokratizovať, decentralizovať, zrušiť všetky spoločné inštitúcie a normy, ktoré nie sú nevyhnutné pre fungovanie spoločného trhu. Stará ústava, ani nová zmluva nič z toho neponúkajú. Preto by aj Reformná zmluva mala poputovať tam, kde skončila euroústava v jej pôvodnej podobe. Do koša.
Autor je riaditeľ KI a koordinátor Iniciatívy proti európskej ústave.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 7/2007.
